Prednedávnom som zaregistroval rozhovor, kedy dvaja turisti viedli debatu, či pôjdu do hôr, lebo nemajú najnovšiu výstroj. Vtedy som sa usmial popod fúz a prebleskol mi hlavou rýchly sled spomienok, ako sme si rok za rokom dopĺňali turistickú výbavu, na ktorú sme si šetrili na brigádach a ktorá bola extrémne drahá. Písal sa totiž rok 1996. Takto začína pohľad do histórie v článku „Turistická výstroj v 90. rokoch alebo ako sme si štrikovali svetre“
Aká bola doba
Ako som už písal v predchádzajúcich článkoch o cestovaní v 90. rokoch, všetko bolo extrémne drahé. Nielen letenky, víza, ale aj výstroj do hôr. Vtedy sa zarábalo v priemere okolo 8500 Sk (cca. 280 eur), letenky do New Yorku stáli 20 000 Sk, do Austrálie cez 40 000 Sk a ani výstroj nebola vôbec lacná záležitosť! Kvalitná bunda s technológiou GORE-TEX stála okolo 6 000 Sk, ale keď si chcel niečo veľmi kvalitné, tak si zaplatil aj 14 000 Sk. Kvalitná obuv západnej značky stála okolo 5 000 Sk. A nepremokavý stan? Nuž ten aj 8000 Sk. Čiže dalo by sa povedať, že každý jeden kvalitný kúsok sa pohyboval na úrovni priemerného mesačného slovenského platu. Preto naša výbava vyzerala z pohľadu dnešného turistu veľmi úsmevne. Ale my sme chceli cestovať. Preto sme vytiahli veci našich rodičov a hlavne sme kombinovali ako sa len dalo.
Stan, topánky alebo varič
Kým som si našetril na kvalitnú obuv La Sportiva (stála neuveriteľných 7 000 Sk, ale vydržala mi 18 rokov!) nosil som staré vojenské kanady československej armády. A nielen ja! Všetci moji kamaráti si navliekli čierne alebo hnedé kanady, o ktoré ste sa museli starať ako poriadny vojak. Žiadny impregnačný sprej, ale stará poctivá Indulona bola v našich batohoch. Kanady boli ťažké, pekne dupali, ale aspoň boli ako-tak nepremokavé.
Inak to nebolo ani pri stanoch. Že dnes sa sledujú vodné stĺpce a aký má aerodynamický tvar? My sme mali klasické socialistické „Áčka“ pre dvoch ľudí. Žiaľ, tieto stany pretekali pri každej väčšej búrke, ale to nám nevadilo. Vynašli sme sa a pekne sme cez neho prehodili igelitové vrece, ktoré bolo aj pod stanom, aby odizolovalo mokrú plochu. Aj tak sme sa budili v mokrých spacákoch, ktoré neboli tie klasické dnešné á la múmia.
Pamätám si, že ešte v roku 1999, keď som bol v Nórsku a šiel som na najvyšší vrch krajiny Galdhopiggen, tak som s kamarátmi zažil šialenú búrku. Ležali sme v malom jazierku, ktoré sa vytvorilo v stane. To naše klasické Áčko to proste nedalo a jemne sme závideli Nórom, ktorí mali dnešné klasické stany, ktoré vtedy stáli cez 9 000 Sk.
A sme pri varičoch. Aj keď plynové bomby a variče neboli až také drahé, no predsa sme šetrili kde sa dalo. Veď za plynový varič si mal autobusový lístok do Londýna (vtedy väčšina Slovákov cestovala do Londýna radšej autobusom ako lietadlom). Mali sme ešte z pionierskych táborov malé hliníkové skladačky, kde sa dával tuhý lieh. Len sme sa trochu modlili, aby nebol veľký vietor, lebo varenie sa natiahlo na niekoľko desiatok minút. Len pozor! Tuhý lieh nesmel v žiadnom prípade navlhnúť, lebo si ostal bez teplej sáčkovej polievky. A ver, že vtedy si sa na francúzsku polievku od Vitany tešil najviac, lebo Bambino si už nechcel jesť 🙂
Batohy
Mojou prvou kúpenou vecou bol batoh. Ťažko sa mi nosili staré socialistické krosná s kovovou konštrukciou. Bolel ma od nich chrbát, a preto, keď sa objavil na Slovensku Treksport, tak sme mali s kamarátmi jasný cieľ! Kúpiť si poriadny batoh! Ten môj sa volal Annapurna E60, bol čiernej farby a vydržal mi vyše 13 rokov. Vtedajšie batohy od Treksportu sa šili na Slovensku a mali svetovú kvalitu. Aj keď sa niekto z vás teraz možno usmeje, tak verte, že aj ľudia, čo mali zahraničné značky, nám závideli a neskôr si kúpili Annapurnu či Patagoniu. Tie batohy boli nielen nezničiteľné, ale mali aj kopec vychytávok. Batoh prešiel so mnou 5 kontinentov a keď sa nakoniec porúčal do batohového nebíčka, tak aj smutno mi bolo. Keby sa tento batoh opäť dostal na slovenský trh, kupujem ho 🙂
Nie, netrpím spomienkovým optimizmom. Aj ja dnes používam rôzne moderné vychytávky a rád chodím za kamošmi do Treklandu, kde si nakupujem veci. Len sa sem-tam usmejem a zaspomínam si, ako nám vtedy staré mamy štrikovali hrubé svetre, ktoré mali nahradiť rôzne „wind stoperky“. Šili sa nepremokavé gate na domácich šijacích strojoch, aby sme neprechladli a používali sa vojenské baterky, ktoré otcovia ukradli z vojenčiny, do ktorých sa dávali ťažké baterky. Bola proste taká doba, kedy sme na niektoré naše roztopaše nemali peniaze. Vlastne na niečo to bolo dobré. V zahraničí sme sa Slováci ľahšie spoznali podľa tých uštrikovaných svetrov, slovenských kanád a stanov á la Áčko.
Máte aj vy nejaké spomienky? Dajte do komentu pod článok „Turistická výstroj v 90. rokoch alebo ako sme si štrikovali svetre“.
Autor
Čítať viac článkov