KTORÝ JE NAJŤAŽŠÍ KOMERČNÝ RAFTING NA SVETE? V ZIMBABWE ALEBO V UGANDE NA BIELOM NÍLE V MESTEČKU JINJA? KAŽDÝ PRESADZUJE TO SVOJE, ALE JEDNO VIEM ISTO. SOM RÁD, ŽE SOM TO PREŽIL A ŽE DÝCHAM. ANI NEVIEM, PREČO MI NAPADLO, ŽE TO SKÚSIM. PO TROJHODINOVOM BOJI SOM BOL RÁD, ŽE SOM NEVIDEL SVETLO NA KONCI TUNELA. KEĎ SI SPOMENIEM NA TIE CHVÍLE, EŠTE AJ TERAZ SA MI SPOTIA DLANE. AJ O TOM JE CESTOPIS „Uganda – čierna perla Afriky“
Jinja je miesto pre všetkých milovníkov náročného raftingu. Preto som sem išiel a tešil som sa na neskutočný zážitok. Poslal som domov správu kamarátke, ktorá je profesionálna rafterka. „Zbláznil si sa?“ odpísala a poslala pár videí. Nechcel som si priznať, že by som cúvol. Mužská hrdosť bola silnejšia než pud sebazáchovy. V noci som poriadne nespal, ale zároveň som mal príjemný pocit z niečoho, čo nezažije každý. Áno, toto bol cieľ mojej cesty a intenzívny zážitok, pre ktorý som sem cestoval.
V PRÁČKE: Ráno sme dostali pádla, vesty a cenné rady. Mám za sebou niekoľko raftingov, ale tu bola inštruktáž omnoho dlhšia a mladý inštruktor bol smrteľne vážny. Ešte to zaklincoval výstrahou: Pozor na krokodíly. Všetci sa zasmiali akože dobrému vtipu a on o päť minút ukázal na druhú stranu, že tam fakt sú. Ak chcete adrenalín, toto vám odporúčam. Mňa už na to nedostanete. Nikdy. Po pár minútach nás čakala prvá skúška. Obrovská biela pena pred nami a neuveriteľne vysoké vlny. Ako keby sme chceli vraziť raftom do steny. Bol som ohromený. Všetci sme spadli a v tom rýchlom slede som sa zabudol nadýchnuť nad vodou. Lapal som dych a pokúšal sa dostať nad hladinu. Dostal som sa do takzvanej práčky. Predstavte si, že vás vlna melie a vy neviete, či ste hore, dole, naboku… Nakoniec som sa, ani som nevedel ako, dostal na hladinu, ale vtom som dostal raftom po hlave a zas som bol tam, kde pred pár minútami. V práčke. Keď som sa ako-tak dostal z tejto šlamastiky, hneď som sa pýtal sprievodcu, či toto bola najťažšia kaskáda. Nie, najľahšia. Mohol by ma vysadiť na brehu? Nie, tam už boli divoké zvieratá. Išlo sa bojovať. Tri hodiny sme zvádzali boj s vodným živlom. Nevedel som sa dočkať konca, a keď nadišiel, kričal som od radosti. Stačilo. Chcel som to iba zapiť víťazným pivkom. A že Níl je pokojná rieka. Je silná, divoká a hlavne nebezpečná. Po tomto rafte som dlhé týždne nevošiel na žiaden gumený čln. Bol to taký silný zážitok, že mi ho zoberie už len ujo Alzheimer.
ABSURDISTAN: Hlavné mesto Ugandy je Kampala. Toto mesto sa ani nedá opísať. Slová nestačia. Treba ho vidieť a aj keď ho uvidíte, neuveríte. Keby tu chcel Fellini spolu s Jakubiskom zasadiť svoj filmový príbeh do bizarných kulís, stačilo, že by nechali pustenú kameru. Sem sa nechodí kvôli mestu a architektúre, ale za atmosférou, trhmi a prírodou. Uganda je jedno veľké trhovisko. Stačí si sadnúť na vychladené pivko a pozerať. O chvíľu prídu predajcovia od šnúrok do topánok až po vypchatého pásovca ako dekoráciu. Čo má tamten na hlave? Topánku? A to už prečo? Predáva jeden druh, stačí povedať číslo a zoženie. Všetko sa tu nosí na hlave. Už sa nedivím, že Afričania sú rovní ako pravítka. Dve dámy sa rozprávajú a jedna má na hlave balík ponožiek a druhá obrovský trs banánov. Videli ste už niesť na hlave lavičku? Musíte mať oči otvorené a nestačíte sa čudovať, čo sa dá vidieť. Ženy sú krásne oblečené do farebných šiat s veľkou mašľou na hlave a deti miesto kočíka majú miesto na chrbte. Všetko, čo chcete kúpiť, musíte zjednať. Aj taxík, vodu v obchode, kartu do mobilu a sem-tam aj letenku. Žiadne drzé zjednávanie, je to národný šport bez urážania. Ak sem prídete v noci, len si utvrdíte predstavu z klasických vojnových filmov. Temné ulice, hlučné bary a občas koloniálna architektúra, ktorá zostala po Angličanoch. Už však trochu chátra, tak ako vyprcháva spomienka na Britov. Ale ak Uganda, tak aj tanec. Nik tak netancuje ako tu. Rytmus majú v sebe. Hudba ich sprevádza celú históriu. Na ulici, na poli, v autobuse… všade počuť hudbu, vidieť tanec. Každý tu má slúchadlá na ušiach a má svojho najlepšieho speváka na svete.
DO EXTÁZY: Večer som šiel na diskotéku, ak sa budova z pár pribitých dosiek dá tak nazvať. Bubny boli silnejšie, trúbka hlasnejšia a do bicích sa tĺklo tak, že ani kresťanské zvony nevedia tú hudbu prerušiť. Na pódiu tancovali tanečníci podľa rýchlych afrických rytmov. Ženy krútili veľkými zadkami a chalani s pivom v ruke si nevedeli vybrať, kam skôr skočia. „Poď s nami tancovať,“ ťahali ma dve ženy. Nie som žiaden tanečník, a keď som videl, ako tancujú, bol som skôr na smiech. Tu nikto nevie pochopiť, že neviete tancovať. Telo na telo, rytmy boli rýchlejšie, telá spotenejšie, pivo sa pilo rýchlejšie a celé to smerovalo k rytmu vúdú. Nikto nepoľavil, hudobníci pridávali a parketové dosky dostávali zabrať. Noc ubehla šialene rýchlo, vypili sme posledné pivko s usmiatymi tvárami a so všetkými som si podal ruku. Naberal som na dôležitosti, lebo som tu bol jediný biely a nebál som sa.
CESTA JE CIEĽ: Koľko bude trvať cesta autobusom? Ak vám niekto povie niečo v Afrike na minútu presne, neverte mu. Afrika má svoje tempo a je jedno, či ste v západnej, severnej, či južnej časti. Afrika má svoj čas. A nik nevie aký. Tak namiesto osemhodinovej cesty bola šestnásťhodinová. Cesty sú v poriadku, len sa zastavuje všade, kde sa dá. Ak má dopravný prostriedok napísané pre tridsať pasažierov, zmestí sa vás tam raz toľko. K tomu treba pridať domáce kurčatá, kozy, náklad zeleniny, ovocia, šatstva, topánok… Afrika sa sťahovala. Struna pod sedadlom ma stále udierala, telo som mal ako paragraf, únava so mnou lomcovala, a keď som vystúpil, pýtal som sa, či toto stálo za to. Áno! Počas cesty sa diali veci. Afrika spievala, modlila sa, hrala… cesta bola zábava. Niekto sa nudil a začal spievať. A o chvíľu sa pridal celý autobus. Vlnili sme sa v rytmoch ugandských ciest. Niečo na občerstvenie? Nejaké reštaurácie? Nie, tu je všetko na ulici. Keby toto videla naša obchodná inšpekcia, asi by musela zatvoriť celú krajinu. Afriku treba zažiť a precítiť.
ZA HROCHMI: Alebo chcete namiesto veľkých goríl vidieť najnebezpečnejšie zviera Afriky? To, ktoré zaznamenalo najviac útokov na človeka? Myslíte si, že je to lev, však? Ale mýlite sa, je to hroch! V národnom parku Queen Elizabeth ich uvidíte za deň minimálne dvesto. Veľké stvorenia, ktoré sa bahnia, váľajú v jazerách a nad hladinou vidno iba očká. Plavili sme sa v člne, fotili a mali ich na dosah ruky. Alebo sa len tak poprechádzať v jazernej oblasti Bunyonyi, ktorá patrí k top zážitkom v Ugande? V prírodnej scenérii, ktorá pripomína Štiavnické vrchy, sa rozkladá jazero s mnohými romantickými zálivmi, kde si buď prenajmete loďku a celý deň sa len tak plavíte a dáte sa unášať časom, alebo vyrazíte po miestnych dedinkách a spoznáte život v horskej oblasti, blízko rwandských hraníc. Nenadarmo miesto, kam chodili oddychovať anglickí lordi, nazval Winston Churchill perlou Afriky. Večer si dáte whisky s ľadom a pozeráte už niekoľký gýčový západ slnka. Uganda je v tieni svojich susedov, ako je Keňa, Tanzánia, ale poskytne vám minimálne rovnaké zážitky. Podstatné však je, že tu máte pravú Afriku, ktorú už nikdy neopustíte, ak sa vám dostane pod kožu.
Máte otázky na článok „Uganda – čierna perla Afriky“? Dajte do komentu
Vedeli ste, že Eritrea je najuzavretejšia africká krajina? Zaujímavý cestopis nájdete tu.
Autor
Čítať viac článkov