Patris Jarabicová je neustále na cestách. Avšak necestuje tak, že si odčiarkne krajinu, ale ona ju chce spoznať. Pomaly, krok za krokom odhaľuje jej tajomstvá a pokúša sa vniknúť do podstaty. Prečítajte si rozhovor „V Afrike nemôžeš byť sám“ hlavne o jej polročnej ceste po Afrike.
Ahoj, Patris. Na začiatku sa nám predstav, kto si a čo robíš?
Tak moje meno už poznáte, o pár dní oslavujem 27 rokov a väčšinu roka cestujem po svete, najmä v zime. Pracujem online a tak sa síce nepresúvam z miesta na miesto často, ale väčšinou si v danej krajine vyskúšam, ako sa tam žije. Milujem tento spôsob „cestovania“, pretože nemusím tak často lietať (čo sa mi z ekologického hľadiska veľmi páči), mám aké-také zázemie na prácu a dokážem preniknúť do miestneho života. Som totiž toho názoru, že je omnoho lepšie preskúmať určité miesto viac do hĺbky, spoznať ľudí okolo, aké problémy riešia, ich kultúru a kuchyňu, ako len sa neosobne naháňať za pamiatkami. Samozrejme, všetko chce balans, z času na čas potrebujem cítiť poriadny adrenalín a vydám sa na krátky sólo trip alebo si vymyslím nejaké bláznovstvo. Okrem cestovania fotím, zdieľam svoje zážitky, skúsenosti a rôzne životné pády na instagrame s 51-tisícovým publikom a rada rozoberám rôzne životné otázky, na ktoré počas ciest natrafím.
Koľko mesiacov si už v Afrike a prečo si sa rozhodla ísť práve sem?
Afrika bol určite od detstva môj sen. Ale stále ma viac lákala Juhovýchodná Ázia, preto som vždy uprednostnila tento kontinent. Avšak keď sa pre pandémiu obmedzilo cestovanie, rozhodla som sa, že teraz je ten najlepší čas a začala som práve Tanzániou a ostrovom Zanzibar. Tam som žila v celkom lokálnych podmienkach cca 3 mesiace. Spálňu som zdieľala s nebezpečnými skalopendrami, škorpiónmi a v záhrade sme mali pravidelne hady. Vybrali sme si neturistickú časť, aby sme sa ako-tak spojili s miestnymi, takže poznám Zanzibar úplne inak ako klasický dovolenkár. Potom sme strávili tri mesiace vo vnútrozemí Tanzánie, kde sme sa spojili s prírodou a žili v dome uprostred afrického bušu, navštívili sme národné parky a mali možnosť osobne zažiť Big 5. Tam sme pracovali na vydaní knihy a teraz sa nachádzam v Zambii, 4km od Viktóriiných vodopádov.
Je z tvojho pohľadu Afrika nebezpečná, ako si tu doma niekedy myslíme?
Nerada hovorím o Afrike všeobecne, keďže som navštívila pomerne málo štátov na tomto kontinente a bolo by hlúpe ich takto zovšeobecňovať. Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že v každej krajine je nutné dávať si pozor a aj v Bratislave sú miesta, na ktoré po zotmení nechceš ísť. Zatiaľ, čo som mala možnosť zažiť, je tu omnoho viac miest, na ktorých si cestovateľ musí dávať pozor a niekedy napr. prechádzka po okolí či práca online v kaviarni – pre nás klasické veci na Slovensku, pri ktorých sa cítime safe, nie sú až taký dobrý nápad. Záleží na tom, kde a za akých podmienok. Zo začiatku som mala veľký strach, ale ako som sa k miestnym dostala bližšie a mala možnosť ich spoznať, nahliadnuť do ich života, je to lepšie a lepšie.
V čom je cestovanie po Afrike iné ako povedzme po Ázii?
Že tu človek nemôže byť sám, haha. Keďže nás rozlišuje farba pleti a doslova svietime z diaľky, sme nonstop stredobodom pozornosti, čo je na začiatku fajn, ale niekedy to nie je úplná výhra. Do toho sa tá naša farba pleti často spája s plnou peňaženkou a tak je niekedy náročné vysvetliť, že si niečo kúpiť nechceme, nepotrebujeme to atď… Keď som odlietala na Zanzibar, ešte som netušila, aké krajiny v Afrike navštívim a ako bude táto moja cesta vyzerať, takže som nebola pripravená na zimu!! 🙂 V zime utekám zo Slovenska, pretože milujem teplo, milujem exotiku a oceán. Toto ma nemilo prekvapilo, že budem občas aj mrznúť, kým na Slovensku alebo v JV Ázii padajú vysoké teplotné rekordy 🙂 Ďalšia vec, ktorú som si všimla, ak ideš do neturistických oblastí, niekedy je ťažko nájsť budget friendly ubytovanie a nájdeš iba extrémne luxusné ubytovania. Neviem ako ty, ale ja osobne zatiaľ Afriku vnímam ako „krutý“ kontinent – s krutou históriou, drsným spôsobom života a tak sa mi dostane menej úsmevov, avšak každý jeden si o to viac vážim. Keď sa pozriem späť, chápem to, no toto mi tu veľmi chýba.
Aké sú tvoje najväčšie zážitky z Afriky, na ktoré nikdy nezabudneš?
Zanzibar – Keď som si v noci sadla na záchod a oproti mne (ani nie meter odo mňa) bol miniškorpión, jeden z tých veľmi nebezpečných. Alebo keď sa v čajovej škatuľke schovávala nebezpečná skalopendra.
Tanzánia – Určite nikdy nezabudnem na safari, keď sme v Serengeti bookli budget friendly safari a potom sme celý čas spali v lowcostových stanoch uprostred národných parkov. V noci sme počuli levy, pár metrov od nás zavýjali hyeny, kúsok od nás sa konala migrácia pakoňov… A tá mliečna dráha bola magická. Ďalší deň sme spali v blízkosti krátera Ngorongoro, kde bolo najkrajšie safari, aké som kedy videla. Tam sme mali extrémne blízke stretnutie so slonmi. Ranger nám zakázal hýbať sa, pretože slon chránil mláďa a prešiel okolo nás neuveriteľne blízko. Videla som jeho mihalnice, oči, všetko. Fakt som sa bála.
Po zotmení náš stan strážil ranger ozbrojený AK 47 a keď som vyšla zo záchoda, ktorý stál niekoľko metrov od stanu, kúsok za mnou sa z tmavej húštiny vynorili byvoly, na ktoré si trúfne len svorka levov. Schovali sme sa do stanu a stádo byvolov sa začalo pásť na lúčke, kde sme kempovali. Delil nás od nich len pár milimetrov hrubý stan, a tak sme počuli, ako trhali trávu, prežúvali, boli sme extrémne vyľakaní, rozrušení a bolo to epické! Celú noc tam boli pri nás, a tak sme sa v stane ani nehýbali. Do toho ich otravovali hyeny, mali sme teda o zážitok postarané.
Zambia – bookli sme si výlet na Viktóriine vodopády. Mali sme možnosť kúpať sa nad vodopádom v ľadovej vode a úplne samy, pretože pre covid tam nikto iný nebol. Prúd rieky Zambezi bol silný, a tak sme mali čo robiť, aby sme sa na skalách vo vode udržali a nespadli s prúdom dolu vodopádom. Bol to neskutočný zážitok. Valila sa na nás voda a my sme sa pozerali ako padá, nad nami dúha a všade okolo mrak, hmla z vody. Vtedy som sa cítila maličká, bezbranná i ohromená tou krásou.
Oh, a dva dni predtým nám na krokodílej farme miestny muž plánoval ukázať mambu čiernu a gabónsku zmiju (smrteľne jedovaté hady, ktoré dokážu zabiť človeka do pár minút či hodín), keď zrazu uprostred cesty precitol a vyšlo z neho: „Oh, ja som tu tú zmiju zabudol.“ Boli sme od nej pár metrov, vyvaľovala sa pod stromom. Len tak. Totálne splývala s lístím. Tak vlastne vznikajú smrteľné nehody, človek na ňu omylom stúpi…. Ešteže je tento druh hada taký lenivý a nevšímal si nás 🙂
Na toto som si spomenula ako prvé, no iste dobre vieš, že pri cestovaní človek nemá už kam tie zážitky ukladať, aj preto sme vydali knihu.
Aký je tvoj/váš plán cestovania?
Aktuálne, keď odpovedám na tento rozhovor, tak sme sa pre prekazené plány museli nútene zastaviť, pretože priateľ dostal v Zambii covid. Naším cieľom bolo prejsť bicyklom z Tanzánie cez Zambiu a Namíbiu až do JAR. Chceli sme sa spojiť s prírodou, stanovať a zažiť Afriku úplne inak. Kúpili sme si v Tanzánii v second hande lokálne bicykle, ktoré na to neboli vôbec stavané, ale chceli sme mať rovnaké podmienky ako miestni. Avšak po 200 km, cca 3 dňoch bicyklovania s 30 kilami vybavenia sme sa na to s radosťou vykašľali, pretože sme šli len po hlavnej ceste, kde nás obiehali kamióny, ktoré by u nás neprešli cez STK (o tom, že vodiči nemajú vodičák, ani nehovorím), dýchali sme výpary z áut a koniec koncov ani stanovať sme nemohli. Najprv pre vysokú trávu, ktorá bola vyššia než ja, a to sme s hadmi riskovať nechceli, tak sme skončili u miestnych farmárov, ktorí nás prichýlili a celý večer nám rozprávali historky o Afrike, Zambii atď. Dozvedeli sme sa, že presne na tej ceste pred pár dňami chceli uniesť ich zamestnancov a že je tu bežný obchod s orgánmi, ktoré potom používajú na rituály, a tak nám maximálne neodporúčali stanovať na opustených miestach (to bol náš zámer, haha) Na druhý deň sme pokračovali v bicyklovaní, došli sme do hlavného mesta Lusaky a tam sme po pár dňoch uvažovania bicykle predali a vykašľali sa na to, pretože sme od tejto cesty očakávali niečo úplne iné a už nám to nedávalo zmysel. Tým chcem povedať, že naše plány sa môžu spontánne meniť a pokračujeme do Namíbie, akurát bicykle sme vymenili za džíp. Čaká nás mesiac v aute cez Namíbiu, chystáme sa navštíviť rôzne kmene a ak stihneme, zamierime až do Cape Townu.
Pre mňa osobne je Afrika najzážitkovejší kontinent. Platí to aj u teba?
Rozhodne to tak je, ale musím povedať, že na niektoré zážitky musí byť človek psychicky pripravený.
Ako si vyberáš destinácie? Čím ťa krajina musí zaujať? Hľadáš nejaký príbeh či dobrodružstvo?
Vyberám si krajiny hlavne podľa svojej intuície. Musí ma to tam jednoducho ťahať, musím cítiť zápal pre objavenie danej krajiny, niečo ma tam musí priťahovať. Tak to bolo zatiaľ vždy a vždy mi to niečo prinieslo. Ale áno, je to často dobrodružstvo. V Thajsku, keď som bola na sólo ceste (hoci zasnúbená), som išla hľadať odpovede o svojom živote. A čo potom nasledovalo, nečakal nikto 🙂 Nielenže som spoznala (dovolím si tvrdiť) spriaznenú dušu, ale zažila dobrodružstvo, aké by mi ani vo sne nenapadlo a namiesto 1,5-mesačného cestovania som sa vrátila na Slovensko po 7 mesiacoch.
Cestuješ sama alebo s niekým? Aké musí mať tvoj ,,parťák“ vlastnosti?
Pravdupovediac, pred 17 mesiacmi som sa vydala konečne sama na sólo cestu hľadania nielen zážitkov, ale aj seba samej a po pár dňoch som „náhodne“ stretla osudového partnera, rovnakého blázna ako som ja, s ktorým cestujeme doteraz spoločne.
Radi si však dávame svoje sólo krátke tripy, keď sa jeden alebo druhý vyberieme zažiť nejaké dobrodružstvo cez víkend úplne sami. Obaja milujeme čas osamote, a tak si ho vieme dopriať. Môj partner je veľký gentleman, čo sa mi páči, ale niekedy sa počas cestovania chcem popasovať s výzvami aj sama, a nie vždy mi to je dopriate.
Do budúcnosti by som už chcela cestovať jedine sama, alebo s touto jednou osobou, s ktorou to fakt stojí za to. Inak by som si parťáka nehľadala, pretože viem, aké výhody sólo cestovanie prináša.
Výhody a nevýhody individuálneho cestovania podľa teba?
Asi ako všetko, nie je to pre každého. Pred pár rokmi, keď som cestovala s bývalým partnerom a stretli sme sólo cestovateľov v Ázii, pozerala som sa na nich ako na mimozemšťanov, ako môžu cestovať sami 😀 Nechápala som, čo ich na tom baví a nikdy som si nevedela predstaviť sama seba, ako cestujem sólo. No a povedzme, že život to zariadil tak, že o rok-dva som sa na svoju sólo cestu vydala aj ja a začala objavovať všetky výhody individuálneho cestovania. Zistila som, že to je SKVELÉ! 🙂 Človek by nemal súdiť ľudí alebo príležitosti, ktoré mu vstúpia do života, bez osobnej skúsenosti. To je moje ponaučenie. Mne sólo cestovanie dalo odpovede na otázky o nefunkčnom vzťahu, pomohlo s depresiami a celkovo mi zmenilo život, stretla som partnera – človeka, o ktorom som len snívala a vlastne o tom vznikla i kniha. Avšak aktuálne si užívam cestovanie s mojou polovičkou, s ktorou ma to nesmierne baví.
Každý, kto cestuje sám, nemusí brať vôbec na nikoho ohľad a môže si robiť, čo chce. Ísť, kam chce, vstávať, ako sa mu zachce atď., je to neskutočná sloboda. Sólo cestovateľ nemá však tiež koho poprosiť o pomoc, a tak sa musí s rôznymi výzvami vysporiadať sám. A človek by sa čudoval, koľko toho zvládne, keď nie je nikto nablízku. A práve toto na tom milujem. Je to škola, ako sa vysporiadať so samotou, prekročiť rôzne zábrany, naučiť sa niečo nové. Človek sa učí maximálnej samostatnosti. Ďalšia vec, ktorá bola pre mňa obrovskou výhodou – omnoho viac miestnych sa dá s vami do reči, pozve vás k sebe domov, niekam vás zoberie. Zamilovaný pár predsa len už toľko ľudí neosloví 🙂
Cítiš nejakú nevýhodu ako žena pri cestovaní po Afrike?
Ak by žena mala cestovať sama, a ešte v Afrike, neberiem to, že je žena, ako nevýhodu. Samozrejme, je to riskantné, ale mala som veľmi nepríjemný zážitok napr. v Indonézii a aj tu v Afrike, keď som bola na sólo tripe, šla som na bicykli okolo sopky Mount Meru. Šla som veľmi pomaly do kopca, zastavili ma dvaja chalani a chytili ma tam, kde nemali. Ľudia si dovoľujú a je to všade, iste i na Slovensku.
Vlastne, jedna veľká nevýhoda mi napadla: Paviány, druh opíc, ktoré sú dosť nebezpečné aj pre mláďatá šeliem (rady zabíjajú malé levy, leopardy, pretože tie by ich pravdepodobne zabili, keď vyrastú) a môžu byť nebezpečné i pre ľudí. Veľmi rady napádajú ženy, pretože tie v Afrike často majú so sebou tašku či kabelku a často je v nej jedlo 🙂 Na muža si nedovolia, ale na ženu áno. Veľmi veľa miestnych ma pred nimi varovalo a raz som ich stretla, keď som bola sama, ale nevšímali si ma. Našťastie 🙂
Akú majú Slováci utkvenú predstavu o čiernom kontinente a nie je podľa teba pravdivá?
Úprimne, neviem, ale stretla som sa s názorom: „Bože, oni sú takí chudobní a pritom takí šťastní a tešia sa z maličkostí!“ Určite to tak nie je všade; ja odporúčam, aby sa ľudia presvedčili sami a zažili to.
Ty počas cestovania aj veľa pracuješ. Teraz ste s priateľom vydali knihu. O čom je?
Áno, aby som mohla pokračovať vo svojom cestovateľskom životnom štýle, počas ciest si stále zarábam. Aktuálne najväčším príjmom je naša kniha Cesta Dvou, na ktorej sme spoločne pracovali cca rok a pol. Je to neuveriteľný a skutočný príbeh Slovenky (mňa) a Čecha, ktorí cestovali 8-tisíc km, aby sa našli a spoločne sa plavili na vlnách dobrodružstva, lásky a zážitkov na celý život. Je to o tom, aby sa ľudia nebáli vykročiť do neznáma, pretože nikdy nevedia, čo alebo kto ich tam čaká. Príbeh zachytáva skutočné udalosti, nástrahy i radosti cestovania, lásku i zúfalstvo a nahliada do mysle hlavných postáv, ktoré hľadajú zmysel života a neprestávajú nasledovať svoje sny. Dej sa vlastne začal odohrávať chvíľu pred vypuknutím pandémie v januári roku 2020 a ukazuje, aký bol život vo svete potom. Viac info i TRAILER odporúčam pozrieť tu
Knihu napísal priateľ Tom Jurka, ktorý je úžasný spisovateľ a extrémny dobrodruh.
Ako dlho sa chcete v Afrike zdržať a aký je váš najväčší cieľ?
Aktuálne jediný cieľ je prejsť Namíbiu autom a dostať sa až do Juhoafrickej republiky na Mys dobrej nádeje, niekedy v auguste a potom letieť domov pozrieť rodinu na zvyšok leta. Uvidíme, či sa nám to podarí, pretože termín, keď máme byť na Slovensku, nepustí a pre covid sme sa v Zambii zdržali.
Nie som veľmi na takéto cestovateľské ciele, pretože sa snažím cestovať slobodne a spontánne a často svoje ciele upravujem alebo mením za jazdy 🙂 Tak sa stále učím plánovať menej a menej a skôr unášať tým, čo príde do cesty. Ak sa človek neponáhľa domov a nemá stanovený termín, je to super. Často stretnem zaujímavých miestnych ľudí, ktorí mi odporučia zaujímavé miesta a celá cesta sa zrazu uberá iným smerom.
Patris a jej cesty môžeš sledovať nielen na webe, ale aj na Instagrame
Chceli by ste sa spýtať niečo v rámci rozhovoru „V Afrike nemôžeš byť sám“? Dajte do komentu a Patris rada odpovie.
Zaujal vás rozhovor? Prečítajte si názory Paľa Barabáša tu.
Autor
Čítať viac článkov