Pamätáte sa na politikov, ktorí tvrdili, že Taliban bude iný? Ešte teraz mi v ušiach znejú výroky nielen svetových, ale aj domácich mudrcov, ktorí do svojich prejavov dávali skôr svoje pocity a želania ako realitu.
Žiaľ, súčasné hnutie Taliban sa krok za krokom približuje k svojim predchodcom z rokov 1996 až 2001. Čítali ste niečo z toho obdobia? Muži musia mať brady, nikto nesmie počúvať hudbu okrem náboženskej a ženy musia viac-menej sedieť doma? Verte, že dnešné hnutie sa približuje salámovou metódou k rovnakým pravidlám ako pred 25 rokmi. Hlavne v prípade žien si dáva záležať. Akoby ženy ohrozovali celé hnutie a vedúci predstavitelia chrlia jeden zákon za druhým. To nemá obdobu nielen u nás, ale ani v žiadnej moslimskej krajine.
Som v Báburových záhradách v centre Kábulu, ktoré dal postaviť zakladateľ mugalskej dynastie Bábur. „Bábur miloval Kábul pre jeho rozmanitosť a multikultúrnosť. Povolal najlepších záhradných architektov, ktorí tu vytvorili niečo krásne,“ povie náš sprievodca malými zelenými pľúcami hlavného mesta Afganistanu, ktoré zápasí s každodenným smogom. Tieto záhrady som zažil prvýkrát v roku 2013 a ešte si pamätám, aké boli plné ľudí, ktorí sa sem prišli porozprávať. Rodiny s deťmi, zaľúbenci či skupinky kamarátov, ktorí si sem prišli zaspievať alebo zatancovať. Dnes? Záhrady sú prázdne. Smiech, radosť, spev či tanec sa vytratili. Taliban mesiac po mesiaci vydáva nové nariadenia, ktoré sú často namierené voči ženám.
„Ženy v mestách sa ešte ako-tak búria. Odmietajú sa kompletne zahaliť do modrej burky, ktorá zahaľuje nielen celé telo, ale aj ruky či tvár. Lenže Taliban vlastní čas a vie, že proti nim je každá opozícia slabá. Je len otázka času, kedy tie najprísnejšie zákony začnú platiť v celom Afganistane,“ vraví trpko môj známy, ktorý veľmi zle znáša, že jeho žena musí byť doma. „Obaja máme vysokoškolské vzdelanie a spolu sme pracovali v zahraničí. Lenže čo môžeme robiť tu? Ja sa môžem ísť zabaviť, zahrať si futbal alebo sa prejsť do parku. Moja manželka musí ostať doma!“
Najväčší šok zažijem v posvätnom meste Mazar-e-Sharif, kde sa nachádza svätyňa, kde je podľa miestnych pochovaný Ali – štvrtý Imám. Celé miesto obklopuje krásna záhrada. Tu som pred jedenástimi rokmi spravil svoj asi najkrajší záber, kde sa otec, mama a dcéra spoločne fotia. Do záberu mi vletela holubica a vznikla snímka, ktorá mi vždy vyčarí úsmev na tvári. Dnes takýto záber nespravíte aj preto, že Taliban zakázal ženám vôbec vstúpiť do parku. Len muži! Dokonca aj tie holubice sa postupne vytratili. Stojím tam a som smutný. Ďalšia rana, ktorá má vyskúšať odolnosť tohto národa. Kam až zájde Taliban? Nestačí, že ženy nesmú študovať na vysokej škole (na prvom stupni môžu), musia sa zahaľovať a nie je im dovolené vykonávať mnohé povolania? Čím si to miestne ženy zaslúžili? Prešiel som celý moslimský svet, ale nikde som nevidel takto prísne pravidlá. Ani v koráne sa nič také nespomína, ale Taliban si ide svoju ligu.
Nikdy som sa nehral na jasnovidca, ktorý vie, kam to celé smeruje. Avšak tuším, že ak sem prídem na budúci rok, bude to ešte horšie. Bože, ako by som sa rád mýlil, ale každá návšteva ma presviedča, že primitívne videnie sveta sa do tejto krajiny čoraz viac zarezáva v podobe zákonov, ktoré sa odvolávajú na svätú knihu. A tá o tom vôbec nehovorí!
Máte otázky na článok „Ženy v Afganistane sa majú každý mesiac horšie“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Autor
Čítať viac článkov