Z rohu Afriky sme sa stočili na juh a naším najbližším cieľom bol tentoraz najvýchodnejší bod celého kontinentu. Mali sme pred sebou približne 300 kilometrov, ale nik netušil, koľko nám to zaberie času. Aj keď sme si mysleli, že rekordných 96 kilometrov za 13 (!) hodín už asi nedáme, nemohli sme si byť istí.
Každý deň sme si sadli nad mapu a s domácimi prezerali farebné línie na papieri. Prsty nám putovali, pretínali sa a kreslili pomyselné cesty, ktoré tam však ešte nevybudovali. Ktorá cesta bude najschodnejšia? Dokážeme tadiaľto prejsť? Pomôžu nám miestni dedinčania? Otázok bolo veľa, ale odhodlanie väčšie. Na jednej strane mám rád tento cestovateľský nepokoj, keď neviem, čo a ako vyjde, ale niekedy tiež túžim, aby som bol vedený a niekto ma sprevádzal. Viete, koľko mám v tej makovici otázok a pochybností? Tu je možno aj odpoveď na to, prečo, keď prídem domov, som v takom je…tom móde a tvárim sa ako ťažký autista. Ale stačia dva-tri dni doma a mozgové závity sa postupne roztáčajú a vymýšľajú.
Práve sme sedeli v istej čajovni, lietali okolo nás muchy a mačky sa plietli okolo našich nôh. Náš cieľ sa volal Ras Hafun, kde nájdete najvýchodnejší bod Afriky. Ak sa pozorne pozriete na mapu, uvidíte polostrov, ktorý sa krásne zarezáva do Indického oceánu. V miestnom zálive vidíme dedinu. Pýtam sa Aliho, či by sme si nevedeli práve tu prenajať loď, ktorá by nám skrátila cestu a naše autá by boli ľahšie pri prekonávaní dún. Ali na mňa krátko pozrie a vyhlási: „Ak nájdeme čln, ideme na to!“
Nakoniec sa na nás usmialo šťastie a našli sme dve drevené bárky, ktoré patrili dvom rybárom. Len sme ukázali prstom, kam by sme chceli ísť, rybár nahodil svoj starý hučiaci motor a už jacháme cez záliv. Pýtame sa ho, ako sa dá dostať zo zálivu na najvýchodnejší bod. Odpoveďou je len myknutie plecom. „Mám iné starosti, nikdy som tam nebol. Skúste sa spýtať v neďalekej dedine,“ odpovie a pridá rýchlosť.
Za obzorom sa najprv črtá malý kopec. Keď sme k nemu bližšie, vidíme, že kopec je zasypaný pieskom. Pol kilometra pred cieľom zahliadneme niečo tyrkysové a biele. Keď sa čln zastaví, vidíme asi najkrajšiu pláž v našich životoch. Na expedícii sme piati a každý z nás toho videl veľmi veľa. Teraz len neveriacky hľadíme jeden na druhého a jednohlasne konštatujeme, že toto je asi najkrajšia pláž, akú sme kedy videli. Ako malé deti skáčeme do teplého tyrkysového mora. Nikde nikoho, len my, Ali a pár vojakov, ktorí sa musia stále držať pri nás. Jediný, kto sa čuduje našej radosti, je rybár, ktorý ten tyrkys vidí každý boží deň a nezdá sa mu to nijako výnimočné. Len si zapáli cigaretu a ukáže smer, kde neskôr nájdeme spomínanú dedinu. Tam by nám mohli pomôcť.
Na pláži sme nakoniec tri hodiny. Avšak čakanie na autá nám vôbec neprekáža. Po prepotených dňoch je tyrkys balzam na dušu. Ten pocit ani neviem opísať. Hoci sme netrpeli žiadnou trudnomyseľnosťou, predsa už každý z nás bojoval s nepohodlím a nepredstaviteľnou horúčavou. Mali sme pred sebou ďalší namáhavý deň, ale vďaka čaju v zaprášenej reštaurácii nám napadla skvelá myšlienka, ktorá nám vliala novú energiu. Dokonca vyhlasujem, aby si teraz robil každý, kto chce čo chce, aby sme si oddýchli jeden od druhého. Na takýchto cestách je veľmi dôležité, aby sme držali ako jeden tím, ale musíme si vedieť aj oddýchnuť, byť sám so sebou a spraviť si psychohygienu.
Jeden z nás sa celý čas kúpal v tyrkysovom mori, druhý sa prechádzal po gýčovito bielom piesku, iný vyliezol na miestnu dunu, mal tú krásu pod sebou a pýtal sa sám seba, koľko je na svete nádhery, ktorú nikdy v živote neuvidí? Toto na cestovaní milujem. Vždy ma niečo dokáže prekvapiť a poprehadzovať moje pomyselné a nepodstatné rebríčky toho naj. Ja musím prehodnotiť rebríček najkrajších pláži. Doteraz to boli pláže na Sokotre, kam berieme našich klientov, ale po tomto dni získava zlatú medailu Ras Hafun. Koľko dní, mesiacov alebo rokov sa tam táto nádhera udrží? Neviem, ale rád sa dám prekvapiť.
Po troch hodinách prichádzajú džípy a my rýchlo naskakujeme. Máme pred sebou asi 30 kilometrov, ale nevieme, kde je cesta. Opäť sa na nás usmialo šťastie a hneď stretávame starostu, ktorý nám ochotne poskytuje dvoch sprievodcov. Tí poznajú cestu cez horské priesmyky. Ak som si myslel, že najvýchodnejší bod bude nejaká rovina alebo pláž, vysoké bralá ma vyviedli z omylu. Po každom kilometri som radšej, že sme natrafili na ochotných domácich. Tí dávajú pokyny v miestnom jazyku a šoféri umne preplávajú cez kamenné more a rôzne nástrahy. Desať kilometrov… deväť… päť… tri kilometre do cieľa. Vtom zbadám na obzore nejakú kamennú konštrukciu. Áno, je to starý taliansky maják, ktorý označuje ten vysnívaný bod. Dva kilometre ideme peši, lebo toto by už naše auto nezvládlo. Pozerám do diaľky a teším sa, že sa mi splnil ďalší veľký cestovateľský sen. Tento maják sa mi zdá ešte opustenejší ako jeho brat pred pár dňami na rohu Afriky. Toto miesto je pre mňa oveľa tajomnejšie a zvláštnejšie. Kamene sfarbené tmavočerveno, jemná hmla a dramatické vysoké skalné útesy dávajú miestu veľmi, ale veľmi neidentifikovateľnú atmosféru. Na jednej strane sa mi to tu páči a na druhej cítim akýsi nepokoj, ktorý však nevyrušuje. Už dlho sa vo mne nebili také emócie. Preto si len sadnem a zapozerám sa do šíreho oceána. Chytám posledné slnečné lúče pri západe slnka.
Pokračovanie nabudúce
Prvý diel cestopisu si viete prečítať tu
O svojich cestách píšem aj v knihách. Najnovšiu knižku si môžete aj s podpisom kúpiť tu.
Chceli by ste ísť s nami na poriadnu expedíciu? Čo tak do Čadu krížom cez Saharu?
Autor
Čítať viac článkov