Sýria sa postupne otvára svetu. Cestovateľ Peter Dosedla prednedávnom navštívil Sýriu a nielen napísal cestopis pre Travelistan, ale aj spísal pár cestovateľských rád, ktoré by si mal vedieť pred cestou. Článok ,,Sýria – čo treba vedieť pred cestou“ nie je len Petrov pohľad na situáciu, ale celkové zhodnotenie.

Sýria - čo treba vedieť pred cestou

A je čas na zhodnotenie. Podotýkam moje zhodnotenie. Nekúpil som si univerzálnu pravdu, ani v žiadnom prípade si nemyslím, že je možné nájsť pravdu. Niečo sú fakty. Niečo je poznanie. Niečo sú vyjadrenia domácich. Niečo sú moje dojmy. Niečo sú moje názory. Vyberte si. Poskladajte si vlastnú mozaiku. Poskladajte si vlastný názor. Poskladajte si vlastné videnie sveta. Poskladajte si vlastnú pravdu. Ja prinášam výpoveď. Výpoveď ľudí, ktorí stále žijú vo vojne. Výpoveď ľudí, ktorých nezaujíma, čo kto napíše na sociálne siete, lebo oni nemôžu podľahnúť inému ako vlastnému názoru. Väčšinou sa môžu spoliehať iba sami na seba. O polnoci platí to isté. Tento môj flashback bude malým prierezom dnešnej Sýrie. Opakujem aj pre senzácie chtivých, mojim. Mojimi očami. S informáciami, ktoré mám ja. A ktoré sú kompatibilné s mojím videním sveta, či v mnohom aj s faktami.

AKO PREŽIŤ – bezpečnosť

Základom ako prežiť v krajinách, ktoré každé ministerstvo zahraničia v západnom svete označuje výstrahou, že tam v žiadnom prípade netreba cestovať, je mať dobrý kontakt. Alebo ako môj austrálsky kamarát Ben nazval svoj cestovateľský projekt, robíme cesty tam, kam by tvoja mama nechcela, aby si šiel. Ukázalo sa to mnoho krát ako veľmi užitočná vec. V tejto vojnovým konfliktom už viac ako osem rokov zmietanej krajine, sme natrafili aj na ľudí, ktorí si povedali, že potrebujeme „ochranu“, a hodnú chvíľu sa o to aj pokúšali, samozrejme na konci s cieľom „naúčtovať“ nám za to. Ale náš kontakt Fadi bol ako nepriestrelný mních. So stoickým kľudom odrážal všetky útoky. Alebo ako som sa dozvedel pred pár hodinami od ďalšieho cestovateľa, dostať sa do Palmyry nebude až také jednoduché ako sa môže zdať. Jemu sa povolenie nepodarilo dostať. My sme navyše prebrúsili aj uličky Palmýry, i keď to nebolo v pláne. Takže kontakt. Domáci kontakt. So správnymi číslami v mobile. Pohyb by som generálne označil za bezpečný. Relatívne bezpečný. Keď dopisujem tieto riadky už to tam opäť vrie. Na hlavnom ťahu z Aleppa do Damasku vybuchlo pár bômb, prezidentove vojská bombardovali pozície rebelov. Výsledok? Cesta je neprejazdná. V mestách v centre je najväčší pohyb ľudí, takže to je tam najbezpečnejšie. Okrajové štvrte sú na zváženie. Absolútne skoro vylúčený je pohyb v noci. Mimo mesta sa stále vyskytujú útoky islamistov, aj dva dni pred naším príchodom vyhodili do vzduchu plynové pole. Sú tam. Stále prítomní. Desaťtisíce sa len tak nevyparia. Môj názor je, že neodporúčam to skúšať na vlastnú päsť. Minimálne s nejakým domácim, ktorý, ak nič iné, prevedie vás sieťou checkpointov, kde sa bez arabčiny nepohnete a otočia vás na prvom z nich. V neposlednom rade sledovať zaujímavú aplikáciu live up map, ktorá veľmi online popisuje pohyby a vojenské akcie v konfliktných oblastiach.

Sýria - čo treba vedieť pred cestou

Mobil – internet 

Ak sme už pri tom mobile. Tak budete veľmi prekvapení, ale pokrytie mobilom je vynikajúce. Skoro nenájdete miesto, kde by nefungovala mobilná sieť. Teda nie naša, lebo žiadny slovenský mobilný operátor neposkytuje dátové služby, a tie sú najpotrebnejšie, a tie hlasové sú jednak drahé a po ďalšie, ako keby blokované, lebo dosť často vypadávajú. Ja som si hneď na druhý deň, prvý deň na to nebol čas, vyriešil miestnu SIM kartu. Máte na výber z pár programov, najpoužívanejší je 2 GB dát alebo 4 GB dát a k tomu 100 sms. Zaplatíte za to buď 4000 alebo 7000 libier, čo je v prepočte necelých 7 alebo 12 eur. Ak sa zabudne, že sa mi to podarilo vyriešiť až v treťom obchode, lebo som nemal chuť stráviť 3 hodiny čakaním v predchádzajúcich, je to úplne v pohode cena za to, že ostanete online. S niektorými vecami je však nutné rátať. Google Maps nefungujú. Upozorňovali náš, že bez VPN nám nebude fungovať ani Wapp ani Viber, či dokonca ani Facebook alebo Instagram. Nebola to pravda, fungovalo všetko a bez obmedzenia, nie ako naposledy v Turkmenistane, kde mi po niekoľkonásobnom pokuse dostať sa na Facebook normálne blokli prístup všade a musel som riešiť kopec papierov na odblokovanie. Nezabudnite si zobrať pas, bez neho si SIMku nevybavíte. Príjemným prekvapením bolo, že u mobilného operátora, samozrejme štátneho, MTN Syria, sa dohovoríte vždy s niekým po anglicky. K internetu ešte mala úvaha, moje zistenie. Vždy, kde dorazím do krajiny, o ktorej pochybujete kam ju zaradíte, ci medzi banánové republiky, krajiny na pokraji ci uprostred vojny, ci krajiny v izolácii, sa snažím kúpiť miestnu SIMku a ostať online. Aj z bezpečnostných dôvodov. A vždy som prekvapený, mnoho krát veľmi nemilo, najmä ak cestujete ofŕkať 2 dni za kmeňmi, a tam samozrejme je internet, prečo to tak je? Moje posledné dve krajiny ma v tom viac ako utvrdili. Poďme trochu do histórie. Len taký malý trip späť. Náboženstvo. Vznik kresťanstva. Neskôr islam. Židovstvo. Či,  ale aj predtým budhizmus a iné. Čo je v podstate skryte pod ruskom viery? Stredovek to ukázal v plnej nahote. Ovládanie más. Ovládanie davov. Manipulácia mienky? Tvorba mienky? Vytváranie strachu? Ale dnes už nestoja poslušne v rade všetci každú nedeľu, ci dokonca deň do kostola, chrámu, mešity, vstupy. Nie. Dnes sú skoro všetci online. A ten online priestor je dobrý sluha, ale zlý pán. A to platí aj tu. Ako šíriť propagandu? Neposudzujem, ci je správna, demagogická, nesprávna, podnecujúca. Dôkaze však síriť názor. Videnie sveta. To jedine správne videnie sveta. 

Armáda – polícia

Syria sa zmieta vo vojnovom konflikte už viac ako 8 rokov. Dlhých osem rokov prechádza životnými skúškami cely národ. Národ, ktorý kedysi vtláčal jasnú stopu dejinám ľudstva. Stúpal a padal. Dnes padol asi najhlbšie. Z kedysi skoro 28 miliónov je dnes v Sýrii odhadom medzi 13-15 miliónmi ľudí Zvyšok utiekol. Tí šťastnejší do krajín, kde sa úspešne, viac ci menej pokúsili o novy život. Ale stále je skoro 6 miliónov na hrane ľudskosti v utečeneckých táboroch v Turecku. To je obrovská tragédia pre sýrsky ľud. Lebo dnes je demografia prekážkou nového počiatku. Mladí a deti nepostavia krajinu. Ani starí. A muži, ktorí dovŕšia 18 rokov musia narukovať. Stále platí mobilizácia. Oficiálne trvá vojenská služba 2,5 roka. Dnes 27 a viac roční už slúžia dlhého osem a pol roka. Za 60 dolárov mesačne. V lepšom prípade ide polovica rodine a druha? Na cigarety. A že ich je všade. Neuveriteľne akú hustú sieť check-pointov sa podarilo vybudovať. A každý znamená pár vojakov či policajtov, či iných ozbrojených zložiek. Hovoril som s niektorými z nich. S vojakom. S plukovníkom. S policajtom. I s tajným, ako sa nakoniec priznal. Vyhranenosť politických názorov bola jasná. Podpora prezidenta. Asi nič prekvapivé. Ale najmä u vojaka a policajta to nebol šialený obdiv. Strach z iného názoru. Ani do neba volajúce presvedčenie. Prišlo mi to ako pragmatickosť. Ako to, že rozumejú vývoju Arabskej jari, a ako dopadol Egypt. Ako dopadol Tunis. Ako dopadlo Alžírsko. Čo sa deje v Iraku či v Afganistane. Oni nechcú, aby po dlhých rokoch vojny nastala rovnaká situácia aj tu. Pre nich je prezident so 70% podporou v pohode. Majú opozíciu. Bezzubú. A podľa nich najmä jednu slúžiacu Američanom. Druhú zasa Rusom. A v rade stoja ďalší? A aj tak tu ide len o peniaze. Toto zaznelo vždy. Dosť ma po tých hrôzach s DAEŠom prekvapilo, že nikto nespomenul ako príčinu vojny náboženstvo. Cely konflikt začal totižto ako občianska vojna  medzi prívržencami prezidenta a opozíciou. Islamisti len zneužili situáciu a boli na koni. Ako som sa dozvedel, od Damasku až na sever je celých 400 kilometrov asi pes zakopaný. Teda ono to nie je pes. Ono je to plyn! Je tam jedno obrovské, súvisle, „nevyčerpateľne“ ložisko plynu. A toto nemá byť žiadna politická analýza. Ma to len priniesť výpoveď ľudí. Obyčajných ľudí. Áno par ľudí. Ľudí, ktorí boli ochotní podeliť sa so mnou o ich vnímanie sýrskych realít. Plukovník i vojak sa rozhovorili o Rusoch. A už vidím ako sa zasa nadúvajú a pechoria trolovia s ruským štítkom. Toto nie je nič iné, ako reprodukcia názoru s mojim vnútorným súhlasom. Áno, Rusi pomáhajú. Áno, dodali protilietadlovú ochranu. I keď som si takto skromne položil otázku, že načo? Islamisti mali lietadlá?… Ale vojačik Mohammad vedel rusky tri slová, prestitutka, pred tým to slovo nepočul, vodka, i bľaď. A keď povie, že pili, tak verím, že pili. Lebo úprimne, asi by aj sýrski vojaci pili, keby mali za čo. Ale nemajú, tak len fajčia jednu od druhej. Ešte mi snáď rezonuje do dnes v ušiach, jeden výrok, povzdych. Prečo nezabili ani jedného islamistu? Prečo vždy sú obeťami rebeli a najmä civilisti? Dnes v dobe satelitov a iných vojenských vymoženosti? Tento povzdych zaznel často. Oprávnene? Neposúdim. Môžem si len domýšľať. 

Sýria - čo treba vedieť pred cestou

Elektrina – voda – benzín

Mimo Damasku, ale ani tu to nie je výnimka, môže často dochádzať k riadeným ci neriadeným výpadkom elektriny. Čim ďalej od hlavného mesta je väčšia polovica obyvateľov odkázaná na generátory. Aj v hoteloch často tri hodiny cez deň a tri hodiny v noci vypínajú prúd, a to nie je prijemné ani v lete, keď je plus 40, ani v zime, keď môže byť mínus. Voda sa všeobecne považuje za nepitnú. Čo však býva väčší problém je, že často krát nekúpite bezpečnú balenú vodu. Veľa krát je fľaša opakovane plnená a niekedy to ani nezistíte. Plechovky to istia! Voda stojí 10 až 50 centov. Pepsi, či už akože “originál” alebo domáca tiež podobne. Takisto pivo. Za elektrinu platia domáci asi 2 eura mesačne, za vodu iba 1 euro. Benzín už tiež nie je čo býval, benzín stojí asi 70 centov a nafta niečo pod 40 centov. Taxík treba zjednať, ale cesta po meste sa pohybuje okolo 1 až 2 eur. Rozšírené sú zdieľané taxíky ci mikrobus, za pár centov. Diaľková doprava v podstate neexistuje. Tam si musíte niečo stopnúť. Úprimne? Neodporúčam. 

Peniaze – kreditky 

Sýria je krajina, na ktorú sú uvalené sankcie. A len veľmi málo krajín ich buď vedome alebo nevedome ignoruje. To znamená, že ste odkázaný na hotovosť. Začínajú sa objavovať prvé bankomaty, pred pár mesiacmi tam ešte žiadne neboli, ale slúžia len pre domácich a tých pár kusov sa nedá ani nazvať sieťou. Menou je sýrska libra, a i keď je oficiálny kurz len niečo nad 400 libier za 1 euro, už na hranici vám do autobusu či auta nasadnú “zmenárnici” s plnými igelitkami peňazí a zameníte si euro za 600 libier, a dolár za 550. To iste platí aj u väčšiny obchodíkov, ktorí používajú tieto – dnes platne – čierne výmenne kurzy. Dve spoločnosti prevádzkujúce platby kreditkami samozrejme platby do /zo a v Sýrii nepodporujú. Je skvelé, že obchodníci si vážia ľudí, cudzincov, ktorí do krajiny zavítajú a nechcú vás ošklbať. Zatiaľ som sa nestretol s dvojitými cenami. Ak niečo pre Sýrčana stojí 200 libier, pre vás ta cena bude tá istá. Za jedlo. Za taxík. Za hotel. Za internet. Za suvenír. 

Jedlo 

Sýrska kuchyňa je typickou blízkovýchodnou – arabskou kuchyňou. Raňajky sú jasné. Pita – arabský chlieb, placka. Podáva sa na studeno, neohrieva sa ako v niektorých stredoázijských krajinách. Nemôže chýbať hummus, cícerová pasta, baba ghanuz – pasta z papriky a baklažánu, varené vajíčko, syr. Veľmi obľúbená je sýrska pizza – i keď to pripomína kaukazské chacaphuri – cesto plnene syrom či mäsom pečené v peci. Mäso sa je iba hovädzie ci kuracie, ale najviac jahňacie. Falafel – vyprážané cícerové nugetky či shawarma – v podstate kebap či gyros si kúpite za necelé euro, na niektorých miestach za euro aj 3! Bežne sa najete aj s nápojom za 2-3 eura. Na damaskom bazáre je mnoho lákadiel, dokonca sa tam robia aj belgické vafle, ci francúzske croissanty, za 20 centov.

V Sýrii skolaboval cely systém. Takže sa pripravte na obrovsky neporiadok. A teraz nemám na mysli, ruiny, ktoré po bombardovaní a bojoch ostali z miest. Mám na mysli tony odpadkov, najmä plastov. A najmä žiadny vzťah k poriadku. Musím priznať, že mi to prekážalo. Kúpi si cigarety. Odbalí a igelit a skončí na zemi. Dopije flašu a fľaša letí okamžite k zemi. A pritom podotknem, že minimálne v mestách, koše nie sú až takou výnimkou. Alebo nejaké škatule. Alebo dokonca kontajnery. Cesty až do dvadsiatich metrov lemujú odpadky navrstvené v niekoľko centimetrových vrstvách. Ďalšou neresťou sú cigarety. Fajčí sa všade. Fajčí sa vždy. V kuchyni. V reštaurácii. V aute. V taxíku. V hoteli. V múzeu! Toto ma vážne zabilo. Sme v múzeu. Asi by vás ani vo sne nenapadlo vytiahnuť cigaretu. Nieto si ešte zapáliť. Ale čerešnička? Po dofajčení s kľudom Angličana hodiť na zem…  Ja chápem, že ak žijete vo vojne, riešite iné veci. Nikto nebude riešiť poriadok. Systém. Disciplínu. Ohľaduplnosť. Ak si kupujete jedlo a na souqu býva teda vážne podvečer a večer “milión” ľudí, a nie ste drzí, poviem to mäkšie, nemáte ostré lakte, ostanete hladný. Žena nežena. Prednosť neprednosť. Peniaze lietajú oblúkom a vy sa musíte pretlačiť cez medzeru, kde by sa ihla nevošla. 

Ale ešte neopomeniem jednu, asi najvýbušnejšiu a najháklivejšiu tému. Dostal som v tomto duchu už mnoho otázok, nie len po tejto ceste, ale aj po nej. A najmä po nej. Imigranti. Utečenci. Ľudia na pokraji síl unikajúci pred tým, čo som videl. Asi sklamem. Asi sklamem mnohých. Asi prekvapím. Asi sa znepáčim. Ale môj názor je v tomto konzistentný roky. Je to téma, ktorá sa týka aj mojej práce. Môjho vlastného výskumu socio-demografického vývoja niektorých krajín a s tým spojených trhov práce. Zažila to každá krajina, nie každá v takejto vojnovej súvislosti. Aj naša malá krajina. Keď sa tisíce a tisíce ľudí vysťahovali za prácou. Začali od znova. Z ničoho. Nikto ich tam nečakal. A prakticky nikto im nepomohol. A podobne sú na tom aj utečenci. Tým sa ale pomáha. Rieši to ale ich situáciu? Ako to rieši situáciu tým, ktorí ostali doma? U nich doma? Tu v Sýrii. Keď som tak sedel a bavil sa s jediným majiteľom jedinej reštaurácie na križiackom hrade Kraq de Chevalier, len smutne vzdychol, že ostal sám, že je jediný, že nikto z okolitých prevádzkovateľov či majiteľov reštaurácii sa určite nevráti. A tým utrpí aj on. Ľudia chcú prísť a chcú prísť niekam, kde sa aj najedia, prespia. A to je len jeden praktický príklad. Inak sa mnohí zhodli, že tie peniaze, ktoré tečú do podpory v krajinách, kam ľudia ušli, by mali tiecť späť. Sem! Do Sýrie! Nie ako peniaze. Ale ako materiál, ako piesok, ako cement, ako tehly, ako odborníci, ktorí pomôžu vybudovať Sýriu z popola. Nie vyprázdniť krajinu, ktorá nikdy neprekoná to, čo jej história, i keď ešte v podstate súčasnosť, priniesla. Môj názor. Verím tomu.


Precestoval som Sýriu durch. Krížom krážom. Horami. Púšťami. Jazerami. Riekami. Mestami. Dedinkami. Videl som krásy prírody. Videl som krásy miest. Videl som hrôzy vojny. Videl som desivé osudy ľudí. Videl som, ale i nádej. Videl som radosť. Videl som i smútok. Videl som i strach. Toho všetkého som bol súčasťou.

A aj vďaka tomu Sýria ukázala, že je právom križovatkou dejín.

  • Že je právom kronikou ľudstva.
  • Že je právom archívom bez konca.
  • Že je stále pokladnicou s pokladmi.
  • Že je právom princeznou hodvábnej cesty.
  • Že je právom hrdou kolískou náboženstiev.
  • Že je právom najdlhšie obývanou oblasťou sveta.
  • Že je právom nezmazateľnou súčasťou nášho sveta.
  • A ja jej prajem a pevne verím, že aj toho súčasného.

Doma som pristál 17. augusta roku 2019. Malé vrtuľové lietadlo zakrúžilo nad mestom. Mestom a miestom, kde som už dlho tak rád nepristál. Tak rád, pomaly až pateticky, že som skoro pobozkal rodnú zem. A najmä zacítil dotyk objatia najbližších.

Venujem svojej manželke, ktorá je Slnkom môjho vesmíru už dlhých 25 rokov a synovi, ktorý je mojim mesiacom. Ani bez jedného by sme nemohli žiť…

Sýria - čo treba vedieť pred cestou
Peter Dosedla je skúsený slovenský cestovateľ, ktorý posledné obdobie chodí na menej navštevovaných krajín. Navštívil nielen Saudskú Arábiu, Južný Pól, ale aj sa s nami chystá na zimný prechod Beringovej úžiny.

Ak ťa zaujal článok ,,Sýria – čo treba vedieť pred cestou“ a máš otázky, píš do komentu a Peter veľmi rád odpovie.

Rozhovor s Petrom Dosedlom o Sýrii si vieš prečítať tu

Ako sa viem dostať do Sýrie? Všetky rady si vieš prečítať tu.

Zdieľaj tento článok