Prechod z Iránu cez Afganistan, Pakistan až do západnej Číny
Pred piatimi rokmi som sa rozhodol, že sa pôjdem pozrieť na vlastné oči do Afganistanu. Už ma nebavilo čítať správy od novinárov, ktorí tam ani poriadne neboli. Chcel som si vytvoriť svoj vlastný názor a popritom dokončiť vlastný projekt prechodu celej hodvábnej cesty, ktorá prechádzala aj krajinou, kde je najdlhšia občianska vojna na svete. Ak si teraz nadobudol pocit, či nehazardujem so svojím životom, tak odpoviem tak, že nechodím tam, kde sa momentálne bojuje. Ja som vcelku veľký posero aj keď išlo o moju prvú extrémnu cestu do sveta.
V uličkách Herátu
Po dôkladnom preverení jednotlivých faktorov som nakoniec prešiel z Herátu do Kábulu a Mazar-e-Sharif. Tá cesta a krajina sa mi tak dostala pod kožu, že som sa sem vrátil trikrát. Jednu cestu som pripravil a odsprevádzal pre jednu slovenskú CK. Nakoniec to bola prvá cesta s klientami na Slovensku a v Česku vôbec. A ako správny syn som zobral aj mamu. ?
A čo mi tá cesta dala? Nielen svoj vlastný pohľad na daný konflikt, ale aj neskutočný rešpekt pred Afganistanom a jeho ľuďmi. Ako povedal jeden britský veliteľ v 19. storočí: „Do Afganistanu sa ľahko vojde, ale ťažšie vyjde.“ Nemyslel to len z vojenského pohľadu, ale aj koľko zo svojho vlastného ja tam necháš. Afganistan je jedna z mála krajín, ktorá mi najviac prirástla k srdcu a nie je to preto, že by bola nebezpečná alebo tam chodí málo ľudí. Ten Afgán má niečo do seba.
Cestovateľské rady do Afganistanu nájdeš tu
Demokratická republika Kongo
Minulý rok som spolu s kamarátom Petrom Hliničanom prešiel krížom cez celé Kongo. Ide o štvrtú najchudobnejšiu krajinu na svete, kde zároveň stále existuje občianska neposlušnosť voči centrálnej vláde. Nemali sme žiadne, ale absolútne žiadne informácie. Natrafili sme na jedného Nemca, ktorý prešiel len polovicu z toho, čo sme plánovali my. A ako znela jeho rada? „Nič poriadne neplánujte, nedá sa to!“
Polovojenské jednotky v pralese pri meste Lisala
Nemec Hans mal neskutočnú pravdu a môžeme ďakovať neviem komu, že nám to všetko vyšlo viac, než sme si predstavovali. Nielen splavili časť rieky Kongo, ale aj dokázali prejsť cez prales a tak preputovať zo západnej do východnej časti krajiny. Táto cesta Peťa a mňa odrovnala na jeden mesiac tak, že sme vážne nevládali nič poriadne urobiť?
Ako sa dostať do Konga? Inšpiráciu hľadaj tu.
Kolymská cesta – Rusko
Moja prvá cesta za poriadnou zimou a hneď na najchladnejšie miesto mimo Antarktídy – Ojmiakon, kde bola nameraná teplota mínus 72. Dovtedy som takú extrémnu zimu nezažil a učil som sa na svojich chybách. Že treba mať vždy to najkvalitnejšie oblečenie a nešetriť ani cent, poriadne a pravidelne jesť, lebo v zime telo spaľuje extrémne rýchlo, a hlavne počúvať svoje telo. S kamarátmi sme prešli vyše 2 500 kilometrov z Jakutska do Magadanu a priemerná teplota bola mínus 47.
Polárna žiara pri mínus 47. Foto: Miroslav Schwab
Cestopis o ceste na najchladnejšie miesto mimo Antarktídy si môžeš prečítať tu.
Alžírsko – Sahara
Po najchladnejšom mieste som chcel zažiť zasa extrémne teplo. Na svete sa predbiehajú dve lokality. Etiópsky Danakil a alžírska Sahara pri hraniciach s Líbyou. Danakil som navštívil pred siedmimi rokmi a išlo tiež o extrémnu cestu, ale viac som sa osobne spotil v Alžírsku, keď teplota už o 9.00 bola nad 50°C a naše džípy dostali šialene zabrať. Osem dní sme boli na miestach, kde je len piesok, piesok a zas len piesok. A viete, že je to extrémne krásne?:)
Podrobné cestovateľské rady o Alžírsku nájdeš tu.
Čukotka – Rusko
Moja posledná cesta do najvýchodnejšej časti Ruska, keď sme prešli s kamarátmi na snežných skútroch 1 038 kilometrov. Na ceste bolo hlavne extrémne to, že sme zažili šialenú búrku, keď teplota klesla na mínus 50, boli až štvormetrové záveje a celé štyri dni sme nevedeli, kedy sa tá metelica skončí… Odmenou nám nakoniec boli stáda divokých sobov, krásna polárna žiara a neskutočná príroda, ktorú ročne navštívi vraj len 55 turistov z celého sveta.
Ako sa dostaneš na Čukotku? Informácie hľadaj tu.
Výstup na Kilimandžáro (5 895m)
Túto najvyššiu horu Afriky každý deň zdolá cca 20 – 40 ľudí. Ide o relatívne ľahko dostupnú horu, pre ktorú nemusíš mať žiadne horolezecké skúsenosti. Ide vyslovene o šliapací výkon. Jediným problémom je však výška. Aspoň pre mňa. Už pri výstupe na Elbrus (najvyššia hora Európy a Ruska, 5 642 m) som zistil, že od výšky 5 400 až 5 500 začínam mať problémy. Bolesti hlavy, dýchavičnosť atď. Každý má svoj limit niekde inde a ja pri 5 500.
Tesne pred výstupom
Východ slnka na Kilimandžáre. Foto: Miroslava Badinská
Takže ten výstup bol viac boj so sebou samým. Keď sa mi podarilo dostať na vrchol, rozplakal som sa od šťastia ako malé decko, že už nemusím ísť vyššie?. Sľúbil som si, že už nikde tak vysoko nepoleziem. A hádaj, koľko mi to vydržalo?.
Kompletné informácie ako vystúpiť na najvyššiu horu Afriky, nájdeš na stránkach Travelistanu
A ktoré extrémy mám ešte v pláne? Navštíviť opäť Irak, ale tentoraz Bagdad a plaviť sa plachetnicou 57 dní popri Antarktíde.
Autor
Čítať viac článkov