Moskvu sme opustili presne načas, krajina za oknom sa postupne mení. Najprv priemyselné časti Moskvy, panelové domy z čias Brežneva či opustené budovy, ktoré neodolali nástupu nových svetlejších zajtrajškov v podobe ruského kapitalizmu. Ale ako hovoria Rusi „Stačí prejsť len trošíčku ďalej od Moskvy“ a už sa pozeráte na brezy. Breza, brezy, brezičky… Všade, kam sa len pozriete, sú brezy. Keby ste sa prebudili na tretí deň, tak si poviete, že vám nič neuniklo, lebo celovečerný film nezmenil protagonistov. A teraz si predstavte, že všetko je zasnežené poriadne hrubou snehovou nádielkou a do toho biele brezy s čiernymi fľakmi. Ďalší diel denníka „Transsibírska – druhý a tretí deň“ je tu.
Zima je v Rusku vskutku čarovná. Ako hovoria Čukčovia alebo Jakuti, biela farba má niekoľko odtieňov. Tieto národy majú dokonca niekoľko výrazových prostriedkov na zvýraznenie inakosti bielej farby. Náš jazyk je ochudobnený o tieto odtienky. Prešiel som nielen Transsibírsku magistrálu, ale aj Rusko v zime a stále vravím, že zima v Rusku je najkrajšia. Toto obdobie považujem za najkúzelnejšie. To, čo dokáže zima s ruským dedom Mrázom, je neskutočné. Čím väčšia zima, tým zaujímavejšie umelecké diela. Ľad prichýli všetko pod svoj závoj. Z drevených domov sa ťahajú aj metrové cencúle, ihličnaté stromy sú zababušené v snehovom kabáte a z komínov stúpa hustý dym, ktorý dodáva tomu obrazu pred vami krásnu atmosféru. Nie, neviem to tak opísať. Možno keby som bol odniekiaľ zo Sibíri, vedel by som sa lepšie pohrať so slovíčkami. Alebo keby ste sem prišli osobne. Každému by som to doprial.
Lenže čo robí človek celý deň, keď za oknom sú len brezy a zas brezy? Nenudí sa? Všetko je len na vás, ako to zoberiete. Na tejto ceste som deviaty raz a každá cesta je vždy iná. To, čo na ceste milujem, sú príbehy miestnych ľudí. Veď čo budete robiť celé hodiny? No rozprávať sa! Keby sem putoval nejaký introvert, tak sa zblázni. Každá cesta vlakom je iný príbeh, ktorý vám dotvára mozaiku o samotnom Rusku. Nedozviete sa len to, ako sa ľuďom žije, aké problémy ich trápia, ale aj o ich radostiach. Raz som natrafil na profesora ruskej histórie, s ktorým som predebatoval dlhé hodiny. „Lenin bol nemecký špión!“ povedal sprisahanecky a začala sa naša diskusia o ruskej revolúcii. Nie každému v kupé sa jeho argumenty páčia, ale je to profesor, a to je tu v Rusku vážená funkcia. Alebo som natrafil na rodinu, ktorá cestovala z Moskvy do Vladivostoku – k moru. Chápete? Sedem dní do Vladivostoku, sedem dní vo Vladivostoku, kde má more tak 17 °C a potom naspäť? Prečo túto vzdialenosť neprekonali lietadlom? No, nie každý má peniaze na 9-hodinový let a medzi mestami neexistuje doprava nízkonákladovými spoločnosťami.
Tých príbehov je veľa. Rozprávajú sa vtipy, životné múdrosti, niekto sa aj rozohní nad nespravodlivosťou sveta. K tomu si dáte čierny čaj, stakan vodky a zajete príbehy slaninou či klobáskou. Rusi však najviac milujú údené ryby, ktorých vedia zjesť na kilá. Odeur údenej ryby sa šíri vlakom, snaží sa ho tromfnúť čerstvo nakrájaná cibuľa. Tajomstvo ruskej výdrže v pití nie je v tom, že ich pečienka je iná, ale že alkohol prekrývajú práve spomenutou klobáskou, slaninkou či čiernym chlebom. Keď vidím Slovákov, ako hrajú hru „Dostať sa rýchlo tam, kde sme boli včera večer“, tak len krútim hlavou spolu s Rusmi.
Vlak niekoľkokrát denne zastavuje. Na jednej takej zástavke v strede ničoho, kde padali snehové vločky, sme sa vybrali pretiahnuť si údy. Vtom príde miestna žena, ktorá sa nám snaží predať nielen svoju domácu stravu, ale aj veveričku. „Načo by nám bola?“ pýtame sa a ona s úsmevom odpovedá, že prečo nie! Spoločne sa zasmejeme a snažíme sa prísť na to, kto si kúpi veveričku do vlaku. Nepokúšame sa nič pochopiť, lebo Rusko sa nedá chápať. To je životný štýl. Nakoniec sa rozhodnem kúpiť si niečo iné a pridám sa k všeobecnému nákupu nanuka. Áno, tu sa v zime líže nanuk. Viete, aká je výhoda nanuka v zime? Že sa vám neroztopí a vy si ho môžete poriadne vychutnať. Nedáva vám to logiku? A malo by?
Po 14 hodinách prichádzame k najstaršiemu pohoriu v Európe, k málo známemu Uralu, ktorý sa ťahá zo severu na juh a rozdeľuje Rusko na európsku a ázijskú časť. Mnoho cestovateľov si Ural predstavuje ako vysoké pohorie so skalnými štítmi. Opak je však pravdou. Ural by som prirovnal k nižším Malým Karpatom pri Bratislave. Jediné, čo sa zmenilo na obzore, sú ihličnaté stromy a sem tam vykuknú ťažobné veže na ropu. Po 1 777 kilometroch prichádza značka, že sme vošli do Ázie. Pred nami čaká nielen Sibír, ktorá má vyše 9 miliónov kilometrov štvorcových, ale aj naša prvá zástavka menom Jekaterinburg.
Chceli by ste ísť s nami na transsibírsku? Pozrite sa na naše cesty tu.
Máte otázky na „Transsibírska – druhý a tretí deň“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Autor
Čítať viac článkov