Romantická menšina Tujia

Nachádzame sa v strednej Číne a to konkrétne v provincii Hunan. V našich končinách takmer neznáme miesto, no v Číne veľmi slávne najmä pre svoju kuchyňu, ktorá je najpikantnejšia v Číne, slávna pre krásne ženy (hovorí sa im aj štipľavé sestričky) a v neposlednom rade slávna pre množstvo národnostných menšín, ktoré sú roztrúsené po nádhernej hornatej krajine. Jednou z mnohých menšín je aj menšina Tujia, najpočetnejšia menšina v Číne.

Romantická menšina Tujia

Wulingyuan national forest park in Hunan province, China

Romantická menšina Tujia

Wulingyuan national forest park in Hunan province, China

Názov Tujia sa dá preložiť dvoma spôsobmi. Buď ako „Tunajší ľudia“, alebo ako „Ľudia zeme“. Práve s druhým názvom je spojená legenda o vzniku týchto zaujímavých ľudí. Podľa taoistickej legendy sa raz Žltý cisár na ľudí veľmi nahneval a zoslal na zem obrovské dažde a záplavy. Zahynulo veľa ľudí. Avšak medzi zachránenými boli aj brat Basuo a sestra Yongnee. Boh sobáša ich po tejto záchrane presvedčil aby sa zobrali. A tak sa aj stalo. A s ich sobášom sa zrodila „kopa mäsa“. Toto mäso rozrezali, časť zmiešali s pieskom a vznikli etnickí Číňania – národnosť Han. Časť zmiešali so stromami a vznikla národnosť Miao (taktiež žije v Zhangjiajie). No a časť zmiešali so zeminou. Práve z tejto časti vznikli „Ľudia zeme“ – národnosť Tujia.

Sú známi svojím hudobným nadaním, tradičnými tancami a mileneckým tradíciami. Vraví sa, že každý obyvateľ vie skladať piesne. O spievaní nehovoriac. Tradičné piesne Tujia sa spievajú formou dialógu, to znamená že ich spievajú minimálne dvaja a text piesní je rozhovor, často o láske. Takmer v každej piesni sa spomínajú skalné stĺpy Zhangjiajie, ktoré sú pre Tujiaov také dôležité, ako na porovnanie, Vysoké Tatry pre Slovákov.

Romantická menšina Tujia

Dehang, small etnic village in Hunan province, China

Romantická menšina Tujia

Romantická menšina Tujia

Wulingyuan national forest park in Hunan province, China

Menšina Tujia mala počas svoje histórie všetky možné druhy manželstiev, od skupinových, cez polygamiu, až po monogamiu. Avšak vždy sa vyznačovali jednou vecou – partnerov si ľudia mohli vyberať voľne. Manželstvá sa uzatvárali na princípe lásky. To sa dnes nezdá ako niečo výnimočné, ale ešte pred 100 rokmi to bolo nevídané. Trhy v tom období slúžili ako miesta, kde sa mladí ľudia spoznávali. Tujia totiž v niektorých veciach boli naopak veľmi konzervatívni. Mladé ženy nesmeli sedieť spolu s mužmi. Tehotné ženy nesmeli sedieť na prahu dverí, muž nesmel vojsť do budovy, ak mal oblečený slamený kabát či niesol prázdne vedrá. No a práve kvôli týmto tabu, teda hlavne kvôli prísnemu oddeľovaniu mužov a žien, boli trhy miestami, kde sa mohli mladí ľudia zoznámiť. Zoznámenie väčšinou prebiehalo cez dohadzovača, alebo žena vábila mužov svojím spevom. Pokiaľ sa nejakému mužovi páčila, podišiel k nej a svoju náklonnosť naznačil pošúchaním jej päty svojím chodidlom. Ak tento pohyb opätovala, znamenalo to vzájomnú náklonnosť. Aj ich ďalší vzťah bol v znamení spevu. Spevom si tradične vyjadrovali lásku. Spev však v jednom bode každého vzťahu vystrieda plač. Nie, nemyslím to ako metaforu. Pred svadbou je pre každú ženu z tejto menšiny povinné plakať. A neplakali len tak. Čím hysterickejšie tým lepšie. Zachádzalo to až tak ďaleko, že rodičia najímali staršie ženy, aby učili ich mladé deti plakať. Po 15. roku života sa dievčatá stretávali a učili sa plakať spolu. Bola to nevyhnutná znalosť, pokiaľ sa chceli vydať. Keď boli zasnúbené, plakať začínali väčšinou 10 dní pred svadbou, ale niektoré rodiny plakali už aj dva mesiace pred svadbou. Nevesta plakala sama, plakala s mamou, plakala so setrami, plakala so susedmi… Nevesta mohla plakať sama, alebo ju niekto pri plakaní sprevádzal. Títo hlavní plačúci museli plakať hystericky, zatiaľ čo ženy naokolo si mohli len utierať slzy. Plačú nad tým, že nevesta opúšťa svoju rodinu a vyjadrujú vďaku za život, ktorému sa im dostalo vďaka rodičom. Existujú špeciálne „plakacie“ piesne, ale žena môže aj improvizovať. Práve jej schopnosť plaču má dôležitý vplyv na jej spoločenské postavenie a na jej šance na sobáš, vyjadruje jej ženskosť, múdrosť a skúsenosť. Záverečný plač prichádza v deň svadby, keď rodičia pozvú deväť žien, ktoré sprevádzajú nevestu pri plakaní. Nazýva sa to Plač desiatich sestier. Text plačúcich piesní býva popretkávaný nadávaním na dohadzovača, ktorí snúbencov zoznámil. Ale hoci mu v piesňach nadávajú, takýto dohadzovač je vysoko cenený.

Romantická menšina Tujia

Dehang, small etnic village in Hunan province, China

Wulingyuan national forest park in Hunan province, China

Wulingyuan national forest park in Hunan province, China

Tujia nie je ani zďaleka jediná zaujímavá menšina v Číne. Na mojom blogu si môžete prečítať napríklad aj o menšine Yao, kde si ženy môžu strihať vlasy len raz za život.

 

Pavel Dvořák

profilovkaSom tlmočník, cestovateľ a „video-točiaci-fotky-fotiaci“ bloger. V Číne žijem od roku 2009, konkrétne v Šanghaji aj so svojou šanghajskou manželkou. Čína a čínština sú mojimi vášňami od detstva, od momentu, kedy som prvýkrát videl film Jackie Chana. Môjho veľkého hrdinu, ktorého som neskôr aj osobne spoznal. 🙂 Ak sledujete môj blog Cesty Čínou, tak viete že pravidelne publikuje články o živote a cestovaní v Číne, video blog (bit.ly/cesty-cinou-youtube) a fotografie z tejto nádhernej krajiny. A ak to ešte neviete, tak chodte rýchlo na moje stránky, prihláste sa k odberu noviniek mailom a získajte zadarmo krásnu 60 stranovú elektronickú knižku Prechádzky čínskymi rozprávkami, kde som uverejnil moje najlepšie články a najkrajšie fotky z rovnomenej expedície, ktorú organizujem pre mojich čitateľov.

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML atribúty:

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Zdieľaní