Výstup na malú veľkú horu, ktorú ľudia zvyknú podceňovať, nevedie jednotvárnou krajinou. Za štyri dni sa z trička s krátkym rukávom prezlečiete do najteplejších vecí aké máte. Na Kilimandžáre je totiž stále neroztopený ľadovec. Ten nápad vznikol len tak. „Neskúsime vyliezť na najvyššiu horu Afriky, keď ideme do tej Tanzánie?“ Slovo dalo slovo a začali sme sa postupne pripravovať na tento výstup, ktorý mnoho ľudí drasticky podcení.
Možno sa pýtate, čo sa dá podceniť na výške 5895 metrov. Niekto povie, že to nie sú Himaláje a ani Andy. A to je práve tá chyba. Nie príliš veľká výška v ľuďoch vzbudzuje dojem, že si ľahko zapíšu najvyššiu horu kontinentu do snov, ktoré si chcú splniť. Neodradia ich ani neúspešné pokusy tak slávnych československých rodákov ako tenistka Navrátilová či Zdeno Chára, ktorí sú určite lepšie fyzicky pripravení.
Možno aj preto sa percentuálna úspešnosť pohybuje okolo 60 percent a stavím sa, že väčšina neúspešných pokusov bola z dôvodu, že sa tá malá veľká hora podcenila.
Kuchár, nosič a sprievodca
Už keď prídete na medzinárodné letisko Kilimandžáro a rovnomenná hora nie je zahalená do ťažkých rovníkových mrakov, uvidíte tú majestátnosť. Nikde na okolí nie je takmer žiadna vysoká hora a odrazu sa zo zeme ťahá táto vyhasnutá sopka.
Keď som ju prvýkrát videl, povedal som nahlas: „Pre boha! To je ale poriadny macko!“ Úvodné nadšenie bolo tak trochu zrazené na zem. Môj úžas s otvorenými ústami bol našťastie prerušený anglickým oslovením od môjho kamaráta a sprievodcu Jamesa, ktorý ma bude sprevádzať najbližšie dni. Treba povedať, že každý, kto by chcel ísť na Kilimandžáro, musí mať nielen sprievodcu, ale aj nosičov. Toho sprievodcu beriem, predsa idem na horu, kde treba poznať cesty, ale patrím medzi tých, čo si radi ťahajú svoj vlastný batoh.
Lenže toto je Afrika, ktorá sa rozhodla, že takto vyrieši problém s nezamestnanosťou. Dosť dlho som spracovával túto informáciu a nevedel som sa nejako cez to pár dní preniesť. Ja, ktorý som vyliezol na Elbrus či prešiel časť Himalájí či Karakoramu s vlastným nákladom?
„Pozri, viem, že ťa to štve,“ povedal James. „Veci si môžeš kľudne odtiahnuť aj ty sám, ale za nosiča sa proste musí platiť a tak či tak musí ísť s nami. Na vstupnej bráne do národného parku musíme preukázať, že máme kuchára, nosiča a sprievodcu. Nie si jediný, komu to prekáža, ale nedá sa nič robiť,“ objasnil nám.
Ťažko som povzdychol, mávol rukou a dal sa postupne do štádia, že si to idem užiť a nejdem bojovať. V živote sú aj horšie veci ako to, že vám niekto odtiahne prepotený batoh.
Začínate v pralese v krátkom tričku
Na Kilimandžáro môžete ísť niekoľkými trasami a my sme sa rozhodli šliapať po známejšej a vraj najkrajšej Machame. Tento výstup je však iný, ako keď idete niekde v Himalájach alebo na Kaukaze.
Začínate najprv v klasickom dažďovom pralese, kde je vlhkosť okolo 90 percent a teplota sa pohybuje okolo 30°C. Máte na sebe krátke veci a nevyzeráte, že idete na najvyššiu horu Afriky. Dalo by sa povedať, že každý deň šliapania je úplne iný. Ako keby ste obrátili stranu v krásnej obrázkovej knihe.
Prvý deň idete cez hustý prales, kedy na stromoch visia ťažké machy a okolo vás je nepreniknuteľná zeleň. Vtáci spievajú okolo vás a pripadáte si ako niekde v Amazonskom pralese. Na druhý deň sa ako šibnutím čarovného prútika dostávate do vysokohorského prostredia, ktoré vám bude pripomínať naše krásne Tatry.
Tretí deň sa prostredím presúvate do vyprahnutého sopečného prostredia Indonézie, až sa nakoniec pozeráte na ľadovec na samotnom vrchole. Ľadovec ako niekde v Nórsku a drkocete sa zimou pri mínusovej teplote až – 30°C. Určite sa nebudete nudiť a každý deň máte pred sebou iné kulisy. Proste, nie je to len fádne šliapanie v jednotvárnej krajine.
Režim na čistenie hlavy
Osobne mám rád hory a keď idem pekne postupne hore, dám sa do svojho ticha. Dlho nad ničím nerozmýšľam a čistím si tak hlavu. Niekto má vo zvyku, že veľa rozpráva, ale ja som ticho. Len hlboko dýcham a vnímam krajinu okolo seba.
Vtedy si uvedomím tú starú čínsku múdrosť, že ľudia by mali chodiť do hôr a premýšľať nad sebou samým. Možno aj preto vznikali jednotlivé kláštory hlboko v horách, aby ste pri ceste prišli na svoju podstatu. Každý deň sme išli tak 5 až 6 hodín a nabrali sme v priemere okolo 600 výškových metrov. Ja viem, že teraz si nejeden z vás povie, že by išiel aj rýchlejšie. Lenže vy nechcete doplniť štatistiku neúspešných výstupov.
Nehrajte sa na rekordy
Ako som spomínal, najväčšou prekážkou je výšková choroba, proti ktorej neexistuje žiaden liek, len nejaké „otupováky“ v podobe Paralenu či Ibuprofenu. Keď vás chytí výšková choroba, tak je to niečo podobné, ako keby ste dostali veľmi silnú migrénu. Bolí vás hlava až tak silno, že neviete, či vám v nej duní alebo sa točí, niekto zvracia. Vtedy nechcete nič jesť ani robiť. Najlepším liekom je ísť prosto pomaly a postupne. Nenaháňať sa a nerobiť žiadne rekordy vo výstupe. Určite rekord neprekonáte, tak prečo sa ponáhľať.
Viete, koľkokrát som stretol pri výstupe rôznych hrdinov, ktorí sa vysmievali pomalšiemu výstupu? A viete, kde som ich potom stretol? Pod vrcholom, ako ledva lapajú po dychu a niektorým z uší tiekla krv kvôli rýchlemu postupu.
Skrátka, nehrajme sa na hrdinov a spomeňme si na knihy o horolezcoch, ktorí sa aklimatizujú niekoľko týždňov. My sme si išli pekne postupne naším tempom a vychutnávali prostredie. Až prišiel deň D, kedy sme mali „dobiť“ strechu Afriky.
Treba prekonať aj mrzutosť
Vstávali sme niečo po polnoci a z našich spacákov sa nám nechcelo ísť. Vonku sa výrazne ochladilo až tak, že čaj po pár minútach zamŕzal. Nie som tvor, ktorý rád vstáva. Ráno sa pozerám na svet skôr mrzuto. Vtedy si poviete, že prečo si robíte zle a ešte si za to platíte.
Ale keď som roztvoril zips na stane a pozrel na hviezdne nebo, mrzutý Navrátil sa zmenil na božie usmievavé stvorenie. Len si to predstavte. Zima taká, že vám vychádza ťažká para z úst a nad vami milióny hviezd. Ste vo výške 4900 metrov, mesiac osvetľuje svahy Kilimandžára a pod vami je niekde jemne vysvietené mestečko, z ktorého ste štartovali. Rýchlo sa oblečiete, hodíte niečo do seba v podobe teplého čaju a nejakú sladkosť, a vydáte sa postupne hore.
Pred sebou sme mali 1100 výškových metrov. Čím sme boli vyššie, tak kopec bol čoraz strmší a podložie bolo vyslovene sopečné. Spravíš dva kroky hore a jeden krok sa zasunieš. Pribúdajúcou výškou sme videli, ako ľudia postupne odpadávali. Výšková choroba sa začínala hlásiť a ukazovala postupne na ľudí, ktorí dnes úspešní nebudú. Myslíte si, že by ste bojovali ďalej?
Pár minút na vrchole
Ak by ste išli hlavou proti múru, môžete dostať nielen opuch mozgu, ale aj pľúcny edém, na ktorý môžete zomrieť. Mne sa zatiaľ len ťažšie dýchalo a po 10 krokoch som dychčal ako keby som odbehol šprint na 100 metrov. Vtedy zastavíte, rozdýchate to a do minúty musíte ísť ďalej.
Tesne pod vrcholom ma začala bolieť hlava, ale nie tak, aby som sa musel otočiť naspäť. Úprimne, chcel som to mať čo najrýchlejšie za sebou. Vlastne sa zopakoval rovnaký scenár ako pri výstupe na Elbrus. Vyšiel som hore, zanadával som si, že mi je zle, pozrel na pár minút okolo seba a zahlásil, že ideme dole sa nadýchať kyslíka. Na vrchole som bol 10 minút, urobil pár fotiek a išiel dole.
Dokonca som si hovoril, že už nikdy nepôjdem tak vysoko. Ale stačilo zísť o 100 metrov nižšie a bolesť hlavy odišla a odrazu som videl tú nádheru okolo seba. Nielen ľadovec, ktorý ešte stále pokrýva najvyšší vrch Afriky, ale aj nádherný východ slnka.
Koľko stojí výstup? Ktorá cesta je najlepšia? Akú výbavu treba? Všetko nájdete tu Kilimandžáro – najvyšší vrch Afriky (5 895 m) – Travelistan
Autor
Čítať viac článkov