Barma – krajina, kde môžete i nemôžete

“Všimla si si, čo je tu divné?”, pýta sa ma vysmiaty taxikár, kým čakáme na zelenú na križovatke z letiska v Mingaladone neďaleko Rangúnu, kde som práve priletela.

Chcem mu odpovedať, že tu majú ešte hustejší dym ako v Thajsku, odkiaľ som do Barmy prišla, ale zdržím sa.

“Hmmm, čo?”, pýtam sa.

“Nemáme tu motorky! Je to zakázané,” usmieva sa ďalej taxikár a čaká na moju reakciu v spätnom zrkadle.

Cesty z letiska prezradia o krajine veľa. V aute mám hlavu po ceste do hotela otočenú celý čas doľava. Za sklom sa mihajú muži oblečení do dlhých zavinovacích sukní longyi, postávajú pred dvermi domov, do ktorých nevidno, iní čupia a čakajú na zastávkach autobusov. Keď už sú tie motorky v centre zakázané…

Takmer všetci z nich nonšalantne prežúvajú betel. Neskôr vidím ulice plné stánkov, kde sa betel predáva. V zelených listoch je ukrytý rozdrvený plod podobný lieskovému oriešku, ktorý zafarbí zuby a pery mužov. Úsmevy Barmčanov sa tak menia na vitríny červeno-hnedých chrupov, resp. ich farebných zbytkov. Neskúsene prijímam jeden zrolovaný list od Barmčana v centre Rangúnu. Ten si za to vypýta asi 20-násobok bežnej ceny. Predražený “suvenír” vypľujem po pár sekundách keď pochopím, čo vlastne žujem.     

Barma – krajina, kde môžete i nemôžete

Východ slnka v Bagane. Foto: Ivana Grešlíková

Teraz, alebo nikdy

Mnohí mi radili cestovať do Barmy teraz, kým sa ešte z krajiny nestalo ďalšie Thajsko v poradí. Nuž, neskoro. Sused Thajska masovým turizmom poznačený určite je a popravde, otvorenie hraníc zahraničným návštevníkom nevzal za dobrý koniec. Vysoké ceny hotelov s priemernými službami a predražené vstupy do pamiatok neurobili krajine najlepšiu reklamu.

Hotelov v Rangúne nie je veľa, taxikár okamžite prikyvuje, keď mu na mobile ukazujem adresu toho môjho. Výbornou angličtinou, ktorú sa vraj naučil od turistov, mi dáva tipy, kde sa dá nájsť chutný street food. Zapisujem si mená ulíc s večernými trhmi do telefónu.

Večera chutí presne tak dobre, ako ju popísal taxikár. Grilované morské plody a veľa dusenej zeleniny k tomu. Načierno a nažlto zafarbená ryža, polievky, z ktorých sa parí, čerstvo nakrájané melóny, durian…  To všetko sa spojí do jedného veľkého voňavého mraku, ktorým prechádzam na ulici Barbecue alebo 19th Street, ako ju mnohí poznajú.

Barma – krajina, kde môžete i nemôžete

Ryža na trojaký spôsob. Foto: Ivana Grešlíková

Barma – krajina, kde môžete i nemôžete

Pouličná reštaurácia v Barme. Foto: Ivana Grešlíková

Môžete, ale nemôžete

Zostaviť itinerár cesty do Barmy je aj nie je veľmi ťažké. Ľahké to majú tí, ktorí radi dodržiavajú rady knižných sprievodcov, “odfajknú” si známe pamiatky na zozname a stihnú zopár selfíčok na loďkách počas ranného výletu po jazere Inle, kde už čakajú “akože rybári” s “akože rybárskymi sieťami”, ktoré použijú len ak vidia turistov, ktorým urobia za peniaze šou balancovania s ikonickou sieťou.

Tí ozajstní s ozajstnými rybami si vás nebudú ani všímať, nie to si pýtať za fotky peniaze. Ťažšie to budú mať cestovatelia, ktorí by radi navštívili menej známe miesta v Barme, využili Couchsurfing a vydali sa krajinou len tak, “naslepo”.

Colná kontrola síce víta turistov na letisku s úsmevom, a od minulého roku zjednodušili aj vízový režim, ale všade vás ako zahraničnú osobu v krajine nepustia. Do niektorých miest ako Mrauk U, Putao alebo Kengtung budete potrebovať špeciálne povolenie, do niektorých oblastí majú turisti vstup zakázaný kvôli stále pretrvávajúcim etnickým nepokojom.

Couchsurfing je v Barme oficiálne nelegálny. Ubytovať sa môžete len v registrovaných hoteloch alebo guest housoch. Ak sa vám predsa len podarí nájsť hostiteľa, berte na vedomie, že riskuje už len tým, že vás pozve za svoj prah, keďže ubytovanie cudzincov u seba doma je v Barme zakázané.

Ja som vsadila na hotel v centre len kvôli tomu, že sľubovali wifinu.

“Och, áno, dnes máme s pripojením menší problém,” počujem neskôr od recepčného. Z variácií jeho odpovede sa stane počas mojich troch dní v hoteli mantra zamestnancov na moju otázku, kedy ho opravia.

Taxikár si nesťažuje. Tvrdí, že život v Rangúne sa zlepšuje, hlavne pre ľudí ako on, ktorých životná úroveň závisí viacmenej od počtu turistov v meste. Že je ich dosť, a že to nie sú len batôžkári s obmedzeným rozpočtom, vidím nasledujúci deň v Schwedagon Pagode, kde Američan zaplatí miestnej žene za balíček servítok pred vchodom na záchod tri doláre a k tomu pridá aj sprepitné.

Barma – krajina, kde môžete i nemôžete

Ranná meditácia na jazere Inle. Foto: Ivana Grešlíková

Barma – krajina, kde môžete i nemôžete

Neprehliadnuteľný a takmer nepriechodný vchod v Rangúne. Foto: Ivana Grešlíková

Barma – krajina, kde môžete i nemôžete

Autobusová zastávka v Rangúne. Foto: Ivana Grešlíková

Taká iná hygiena

Na tretí deň v Rangúne si zvykám. Na zápach i na červené fľaky na cestách a nespevnených chodníkoch. Vydýchnem si, keď zistím, že to nie sú stopy zranení ani násilia, ale len sliny z betelu.  Miestni muži si odpľujú tam, kde príde, či je to na ceste, v reštaurácii, na stanici, alebo aj vo vlaku.

Taxikár veru dobre poradil s večerným trhom. Škoda, že som sa nespýtala, kde ochutnať miestne špeciality v čase obeda. Nedokážem sa premôcť ochutnať barmskú variantu hrubých špagiet nan gyi thoke, ktoré miestne ženy premiešavajú holými rukami spolu s curry omáčkou, kuracinou a zeleninou na každom rohu.

Trochu mi trvá, kým nájdem niečo varené a dávam si výbornú polievku mohinga na malej plastovej stoličke v stánku čipernej predavačky. Spomínam na obed u nej počas celej cesty v Barme. Hlavne preto, že to bolo jedno z mála jedál, ktoré môj žalúdok nezrecykloval.

Bez filtra

Hustý dym z vypaľovania polí v krajine je miestami cítiť aj cez zatvorené okná v taxíku. Poopravujem si rúško, ktorými som sa zásobila ešte v Chiang Mai kvôli bronchitíde a ďalej pozorujem, čo sa deje za sklom. V hlave mám len jediné slovo: drsné.

Na druhý deň ráno surovosť podmienok ulice vnímam bez “skleneného filtra” taxíka. Prechádzam okolo detí, ktoré robia spoločnosť matkám v stánkoch s jedlom a pobehujú popritom až príliš blízko rušných ciest. Často bosé. Nie sú jediné, kto kráča Rangúnom bez topánok. Vrstvy prachu, zvyšky popola zo spáleného smetia na okrajoch chodníkov a odhodený organický odpad, ktorý začína na slnku fermentovať, pripomínajú dokumentárne filmy o Indii.

Obraz kultúrnej rarity doplnia povrázky visiace z okien domov s kovovým štipcom na konci. Až na druhý deň vidím, že dlhý špagát je vlastne “poštová schránka”. Z takéhoto vynálezu by mal radosť aj Jarda Foglar a jeho chlapci z “Rýchlych šípov”.

Barma – krajina, kde môžete i nemôžete

Budhistické mníšky v Rangúne. Foto: Ivana Grešlíková

Barma – krajina, kde môžete i nemôžete

Dá sa aj bez ihriska. Foto: Ivana Grešlíková

Zlato, ktoré neunaví

“A chystáš sa aj do chrámov?”, vyzvedá taxikár a v hlase cítiť patričnú hrdosť.

Prikyvujem, že áno a neviem sa dočkať, až uvidím ten najväčší ešte pred západom slnka.

Návštevu chrámov v Barme je dobré nepodceňovať. Aj keď ste ich mohli vidieť v Thajsku alebo Laose desiatky, budhistické stavby v Barme sú iné. Líšia sa architektonickými detailami, rituálmi miestnych okolo sochy Budhu, kedy umývajú vodou z misky. Rozdiel nájdete aj v cene vstupenky. Priemerný poplatok je $ 8 USD, čo je na pomery v juhovýchodnej Ázii dosť veľa.

Čo uvidíte má však cenu zlata. Doslova. Chrámy v Rangúne žiaria už zďaleka. Nehovoriac o starobylých pagodách v magickom Bagane…. V porovnaní so susedným Thajskom alebo Laosom vyzerajú inak aj budhistické mníšky v svetloružových róbach. Stane sa, že si od vás vypýtajú bez hanby aj pár drobných. To sa v susedných budhistických krajinách veľmi nevidí.

Barma – krajina, kde môžete i nemôžete

Časť Schwedagon Pagody v Rangúne. Foto: Ivana Grešlíková

Keď inakosť priťahuje

Zatiaľ čo sa muži nehanbia za “krvavú” farbu svojich zubov, miestne ženy si zakrývajú pleť žlto-bielou tanakou. Krémovitá zmes rovnomenného dreva a vody, ktorá rýchlo uschne na tvári, chráni pred slnkom a vraj aj omladzuje. Vyzerá to, že muži chcú byť v Barme večne mladí takisto.

“Vidíš ten biely púder na lícach žien? Veľmi populárne tu u nás,” prezradí taxikár.

O pár dní neskôr skúšam tanaku v Bagane a čakám na kozmetický zázrak.

Stratiť sa v Bagane, len tak sa túlať na elektro-bicykli a naraziť na chrám, ktorý neviete nájsť ani na mape, stojí za to. Vstupujem dnu krátko predtým, ako sa má začať modlitebný rituál. Miestni sú zvedaví, fotia si ma, smejú sa a nahlas komentujú ani neviem čo. Väčšia rodina ma zastaví a neodíde, kým si všetci nevystriedajú mobily, s ktorými sa spolu fotíme. Smejú sa, aká som vysoká, rukami si ukazujú nad hlavu a vzápätí na tú moju, porovnávajú výšku.

“Tak si to tu uži,” lúči sa taxikár pred hotelom. Neoberie ma ani o cent. Účtuje presne toľko, koľko je na tachometri. Aj na ňho spomínam s láskou o týždeň neskôr, keď na jazere Inle platím sprievodcovi za výlet loďkou a vyjednávam, že nepotrebujem zbytočné predražené výlety navyše.

“Ďakujem, užijem,” odpovedám a posúvam si vyššie bavlnené rúško. Kým si nasadím na plecia ruksak a obzerám sa za autom, taxikár už mizne v štipľavom dyme. Bez rúška, zato s ochranným skleneným filtrom. 

Barma – krajina, kde môžete i nemôžete

Make-up tanaka. Foto: Gianni Bianchini

Text a foto: Ivana Grešlíková

Viac informácií o cestovaní po Barme nájdete tu.

 

Ivana Grešlíková

Ivana GrešlíkováIvana Grešlíková je na cestách od roku 2013. Spolu s priateľom založili cestovateľský portál nomadisbeautiful.com a bloguje aj na ivanagreslikova.com. Keď nepíše, behá po kopcoch, miestnych trhoch, a hľadá najlepší pu-erh čaj na svete.

 

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML atribúty:

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Zdieľaní