Viete, kde Sovietsky zväz uskutočnil svoj prvý jadrový výbuch? Vedeli by ste ukázať na mape hlavnú jadrovú strelnicu bývalého impéria? Tušili ste, že na rozlohe asi ako jedna tretina Slovenska bolo vykonaných 456 jadrových testov? Ako to vyzerá na mieste, ktoré patrí medzi najrádioaktívnejšie na svete?
Pred pár týždňami sme dostali povolenie navštíviť jednu z najstráženejších oblastí Sovietskeho zväzu, ktorú by ste pred rokom 1991 našli na mape sveta len ťažko. „Časť strelnice je otvorená, ale ak chcete prísť, tak čím skôr, lebo o pár mesiacov to zas zavrú,“ píše mi môj kontakt z Kazachstanu, s ktorým vymýšľame rôzne zaujímavé cesty po Strednej Ázii. Napriek tomu, že som už bol v Kurčatove (mesto, odkiaľ sa riadili všetky jadrové testy), nepodarilo sa mi dostať sa na strelnicu. „Vy chcete ísť na miesto atómových výbuchov? Zabudnite,“ oznámil mi vtedy jeden úradník pri vodke v miestnej krčme. Lenže časy sa menia a časť strelnice otvorila svoje hradby.
Prvý test jadrovej zbrane sa v ZSSR uskutočnil 29. augusta 1949. Vytvorenie testovacej oblasti bolo súčasťou projektu RDS (prvá jadrová bomba). Výber miesta sa ukázal ako veľmi vhodný – terén dovoľoval vykonávať aj podzemné jadrové výbuchy v štôlňach a vrtoch. Už 21. augusta 1947 začali väzni z gulagov budovať vojenské zariadenia a oblasť dostala názov Testovacia oblasť č. 2 ministerstva ozbrojených síl ZSSR. Veliteľ testovacej oblasti č. 2 bol veterán z veľkej vlasteneckej vojny, frontový delostrelec, generálporučík delostrelectva P. M. Rožanovič a vedúci výskumník M. A. Sadovskij z Ústavu chemickej fyziky Akadémie vied ZSSR.
12. augusta 1953 vo vojenskom obvode odpálili prvú vrstvenú termonukleárnu nálož RDS-6s so silou 400 kiloton. Nálož bola umiestnená na veži 30 m nad zemou. Výsledkom tohto testu bolo medzi iným, že časť vojenského obvodu silno kontaminovali rádioaktívne látky, ktoré sa dajú na tom mieste detegovať až dodnes. 22. novembra 1955 bola vo vojenskom obvode odpálená prvá „pravá“ vodíková termojadrová bomba RDS-37 zhodená z lietadla.
Po začiatku platnosti medzinárodnej dohody zakazujúcej skúšky jadrových zbraní v troch prostrediach (vo vzduchu, v kozme a pod vodou) podpísanej 10. októbra 1963 v Moskve medzi ZSSR, USA a Veľkou Britániou sa v oblasti vykonávali len podzemné výbuchy.
Od roku 1949 do roku 1989 bolo v Semipalatinskej testovacej oblasti vykonaných najmenej 468 jadrových skúšok, pri ktorých bolo odpálených najmenej 616 jadrových a termonukleárnych zariadení vrátane 125 atmosférických (z toho 26 pozemných skúšok, 91 bômb zhodených z lietadla a 8 výbuchov v horných vrstvách atmosféry), 343 skúšobných explózií pod zemou (z toho 215 v štôlňach a 128 vo vrtoch). Vykonali sa tiež desiatky hydronukleárnych a hydrodynamických testov (takzvaných neúplných štiepnych reakcií). Celková kapacita jadrových bômb testovaných v rokoch 1949 až 1963 v Semipalatinskej oblasti dosiahla 2500-násobok sily bomby Little Boy zvrhnutej na Hirošimu. Mimo polygónu preniklo 55 rádioaktívnych oblakov z pozemných a atmosférických výbuchov a čiastočne aj zo 169 podzemných testov. Týchto 224 explózií spôsobilo rádioaktívnu kontamináciu východnej časti Kazachstanu.
A teraz si predstavte, že sme dostali povolenie vstúpiť do oblasti, ktorá je spojená s takou neskutočnou históriou. Aj keď ide o smutnú históriu, predsa len je to pre mňa niečo výnimočné. Na vysokej škole ma zaujímala história studenej vojny a s profesormi sme postupne rozplietli pavučinu jednotlivých konfliktov a ich súvislostí. Kto by si v roku 2002 pomyslel, že sa mi sem podarí dostať. Teraz stojím na vyprahnutej kazašskej stepi, obliekam si ochranný odev a počúvam bezpečnostné nariadenia nášho skúseného sprievodcu, ktorý patrí medzi najväčších odborníkov v oblasti. „Na miesto prvého výbuchu nás nikto nepustí, ale pôjdeme na miesta, kde sa uskutočnili tri silnejšie jadrové výbuchy. Tie obleky nám slúžia hlavne na to, aby sme sa nedostali do kontaktu s rádioaktívnych prachom.“ Podáva nám špeciálne rúška, ktoré nás majú chrániť. „Mnoho ľudí si myslelo, že je zbytočné niečo nosiť, ale čas im ukázal, kto mal pravdu.“
Ani nie o hodinu prichádzame na miesto, kde sa udial 20-krát silnejší výbuch ako v Hirošime. „Pred výbuchom tu bola nedozerná rovina ako biliardový stôl. Avšak dnes vidíte kopce, ktorá vznikli po podzemnom výbuchu a hlavne jazero, ktoré vypĺňa samotný kráter.“ Naše dozimetre nám ukazujú každým krokom vyššie čísla, ale tie tu nie sú až také nebezpečné ako na niektorých iných miestach. S Ľubošom sa na seba pozrieme a naplní nás zvláštny pocit. Tu sa písala história jadra Sovietskeho zväzu. Sem sa do roku 1991 nevedel dostať nikto. Tu sme na mieste, ktoré ešte nie je pre verejnosť poriadne zdokumentovaná. Určite nie sme prví ľudia na tomto mieste, ale návštevníkov, ktorí nemajú s jadrom nič spoločné, napočítate na prstoch dvoch rúk.
„Tu sa jadrové testy robili tak, že sa vybudovali veľké mestá. Nielen niekoľkoposchodové panelové domy, ale aj obchody, detské ihriská… prosto funkčné mestá, ktoré slúžili len na jeden výbuch. Súdruhovia z neďalekého Kurčatova sledovali účinky jednotlivých výbuchov a postupne vyhodnocovali výsledky. Jeden výbuch – a jedno mesto pre 5-tisíc ľudí zmizlo z povrchu zemského. A tých výbuchov bolo…“ Ale to už viete.
Viac sa dozviete v priloženom videu a budúci týždeň uverejníme pokračovanie o ďalšom zvláštnom mieste z tejto oblasti.
Máte otázky na článok „Sovietsky zväz alebo 456 jadrových výbuchov“? Dajte do komentu a odpovieme
Chceli by ste vycestovať s nami do Turkménska a zažiť niečo také? Pozri sa na našu ponuku tu
Vedeli by ste vymenovať 7 zaujímavých faktov o Turkménsku?
Autor
Čítať viac článkov