Je 8:07 a my nastupujeme do vlaku na najdlhší železničný úsek Irkutsk – Chabarovsk. Viete si predstaviť, že by ste cestovali 55 hodín, 22 minút a 2 sekundy v jednom kuse? Možno je to divné, ale my sme sa na to tešili. Niekto sa chcel konečne poriadne vyspať, niekto si chcel prečítať knihu a ja som sa zasa pre zmenu tešil, že začnem písať ďalšie články. Takto začína ďalší článok „Transsibírska – objavné cesty na Sibír“.
Usadil som do reštauračného vozňa a objednal som si údenú rybku s cibuľou, ktorá bola napriek výslovnému upozorneniu posypaná všadeprítomným kôprom. Možno to poznáte: Ak prídete do nejakej krajiny, ktorú ste navštívili niekoľkokrát, vždy si spomeniete, čo ste nemali radi. U mňa je to kôpor, ktorý je vážne všadeprítomný. Tu nejde len o kôprovú omáčku, Rusi túto zeleninu napchajú takmer všade. Tušili ste, že existuje kôprová zmrzlina? Alebo že kôpor sa v niektorých častiach Ruska podáva aj k pivu? Ja to vážne nechápem, ale zasa si len mocne povzdychnem, pokúsim sa nevnímať vôňu kôpru a dám si časť údenej rybky, ktorú zapíjam čiernym čajom. Vlak robí klasické ttt ttt ttt, zadívam sa na zasneženú krajinu, ktorá sa mihá za oknom vlaku a začnem rozmýšľať nad objavovaním Sibíri. Poznáme mená ako Livingstone či Stanley, ale nič nevieme o objaviteľoch Sibíri, ktorí sa vybrali do neznámych chladných častí Ruska. Hodnú chvíľu premýšľam o tomto kúte sveta, ktorý zaberá okolo 9 miliónov kilometrov štvorcových. Rozhodol som sa, že vám napíšem pár slov o objavovaní a rozširovaní sa Ruska.
Dejiny východnej časti Ruska príliš nepoznáme. Síce vieme niečo o Moskve, Petrohrade a o druhej svetovej vojne, ale keď sa pozrieme na východ od Uralu, začína neznáme pole. Aj samotní Rusi tápu v dejinách Sibíri. Či vari vieme vymenovať všetky tie etniká, ktoré sa nachádzajú za Uralom?
Ak by ste chceli tip na nejakú ďalšiu knižku po tomto cestopise, skúste sa ponoriť do objavných ciest, ktoré sa začali uskutočňovať od dôb Ivana Hrozného. Niekedy máme pocit, že je to vzrušujúcejšie čítanie ako o Livingstonovi či Holubovi. Pre nás neznámi dobrodruhovia sa vyberali do oblastí, kde nebola len zima, ale aj mračná komárov v letných mesiacoch. Museli sa brodiť neskutočnými bažinami v ľudoprázdnych oblastiach niekoľko tisíc kilometrov. Týchto ľudí poháňala túžba ísť stále za ďalší horizont, hoci s nejasným výsledkom. Nebolo to ako u Livingstona, ktorý išiel do vnútrozemia Afriky niekoľko stoviek kilometrov. Títo, pre nás neznámi, dobrodruhovia išli tisíce kilometrov jedným smerom. Napríklad pri objavovaní Afriky ste narábali s pocitom, že určite narazíte na nejaké etnikum. Aj keď ste nevedeli, či bude priateľsky naladené, tušili ste, že civilizácia je možno tam za kopcom. Tu nič. Ešte aj dnes je Sibír tak riedko osídlená, že to naháňa hrôzu. Rozprestrite si teraz mapu Ruska a predstavte si, že vás niekto vysadí v hornom toku rieky Lena. Môžete sa pozerať rôznymi smermi, určite vás prekvapí, ako málo ľudských obydlí nájdete. Nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že Sibír je výzva pre dobrodruhov a veľkou neznámou.
Prvé objavné výpravy boli pod patronátom kozákov. Toto etnikum, ktoré slobodne žilo na území dnešnej Ukrajiny a južného Ruska, slúžilo v armádach Poľska a Ruska. Väčšinou strážili hranice či spoločne podnikali vojenské výpravy do okolitých krajín. Bez kozákov by možno dnešné Rusko nebolo tak veľké ako dnes. Kozáci boli vlastne aj z dnešného pohľadu profesionálni vojaci, ktorí za svoju službu dostali nielen peniaze, čiže žold, ale aj územie, kde platili ich práva. Preto požiadal ruský cár kozákov, či by sa nevydali smerom na východ, lebo len oni mali skúsenosti s drsnými podmienkami, vedeli sa brániť a hlavne boli lojálni.
Kozáci objavujú Ďaleký východ
Keď cárske Rusko porazilo v 16. storočí mestá ako Kazaň a Astrachan, zrodila sa myšlienka, že Rusko treba zväčšiť. Nedalo sa to na západ, lebo tam bola silná Európa na čele s rodiacou sa veľmocou Anglickom. Nedalo sa ísť ani na juh, lebo Istanbul bol pod Osmanskou nadvládou. Tak sa cári pozerali na východ. Nikomu ten priestor za Uralom nepatril. Pochopiteľne, aj tam žili etniká a iné národnosti, ale nepatrili žiadnej veľmoci. Vojenské oddiely kozákov sa začali brodiť bažinami, brezovými pralesmi a zakladali pevnosti, z ktorých neskôr vznikali mestá ako Tomsk, Jakutsk, Irkutsk a mnohé ďalšie. Keď prišli až k Bajkalu, ktorý sa nachádzal 5000 kilometrov od Moskvy, stále boli len v polovici dnešného Ruska. Túžba niečo objaviť poháňala bezmenných objaviteľov na východ. Stále si myslíte, že je to menej vzrušujúce ako čítanie o Livingstonovi? Dnes sa hráme s tým, že takmer každú cestu nazveme expedíciou. Tvárime sa, že objavujeme neobjavené. Ideme niekam na dva týždne a máme pocit, ako keby sme boli práve tými Livingstonmi. Ale tí ľudia nemali žiadne mapy, nevedeli kam idú, čo ich čaká a ako sa dostanú naspäť. Nevedeli takmer nič. Niekedy sa vedeli oprieť o poznatky z výprav, ktoré boli pred niekoľkými rokmi. Ale vedeli, či idú tou istou cestou? Neboli žiadne GPS súradnice, žiadne turistické značky ako v našich Karpatoch a pritom si nosili výbavu na niekoľko rokov. Dokážeme si tieto podmienky ešte dnes predstaviť? Skúsil by sa niekto z nás vydať pešo na cestu z Moskvy do Irkutska na niekoľko rokov a bez mapy? To boli skutoční objavitelia a dobrodruhovia. Bolo by veľmi zaujímavé, ako by sa pozerali na dnešné súťaže, kto koľko krajín navštívil. Tí ľudia sa pohybovali v jednej krajine aj celý život s nejasným výsledkom.
Rusi napríklad prvýkrát stretli Čukčov v roku 1641. To je najvýchodnejšia oblasť Ruska, kde je hranica s USA. Následne Semyon Dezhnyov objavil severo-východné pobrežie dnešného Anadyrského zálivu a založili tu drevenú pevnosť. Tá však nevydržala stáť ani rok kvôli ťažkým podmienkam v zimnom období, ale aj nepriateľsky naladenému obyvateľstvu. Čukčovia vždy patrili medzi najvýbojnejšie národy vo východnej časti Ruska. Mali povesť skvelých bojovníkov, ktorých si netreba rozhnevať. Na konci 17. storočia bola pevnosť obnovená a získala na dôležitosti, keď bola objavená morská cesta medzi Anadyrom a Kamčatkou. Len si to zoberte. Koniec 17. storočia a vtedajší svet poznal viac-menej dokonale pobrežie Afriky, Ameriky, ale táto časť Ruska bola stále záhadou. A viete prečo? Zima, silný studený vietor s nárazom až 150 kilometrov za hodinu a zamrznuté prístavy. Aj dnes robí nemalé problémy atómovým ľadoborcom prejsť Severný ľadový oceán, tak potom ako to mohli prejsť lode z dreva?
Kto bol Vitus Bering?
Objavenie Kamčatky bolo odrazovým mostíkom na objavné cesty na Čukotku. Kamčatka mala lepšie prírodné podmienky na život, nebolo tam tak nepriateľsky naladené obyvateľstvo a boli tam prístavy, ktoré nezamŕzali na tak dlho ako ten v Anadyre. V roku 1725 nariadil cár Peter Veľký dánskemu moreplavcovi Vitusovi Beringovi a Afanasimu Shestakovi preniknúť hlbšie za Anadyr. Nepodarilo sa to a Shestakov bol dokonca zabitý Čukčami. Avšak v roku 1728 si Bering zaznamenal do svojho denníka, že medzi Áziou a Amerikou je more. To bol prelomový objav pre všetky ďalšie výpravy nielen na Čukotku, ale aj na Aljašku. Aljaška dokonca patrila Rusku až do roku 1867, kedy ju dobrovoľne predalo USA za 7,2 milióna dolárov. Ak by sme túto sumu pretavili do dnešnej hodnoty, tak je to okolo 123 miliónov dolárov. Aljaška bola pre Rusov do roku 1867 vyslovene nepotrebná provincia, ktorá bola šialene ďaleko. Kým sem prišla nejaká loď z Petrohradu, tak to trvalo aj dva roky. To, že cár si búchal hlavu o stenu, keď o niekoľko rokov vypukla zlatá horúčka, je však už iný príbeh.
Ale vráťme sa k Čukotke, ktorú si Rusi chceli ponechať na veky vekov. Až do roku 1778 sa ruským vojakom nedarilo podmaniť si bojovný národ. To, čo nedokázali vojensky, skúsili diplomaticky. Išli rovnakou taktikou ako Angličania alebo iné veľmoci. Ponúkli im ruské občianstvo, s ktorým súhlasili. A Rusi to stihli na poslednú chvíľu. Práve v tom istom roku totiž zakotvil v zálive Providencia slávny anglický objaviteľ James Cook. Vtedy platil zákon, že kto príde prv na dané územie a ešte získa nejakú dohodu s daným etnikom či národom, patrí mu. Cárske Rusko vynaložilo enormné finančné prostriedky na zmapovanie celého pobrežia Čukotky, čím deklarovali, že toto územie patrí im.
Pokračovanie nabudúce
Chceli by ste niečo doplniť do článku „Transsibírska – objavné cesty na Sibír“?
Ako sa dostať na Čukotku? Napríklad takto, pozrite sem
Autor
Čítať viac článkov