Nachádzam sa v blízkosti slovensko-ukrajinskej hranice. V aute som práve opustil Veľké Kapušany a po dedinskej ceste sa suniem do málo známeho kraja. V rádiu sa odrazu predbiehajú rôznojazyčné stanice. Ukrajinský popík sa strieda s národnými maďarskými pesničkami a o slovo sa sem-tam hlásia aj naše stanice. Akoby mi rádio oznamovalo, že práve tu sa miešajú nielen jednotlivé národy, ale aj zvyky a jazyky. Až som nakoniec prišiel do dediny, o ktorej počulo len málo Slovákov. Jej príbeh by žiadna dedina či mesto nechceli zažiť. Vitajte vo Veľkých Slemenciach, kde nájdete asi najbizarnejší príbeh o štátnej hranici. Článok „Veľké Slemence alebo ako ZSSR rozdelilo dedinu“ vám vyrozpráva málo známu históriu Slovensko -maďarskej dediny.
Veľké Slemence patria medzi veľmi staré dediny. Prvá písomná zmienka je z roku 1332 a až do roku 1918 obec patrila do štátneho zriadenia Rakúska-Uhorska. V roku, keď sa nielen rozpadlo Uhorsko, ale vzniklo aj Československo, dedina sa stala súčasťou novovzniknutej republiky. Všetko by išlo v rámci normálu, keby nezúrila druhá svetová vojna, počas ktorej sled udalostí nielen zmenil dejiny, ale aj rozdelil rodiny – a to doslova.
V roku 1938 sa dedina stala súčasťou Maďarska a bola ňou až do roku 1944. Počas oslobodzovania Československa Sovietskou armádou sa východná časť našej bývalej republiky dostala do rúk Červenej armády, ktorá porušila niekoľko medzinárodných dohôd. Stalin sa postaral, aby sme sa vzdali nielen Podkarpatskej Rusi, ale aj časti Slemencov.
V Mukačeve bola v roku 1944 založená Komunistická strana Zakarpatskej Ukrajiny, ktorej predsedom sa stal Ivan Turjanica (agent sovietskej NKVD a osvetový pracovník v 1. československom armádnom zbore v ZSSR). Účelom bolo, aby sa Zakarpatská Ukrajina stala súčasťou sovietskej Ukrajiny. Nasledovala masívna agitácia komunistov, ktorá vyvrcholila zjazdom 26. 11. 1944, kde delegáti z 268 obcí odhlasovali odtrhnutie od ČSR. Čo na tom, že delegáti predstavovali len 55 percent všetkých obcí Zakarpatska? Dokonca sa rozbehla ďalšia akcia v Prešove, aby sa Rusíni tiež pripojili k Zakarpatskej Ukrajine, a teda k ZSSR.
Čo na tom, že sme z takzvanej víťaznej koalície ako jediná krajina stratili územie? Zakarpatská Ukrajina sa definitívne stala súčasťou ZSSR 29. 6. 1945. Hoci hranica prechádzala medzi Zakarpatskou republikou a vtedajším Slovenskom úplne inak, Sovieti si zobrali nielen Čop, ale aj ďalších 13 obcí. Práve Čop, kde bolo železničné prekladisko, patril Československu. Po roku 1945 musel československý štát nanovo vybudovať mesto Čierna nad Tisou, ktoré sa dnes považuje za najväčšie suchozemské prekladisko v strednej Európe.
Na jeseň v roku 1945 obyvatelia Veľkých a Malých Slemeniec len tak ľahko nezabudnú. Ich obec, ktorá bola niekoľko stáročí prepojená, rozdelila hranica, a tak sa obyvatelia Veľkých Slemeniec stali súčasťou Československa a obyvatelia Malých Slemeniec obyvateľmi ZSSR. Ešte na jar v roku 1946 bola v dedina drevená závora a Sovieti prepúšťali domácich na priepustku na domáce poľnohospodárske políčka. Avšak o pár mesiacov bol vybudovaný tri metre vysoký plot z dosiek, cez ktorý sa nedalo vidieť na druhú stranu obce. Neskôr bol plot nahradený ostnatým elektrickým drôtom.
Ako však vyzeral život v dedine, ktorá bola ešte pred pár mesiacmi spojená? Život v nej by sme mohli prirovnať k Berlínu, ktorý tiež rozdelili. Hranica rozsekla rodiny, kamarátstva a život. Obyvatelia dediny však chceli vedieť, ako žijú ich rodiny a kamaráti, a tak sa stretávali pri múre z dosák alebo neskôr pri ostnatom drôte. Chceli sa len porozprávať a dozvedieť sa novinky. Avšak aj to bolo zakázané. Cez múr alebo drôt sa nesmel nikto nikomu s ničím zverovať. Veď čo ak by ste chceli prezradiť dôležitú informáciu? Áno, taká bola doba – a bizarnosti pokračovali.
Chceli ste zavolať svojmu bývalému susedovi? Ani to nebolo jednoduché. Keďže dedina sa nachádzala v pohraničnom pásme, museli ste získať povolenie na hovor. Pre Dolné Slemence ste o povolenie museli žiadať až v ďalekom Kyjeve. Ak ste povolenie získali, museli ste čakať niekoľko dní na pridelenie času. Následne bolo československej strane oznámené, kedy sa hovor uskutoční. A pritom vás delilo len niekoľko stoviek metrov.
Domáci sa však nevzdávali a vedeli sa vynájsť. Ako sme spomínali, nikto nesmel hovoriť cez hranicu. Ak by to spravil, hrozil mu trest. Dediny boli viac-menej maďarské, vždy sa v nich hovorilo maďarským jazykom. Keď domáci obrábali polia a v dedine sa stalo niečo dôležité, vložili správu do miestnej maďarskej piesne a takto to oznámili druhej strane. Maďarským piesňam sovietska strana nerozumela, lebo vojaci boli väčšinou zo sovietskeho Tadžikistanu alebo Kirgizska.
Ako poštárka sa dokonca využívala hus, ktorá rada plávala v miestnom jazere. Dali jej správu pod krídlo, a tak sa informácia dostala na druhú stranu. Alebo zabalili zemiak do papiera s informáciou a prehodili cez plot. Alebo… Domácich prosto táto situácia nezlomila, v rámci možností ďalej udržiavali kontakt s druhou stranou.
Dedina sa nakoniec aspoň symbolicky spojila v roku 2005. 23. decembra o 10.00 h. bola medzi Slovenskom a Ukrajinou slávnostne otvorená hranica – pre peších. Domáci sa stále snažia spojiť dve rozdelené dediny, no komunikácia a stretnutia sú dnes omnoho jednoduchšie. Kým Berlín je dnes mestom, ktoré už nerozdeľuje múr, Slemence si na tento historický okamih musia ešte veľmi dlho počkať. Ľudská hlúposť a nepochopenie vedia narobiť veľké škody.
Máte otázky na článok „Veľké Slemence alebo ako ZSSR rozdelilo dedinu“? Dajte do komentu a radi zodpovieme.
Viete, kde leží slovenský Černobyľ? Prečítajte si reportáž na Travelistane
Autor
Čítať viac článkov