Svadba v Azerbajdžane? Prečo nie...

Takže je 22. augusta 2014 a volám Rashadovi. Sme na hraniciach a čoskoro dorazíme do Balakanu. Privíta nás s otvorenou náručou, respektíve len Remča, je to moslimská krajina, žene sa ruka nepodáva. Medzi rečou spomenie, že večer je pozvaný na svadbu a už aj volal so ženíchom, nech si k jeho menu napíše +2. Všetky ženy asi ako prvé napadlo: „Čo si pre pána oblečiem??“ Mňa tiež… Minišaty?? Na moslimskej svadbe asi nie. Našťastie náš hostiteľ s tým počítal a rovno nás odviezol do požičovne šiat, kde mi predavačka poradila niečo vhodné. Rýchlo sprcha, hrebeň, lak na nechty a ideme…

Ženíchova stará mama, nadšená, že aspoň niekto sa jej venuje, mi vyrozprávala pár zaujímavých faktov o moslimskej svadbe s avarskými tradíciami v Azerbajdžane:

Snúbenci pred svadbou spolu nechodia len krátko. Napríklad tento mladý pár je spolu 6 mesiacov. Nebývajú spolu a nesmú ani len prespať v jednej miestnosti. Ak by ich prichytila polícia samých, napríklad v lese, zbalili by ich. A podľa miestnych, policajti majú oči všade. Pre dievča/ženu a jej rodinu by to znamenalo verejnú hanbu. Stratila by status čistoty, bez ohľadu na to, či k niečomu došlo. A šanca na vydaj by sa rozplynula.
Menšie svadobné hostiny majú cca 300 – 400 hostí, najčastejšie býva pozvaných 600 – 800 hostí, ale raritou nie sú ani svadby s počtom hostí vyše 1000. Áno, nezošalela som, tie čísla sú správne.
Najskôr je svadobná hostina u nevesty a na druhý deň u ženícha. Áno, je normálne, že aj prvý deň majú 800 ľudí a druhý deň tiež. Jediný rozdiel, ktorý som pochopila je, že prvý deň má nevesta farebné šaty a druhý deň biele svadobné. Až po svadbe u ženícha sú pred očami komunity manželmi a môžu si užiť svoju svadobnú noc.
Jedna svadobná hostina o 600 ľuďoch vyjde približne na 10 000 eur. V cene je už zahrnuté všetko. Jedlo, pitie, aj prenájom svadobného paláca, ktorý je takmer v každom meste. Kam inam by sa zmestilo toľko ľudí naraz?
Svadby sa tu konajú každý deň a napríklad Rashad sa zúčastní v priemere na 15 svadbách mesačne.

My sme sa teda zúčastnili posledného dielu skladačky, svadobnej hostiny u ženícha…

Začíname pred piatou, v Rashadovom aute sa presúvame k ženíchovmu domu. V záhrade postáva niekoľko mužov, zvyšok rodiny a dookola pobehujú deti, pre ktoré je najväčšia výzva, skočiť v nových šatách do najbližšej mláky. Obleky nie sú povinné, sako má oblečené len ženích a jeho otec, ostatní majú väčšinou biele košele a tmavé nohavice, prípadne rifle.

Rashad nahadzuje podozrivý úsmev a ešte predtým ako ženích opustí rodičovský dvor, nás ženie do auta. Všetci sa vyrážajú k domu nevestiných rodičov. Toto nebude len tak obyčajný sprievod, len pomalá trúbiaca kolóna áut plných ľudí. Autobus? Nikdy! Veľmi často je v aute len jedna či dve osoby, aby bola kolóna čo najdlhšia. Čudovala som sa prečo šiel Rashad zo záhrady ako prvý, aj som pobavene zdvihla obočie, keď sa v aute pripútal, keďže predtým nám vravel, že pásy sa u nich „nenosia“. No keď ženíchove porsche cayenne vystrelilo vpred a my sme v tej istej sekunde vystrelili za ním, nebolo mi potrebné nič vysvetľovať. Zbesilá naháňačka kamarátov a kolegov, ktorí sa symbolicky snažia zabrániť svojmu druhovi doraziť k neveste ako prvému. Dupnúť na plyn a čo najtesnejšie pri ženíchovi zabrzdiť… zlomiť jeho vôľu, vystrašiť ho, aby sa nedal spútať manželským sľubom…aby o neho partia neprišla. Len si predstavte 15 áut naháňajúcich sa po dedine, lebo áno, tu sú cesty plné ľudí, zvierat a iných áut. Pred oknami sa mihajú šmuhy odskakujúcich ľudí, kývajúcich policajtov a bieleho porsche.

V sprievode dunivých zvukov bubna NAHARA vstupuje ženích do domu nevesty. Za burácania svadobčanov, potlesku a pyrotechnických fontán vychádza mladý pár. Nevesta je krásna a pôsobí neskutočne krehko. Pripomína mi Nastenku z rozprávky Mrázik. Má snehobiele šaty a okolo pása uviazanú červenú stužku na znak panenstva. Snúbenci nasadajú do auta, Rashad nás strká von z dvora…ou…až mi žalúdok znervóznel. Jazda smrti pokračuje späť k domu ženícha, kamaráti sa ho proste nechcú tak ľahko vzdať. Cez záhradu je prestretý červený koberec, mladí naň vstupujú. Nevesta trochu bojazlivo. Bude sa svokre páčiť? Ženích predstaví svoju vyvolenú matke, a tá jej na znak prijatia do rodiny vysype misku cukríkov na hlavu. Ach tí chlapi, ešte nemajú dosť a jazda v štýle „Rýchlo a zbesilo“ pokračuje počas celej cesty do svadobného paláca. Či chcem či nechcem, adrenalín aj mne vyženie úsmev na tvár a na konci sa už nahlas smejeme všetci.

Svadobný palác Dəniz (v preklade „more“) je obrovský a úplne nový, toto je len jeho piata svadba. Vysoké stropy, krištáľové lustre, premietacie plátna, obrazovky a profi kameramani… Vyvýšené a nie práve minimalisticky vyzdobené miesto pre mladomanželov nechýba. Na bohato prestretých stoloch sú na obrusoch igelity!! Nepríjemné na pohľad aj na dotyk. A tých sľubovaných 600 hostí? Kým prebiehajú všetky naháňačky a pytačky, oni sa tu postupne zbierajú a zaujímajú svoje miesta pri stoloch. Hladom netrpia, stoly sa až prehýbajú pod rôznymi druhmi predjedla. Každý má pred sebou čistý tanier, ktorý mu zostane počas celého večera. Odnášajú sa len prázdne misy a nový chod sa jednoducho niekam na ten stôl zmestiť musí. Čiže na konci je bežné, že je niekoľko obložených mís poskladaných na seba. Len tak pre zaujímavosť celkovo som napočítala 9 druhov predjedla, ktoré nás tu čakalo a 9 rôznych chodov bolo následne počas večera donesených.

A už prichádzajú novomanželia. Starejší ich privíta hlasnými pokrikmi. Pristúpia a spoločne si odpijú z ponúkaného nápoja – limonády samozrejme. Ozaj ešte som to nespomenula? Moslimská svadba = žiaden alkohol. Obrúčky prichádzajú na rad až teraz. Prinesú ich zviazané červenou stužkou na zamatovom vankúši. Mladí si navzájom prstienky navlečú a takto „spojení“ si užijú prvý manželský tanec. A už je na scéne ženíchova matka a vyzve mladomanželov zatancovať si tradičné Avarské tance. Hneď sa na stoličke vzpriamim, podľa nášho hostiteľa sú práve tieto tance na svadbách top.

Avarské tance, jednoznačné vyjadrenie mužskej nadradenosti je ich podstatou. Ženská časť tanca je nenáročná. Nežné a elegantné krúženie zápästiami vo výške hlavy je doplnené malými krôčikmi okolo muža a hlavne žiaden pohyb bokmi. Muž je ten, čo sa predvádza, telo je pevné ako skala, kroky a pohyby rúk sú presne premyslené. Celý tanec sa odohráva bez kontaktu a rovnako môže tancovať žena so ženou, alebo muž s mužom. A práve táto posledná kombinácia je na svadbe najčastejšia, hudba aj samotný tanec je trochu iný, rýchlejší. Kruh mužov, ktorého jadrom je ženích, postupne vyzývaný na tanečné súboje. Nemôžem si pomôcť, ale podobnosť s rituálnymi tancami niektorých druhov živočíchov je neprehliadnuteľná. Rôzne druhy vtákov predvádzajú svoje tance párenia, ktorými sa snažia zaujať samicu. A pri stretnutí so samcom je tanec tvrdší, bojovnejší, ale stále je to tanec. No energia, ktorá z mužov pri tom vyžaruje je priam hmatateľná. Nie je možné dívať sa na nich a neusmievať sa. Rovnako ako ich tradičné tance aj celá svadba je viac o ženíchovi ako o neveste. Všetko a všetci sa točia len okolo neho. Nevesta väčšinou sedí hore na svojom piedestáli sama a ženích tancuje. Musí mať veľmi dobrú kondičku, tancovať neprestáva takmer vôbec. Čo je tak trochu pochopiteľné, pokiaľ má vystriedať 600 hostí, inak to ani nejde. Stále je niekto na parkete a ženích samozrejme tiež. Dokonca aj Remča raz schytil do kola…ale to bol trošku iný tanec J.

Niečo sa deje…hudba stíchla, svetlá zhasli. Privážajú obrovskú, bielu, 5 poschodovú, svadobnú tortu. Aj sa mi slinky začali zbiehať…žiaľ predčasne. Novomanželia spolu tortu prekroja, no neochutnajú ako u nás, ani sa ňou nepotierajú po tvári. No hlavne, ani ju nekrájajú pre hostí. Môj sladký sen nenávratne mizne v zákulisí reštaurácie. Ale aspoň niečo táto torta dosiahla, hlasné azerbajdžanské tóny sa zmenili na nádherný slaďáčik Je t’aime od Lary Fabian. Pred koncom piesne zapália okolo mladých ohňostrojové fontány a zo stropu na nich spustia hromadu balónov. Tie samozrejme pod spŕškou iskier praskajú a vo mne vyvolajú pocit, akoby im hádzali pod nohy petardy. Všetci sa usmievajú a tlieskajú…všetci, až na nevestu. Jej krásne veľké oči sú počas celej svadby pokorne sklopené k zemi. Len miestami si ukradne letmý pohľad do manželových očí spopod mihalníc. No nie je to taký ten koketný pohľad, aký si hneď predstavíte, je to pohľad Nastenky z Mrázika, keď prosí Slnko, aby ešte nevychádzalo…pokorný, oddaný, ale o to vrúcnejší.

Posledný zvyk, ktorého sme boli svedkami, je odovzdanie horiaceho chleba mladomanželom. Áno, ten chlieb skutočne horel. Má symbolizovať hojnosť a dostatok, aby mladej rodine nikdy nič nechýbalo. Aj my sme im (v duchu) popriali všetko dobré a pridali sa k odchádzajúcim hosťom. Bola približne jedna hodina v noci a svadba sa chýlila ku koncu.