3700 km po Novom Zélande – Južný ostrov

2.časť – Južný ostrov

Najsevernejšiu časť Južného ostrova predstavujú členité zálivy, do jedného z ktorých sme vošli po preplávaní Cookovej úžiny. Na brehoch sa sem tam zjavovali domky – samoty s plážami nedotknutými civilizáciou a hlboko zarezanými krytými zátokami, pričom ku mnohým sa isto dalo dostať jedine po vodnej ceste. Po tri  a pol hodinovej plavbe sme sa vylodili v malom mestečku Picton.

Z Pictonu sme sa vybrali hneď smerom na západ, k pobrežiu Tasmanovho mora. Prechádzali sme údoliami s vinicami, kopce boli miestami značne vyrúbané, ale vzápätí bolo vidno, že boli umelo vysadené nové lesy  – stromy v radoch ako vojaci. Hneď prvý dotyk s Južným ostrovom naznačoval, že je iný ako Severný.

Už takmer za súmraku sme sa ubytovali v príjemnom kempe pri Cable Bay. Keďže sme boli v polovici nášho putovania, využili sme práčku a sušičku, ktoré, mimochodom, boli k dispozícii takmer vo všetkých kempoch. Slabšie to v kempoch bolo len s pripojením na wi-fi. Všade ho síce ponúkali, ale takmer vždy bolo na heslo a mohlo sa pripojiť len jedno zariadenie.

Boli sme síce pri mori, ale kúpať sme sa ráno neodhodlali, fúkal silný studený vietor. Hoci sme boli v oblasti, ktorá má vraj najviac slnečného svitu na NZ. O tom nás presvedčil následný prejazd príjemným mestečkom Nelson, ktoré je najväčším rybárskym prístavom v Austrálii-Oceánii. Tam sme sa dokonca stretli i s kolónami áut na ceste. Možno preto,  lebo bola sobota a snáď všetci z blízkeho i ďalekého okolia sa prišli kúpať na tamojšie rozľahlé pláže.

Nasmerované sme mali do Tasmanského národného parku, k Totaranui Bay, kde sme mali objednaný nocľah v kempe. Bolo to jedinký raz, čo sme kemp mali zabezpečený, lebo tam sa nahlasovalo už mesiace vopred, počty návštevníkov regulovali. Aj cesta tam bola priam „in nature“, len spevnená, bez asfaltu, cez kopec, s prevýšením cca 1000 m, prudkými serpentínami a veru miestami sa nedalo ani vyhnúť s oproti idúcim autom. Ešteže sme sa v takých úsekoch ani so žiadnym nestretli.

Bola to oblasť plná turistických trás, nuž sme sa na jednu vybrali i my. Neodradilo nás ani mrholiace počasie a skoro ráno sme vyrazili. Bolo to nutné, lebo jeden úsek predstavoval prechod cez záliv – a ten bol možný len za odlivu. Trasa viedla striedavo po plážach zálivov i cez kopce, miestami sa striedali zhoreniská s močarinami. Odliv sme síce stihli, ale aj tak sme museli topánky vyzuť a prejsť akoby cez riečku na boso – ešte dnes cítim príjemný pocit prechodu cez  vodu. Piesok tam bol opäť svojský – žltý, štruktúrou ako kukuričná krupica.

Cesta späť bola naplánovaná s využitím aquataxíka. „Kapitán“ sa asi chcel ukázať – pri jednom strete s vlnou bol aj on zreteľne zaskočený. Uff! To bol zážitok!! Prvá jazda motorovým člnom, a to hneď na rozbúrenom mori s frajerom za kormidlom. Našťastie išlo len asi o 15 minút jazdy, takže sa ani morská nemoc nestačila prejaviť a boli sme na brehu.

No a po tomto výlete plnom zážitkov sme sa vracali opäť po ceste-neceste doslova vydlabanej v kopcoch asi 10 km k asfaltke. Zastavili sme pri Tasmanovom pamätníku, pri ktorom bol starý rybársky prístav a v ňom ešte staršia rybárska loď slúžiaca ako Espresso Jacka Coussóoa, kde sme si dali ozaj vynikajúcu kávu.

Našu ďalšiu trasu medzi horami sprevádzalo striedavé počasie – chvíľu slnko, chvíľu dážď. Až sme sa v jednom údolí ocitli pri kempe, čo vyzeral ako malá botanická záhrada. Žiaľ, páčilo sa tam aj takým malým muškám, ktoré ma tak doštípali, že som bola označkovaná ešte aj po príchode domov. Celú noc pršalo, ale ráno nás zobudilo slniečko a vyzeralo to tam ako raji.

Striedavo bušou v nižine, bušou v kopcoch, popri rieke cestou neraz vyrytou v skale, smerovali sme

k Westportu, kde sme boli pozrieť tulene. Ležiac na skalách s nimi úplne splývali. A odtiaľ už opäť popri pobreží smerom na juhozápad.

Hoci deň začal pekne, hrozne sa rozpršalo, čo nás veľmi mrzelo, lebo takmer nebolo vidno okolie. Trasa popri západnom pobreží je špecifická divokým skalistým pobrežím z jednej strany a horami zo strany druhej. Ešte viac nás však znepokojoval fakt, že sa nám míňal benzín a čerpačky nikde. Ale šťastie nás neopustilo.

Po prvý krát, keď prechádzajúc cez Punakaiki, známom „palacinkovými skalami“ (Pancake Rocks), len čo sme zastavili, slnko  nad dažďom zvíťazilo a boli sme divákmi fascinujúceho diela prírody.

Po druhýkrát stálo šťastie pri nás v tom, že nám benzín predsa len po Greymouth vydržal. No plaváčik ukazujúci stav paliva bol už úplne na dne. To auto už posledné kilometrov snáď išlo silou našej nádeje. Tu sme nielen natankovali, ale sa i ubytovali v príjemnom kempe (ako každý po celý čas). Na druhý deň Marek absolvoval exkurziu v miestnom pivovare (aby vedel, čo vlastne po večeroch popíja). Ja ako pivný abstinet som využila voľné wifi v hale pivovaru a pri chutnej kávičke som si vybavila poštu.

Nový Zéland, to nie je len nádherná príroda. Aj tu si ľudia užili svoje.

Z Greymouthu sme si spravili výlet kúsok do vnútrozemia, lebo oblasť bola známa svojou baníckou minulosťou. Naším cieľom bolo staré banícke mestečko Blackball, kde poslednú uhoľnú baňu zavreli v roku 1964. Blackball sa do povedomia histórie zapísal ako centrum nesmiernej biedy a následného radikalizmu, kde po 6 rokoch protestných akcií a štrajkoch v roku 1914 vznikla Novozélandská Labouristická strana (Labour Party). Je to najstaršia politická strana NZ, jedna z dvoch dominantných politických strán, v súčasnosti pôsobiaca ako parlamentná opozícia.

Dnes už mestečko pôsobilo ako miesto, kde líšky dávajú dobrú noc. No prekvapilo nás svojou čistotou, asfaltovými cestami bez jám, pokoseným trávnikom pred všetkými domami (aj opustenými), peknou školou a miestnym kúpaliskom. Z pôvodného robotníckeho domu je dnes pôsobivý hotelík.

Našou ďalšou zastávkou bolo útulné pobrežné mestečko Hokitika, kde sme sa pôvodne chceli i okúpať, ale miestni nás varovali pred silnými spodnými prúdmi, tak sme to vzdali.

Viac ako pláž nás tu však zaujalo množstvo obchodíkov a výrobní šperkov, ale i iných výrobkov z takého zeleného kameňa pod názvom jade. Je to istý druh drahokamu nazývaný tiež Greenstone a nachádza sa na pláži a na dne tu do mora sa vlievajúcej rieky.

Mimochodom, pre mestá NZ boli typické kruhové križovatky, ba čo viac, s doslova raritou sme sa stretli i mimo mesta. Prechádzali sme  kruhovou križovatkou, ktorú pretínala železnica. Tú sme si obišli dvakrát, aby sme si to poriadne obzreli.

Ďalšou cestnou raritou boli mosty cez rieky, ktoré boli zväčša len pre jeden pruh dopravy. No a super bol jednopruhový most, po ktorom smeli nielen autá z oboch strán, ale ešte i vlak. Podotýkam, že nikdy sme neboli svedkami žiadnych kolízií. Cesty sú nielen bezchybné, ale i miestom vzájomnej galantnosti.

Pokračovali sme  pobrežnou diaľnicou. To sme už boli v úseku, kde sa po ľavej strane týčilo vysoké horstvo Južných Álp. Tam sa nachádzajú najnižšie položené ľadovce na svete – na jeden z nich, Fox Glacier, sme sa zašli pozrieť aspoň zo špeciálnej vyhliadky.

Takých vyhliadok bolo po celom NZ nespočetné množstvo. Kde sa nachádzalo čo len trochu niečo zaujímavé, už bola vybudovaná plošinka na zastavenie a vyhliadku.

Cesta viedla ďalej od pobrežia, prechádzali sme množstvo riek, popri mnohých jazerách. Príroda bola opäť iná, no stále úžasná.

Ku Queenstownu sme prechádzali úsekom, na ktorom je najvyššie položená cesta NZ.  A vôbec, naši cestári, resp. zodpovední za stavbu ciest by mali ísť na exkurziu (pracovnú) do NZ  priučiť sa,  ako vedia cesty stavať na neuveriteľných prírodných úsekoch a pri tom prírodu nenarúšajú a ešte sú i kvalitné.

Po zaujímavej stúpavej a serpentíkami klesajúcej ceste sme z hlavnej cesty vybočili, aby sme sa zastavili v čarovnom mestečku Arrowtown a preniesli sa storočia späť do viktoriánskej éry bývalého baníckeho mestečka. Bolo tam síce ľudí na mraky, no navzdory obrovskému turistickému ruchu si mestečko uchovalo svoje osobité čaro a my sme si užívali krásny deň, obdivovali rázovité kamenné a drevené domy, v ktorých predtým bývali baníci. Dnes v mnohých sú obchodíky a reštaurácie.

Queenstown nás privítal zaliaty slnkom. No než sme sa najedli, už sme jeho uličkami prechádzali v daždi. Je to mestečko pri jazere a horách na ceste k najpozeranejším atrakciám Južného ostrova.

Dlho sme sa nezdržali, mesto bolo plné ľudí a po predchádzajúcich dlhých hodinách na poloprázdnych cestách v lone prírody nás už pohľad na nich doslova unavoval. Asi aj slniečko bolo toho názoru, lebo len čo sme mesto opustili, opäť nás sprevádzalo svojimi lúčmi.

Pokračovali sme smerom k Fiordlandu, do oblasti fjordov a najväčšieho národného parku NZ.

Bol 31. december. Posledný deň a  noc v roku sme strávili  v malebnom kúpeľnom a turistickom mestečku Te Anau, ležiacom na brehu najväčšieho jazera Južného ostrova Lake Te Anau. Je zároveň akousi vstupnou bránou mnohých trás do Fjorlandského národného parku. Ako ináč, museli sme si nejakú vybrať a absolvovať.

Nový Zéland ma vybudovanú fantastickú sieť informačných centier. Sú tam bezplatné brožúrky plné informácii, čo robiť a vidieť v danej a vedľajšej oblasti. Dajú sa nájsť v každom mestečku, ktoré je po ceste alebo v určitej blízkosti k nejakej pamätihodnosti, hore, útvaru záujmu. Tak sme si v miestnej agentúre kúpili lístok na vrtuľník, ktorým sa prenesieme ponad jazero a následne si urobíme novoročnú túru na jeden z vrcholov Parku.

Ubytovali sme sa v útulnom kempe neďaleko jazera a o desiatej večer sa vybrali do miestneho parku, kde horela obrovitánska silvestrovská vatra a hrala živá hudba.

Bola to najstudenšia noc celého nášho pobytu. Asi nám chcela pripomenúť že Silvestrovsko-novoročná noc je v našich podmienkach studená. Aj keď bolo riadne chladno, bola to príjemná noc, krásne čierne nebo zaplavené miliónmi žiariacich hviezd (za pomoci mobilnej aplikácie sa nám podarilo identifikovať i známy Južný kríž). O polnoci sme sa spolu s davom ľudí presunuli k brehu a boli sme svedkami pekného ohňostroja vystreľovaného z lode uprostred jazera.  Do nového roka sme vstúpili o 12 hodín skôr ako naši najbližší.

Silvestrovsko-novoročná noc bola pre nás krátka. Ráno sme skoro vstávali, lebo nás čakal turistický výstup, absolvovanie aspoň kúsku zo 60 kilometrového turistického okruhu Kepler Track. Vrtuľníkom cez jazero

a ponad hory k chate Luxmore Hut sme si ušetrili cca 5 hodín resp. 14 km.

Za asi dvadsať minút sme sa dostali do nadmorskej výšky 1 085 m. Odtiaľ sme už šľapali na najvyšší bod šíreho okolia, na 1 400 m vysokú horu Mt. Luxmore, odkiaľ bol prekrásny výhľad na veľkolepú scenériu skalnatých horských hrebeňov, hlbokých roklín, vysokých machových lesov, jazero Lake Te Anau a jeho brehov. No na tom najvyššom cípe som mala čo robiť, udržať sa na nohách. Vietor bol nielen riadne silný, ale i nesmierne ľadový.

Po krásnom zážitku z výhľadu sme sa vydali na cestu späť. O 12-tej h. sme boli pri jaskyni neďaleko chaty a spomínali na práve prebiehajúci vstup do nového roku našich blízkych doma. Pri zostupe k jazeru sme sa dostali do lesa, ktorý vyzeral ako v strašidelnej rozprávke.

Posledný úsek cesty sme absolvovali aquataxíkom po jazere. V podvečer sme sa presunuli len pár kilometrov ďalej, do Manapury a ubytovali sa v peknom, útulnom kempe na brehu rovnomenného jazera Lake Manapury. Po krátkej vychádzke popri jeho brehu sme sa šli navečerať do miestnej štýlovej reštaurácie.

V druhý januárový deň sme absolvovali výlet do Doubtful Sound, čo je fjord v Parku s dotykom na oceán. Cesta pozostávala z troch úsekov. Najprv sme loďou preplavili jazero Manapouri a vystúpili v Manaupouri  Power Station, pri elektrárni, ktorá je celá vybudovaná pod zemou a teda nijako nenarušuje okolitú prírodu – na brehu trčali len stĺpy s elektrickým vedením. K jej technickým zariadeniam, ktoré sa nachádzajú v hĺbke 213 m pod povrchom vedie dlhý prístupový tunel, vybudovaný v skale smerom k oceánu Medzi jazerom a fjordom Dobtful Sound a bolo treba ešte prekonať hory, cez ktoré nás previezol autobus po 19 km ceste, ktorá bola vybudovaná kvôli stavbe elektrárne a teraz je využívaná na turistické účely. Po pol hodinovej ceste plnej zákrut, stúpania a následného klesania, krásnych výhľadov do okolitej prírody plnej vodopádov sme opäť v Deep Cove nastúpili na loď a plavili sa jedným z množstva ľadovcových fjordov hlboko zarezaných do juhozápadného pobrežia NZ, sprevádzaní dramatickou scenériou okolitej prírody, množstvom vodopádov, jednotlivými kopcami  a ostrovčekmi až k mohutným vlnám oceánu

Takmer po celý výlet nás sprevádzalo mrholenie a silný vietor, slniečko sa ukázalo ozaj len veľmi sporadicky. No silu zážitku nepriazeň počasia neznížila, ba naopak, len ho svojim spôsobom umocnila.

Po dvoch dňoch nezabudnuteľných výletov v Parku sme pokračovali vo svojej ceste smerom na Tuatapere, najzápadnejšie mesto NZ. Tu fúkal silný vietor , a ten tu je asi na dennom poriadku, lebo všetky stromy boli pod jeho náporom ohnuté aj keď v danom momente nefúkalo. Bol to tiež zvláštny prírodný úkaz. To sme sa opäť dostali k pobrežiu a pokračovali popri ňom ďalej na juh. Najjužnejšie položené mesto Invercargill so širokými ulicami a dlhými alejami nás nijak zvlášť nezaujalo, ani kemp sme v ňom nenašli, nuž sme pokračovali až takmer k najjužnejšiemu cípu, k Waikawe, odkiaľ bolo k južnému pólu Zeme už len na skok, „len“ 4500 km, čo je najmenej z pevniny. Malým odbočením k zálivu Curio Bay sme sa dostali k úplne prírodnému kempu, priamo v buši na pobreží mora. Napriek tomu mal všetko potrebné – kuchynku i kompletné hygienické zaradenia, ale tak, že úplne splývali s prostredím. Bol tam prekrásny západ slnka. Tu sme videli i malé delfíny v zátoke a nasledujúce ráno sa mi podarilo zachytiť aj malého tučniačika na pochôdzke.

Tá noc tam bola priam rozprávková, mala som krásny výhľad z „postele“ na more, na východ slnka. Celá táto oblasť – Catlins – je vzdialená modernému svetu, je takmer nedotknutá civilizáciou. Pokračovali sme ňou pozdĺž pobrežia na východ. V KakaPoint sme využili jednu z posledných možností kúpania sa, hoci teplota voda dokazovala blízkosť ľadovej Antarktídy.

Vo veľmi príjemnom mestečku Milton som si po chutnom obede dala trojkopčekovú zmrzlinu a tá veru nemala chybu. Tu sa už napojila cesta z Quenstownu a veru bolo to na premávke cítiť. Ani do kempu sme sa na prvýkrát nedostali, až do druhého, opäť priamo na pobreží To som už preciťovala každú minútu pri vode, veď pobyt sa mi nebezpečne krátil.

Zastavili sme sa obzrieť si ďalšiu z ponúkaných atrakcií – veľké okrúhle kamene na pláži, ktoré vyliezajú z vody len za odlivu – Moeraki Boulders.

Čím ďalej, tým viac začalo cítiť civilizačné vplyvy – premávka hustla, cestná sieť tiež, na poliach sa zjavovalo už aj obilie, aj repka, mestá sa viac začali podobať európskemu štýlu. Typickým bolo príjemné, viktoriánske, Škótmi založené mesto Oomaru.

Práve kvôli čoraz hustejšej premávke rozhodli sme sa do cieľového mesta pokračovať hoci okľukou, ale príjemnejšou trasou a z Temuky sme odbočili do vnútrozemia a obdivovali krásy prírody. V civilizovanejších oblastiach typickými boli tiež vysoké zelené steny popri ceste. Boli vytvorené z rôznych druhov drevín, ktoré boli zostrihané ako podľa šablóny. Aj jednotlivé ovocné polia/sady boli ohraničované, resp. pred vetrom chránené takýmto živým oplotením.

Bola pred nami posledná noc strávená na NZ, naším cieľom bol Christchurch. Ubytovali sme sa na jeho predmestí, pri ústí rieky Waimakariri do oceánu. Kemp The Pines Beach opäť spĺňal tie najnáročnejšie kritériá. V posledný večer som sa ešte vykúpala.

Na druhý deň ráno sme prešli autom nedávno zemetrasením zničené mesto. Veľmi sa nám do prehliadok už nechcelo, tak sme zašli k pobrežiu, dali si kávu. Zaujímavosťou blízkeho kraja i mestských častí boli ich názvy kopírujúce názvy miest v Anglicku

O dvanástej sme odovzdali dobre nám slúžiace autíčko zástupcom požičovne, ktorí nás ešte odviezli na letisko.

Let do Aucklandu bol tiež pekným zážitkom. Bol jasný, takmer bezoblačný deň a tak sme z okna lietadla videli skoro všetko z vtáčej perspektívy.

Na Aucklandskom letisku sa naše cesty s Marekom rozišli. Takmer v rovnakom čase sme vzlietli v rôznych lietadlách. On bol v Sydney za chvíľku. Ale ani náročná cesta s desať hodinovým čakaním v Dubaji nezmazala moje hlboké zážitky.

Je to rozprávkovo krásna krajina s divokými údoliami, vysokými horami a nádherne modrou vodou v hlboko zarezaných zálivoch. Krásne zelené pláne, oblé kopčeky, malebné domčeky – a nesmiem zabudnúť ovečky…. milióny a milióny ovečiek…

Krajina klopených zákrut, mostov s jedným cestným pruhom, horských prechodov a množstvom rôznych  druhov pláží. Krajina skoro vyhynutého vtáčika kiwiho, milióna ovečiek a žiadneho nebezpečného smrť prinášajúceho zvieraťa. Krajina plná Maorov a prírody, pri ktorej sa vám zastaví dych, kde si každý nájde práve to, čo potrebuje.

Dva ostrovy a každý je iný. Situácia ako z rozprávky je priliehavou metaforou – na NZ sa človek naozaj pripadá ako v rozprávke. Každý z ostrovov je klenot a každý zvádza tými najrafinovanejšími spôsobmi. Južný ostrov je plný veľhôr, jazier, fjordov a ľadovcov, pričom nie je tak husto obývaný ako ostrov Severný. Ten zase ponúka sopky, horúce pramene a gejzíry, tropickú vegetáciu alebo úchvatné pláže.

Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.