Prichádzame do Bargaalu, prvej miestnej dediny na pobreží. Hneď nás zastavuje miestna hliadka, ktorá tu patroluje kvôli pirátom. „Kam idete? Máte všetky povolenia?“ pýta sa vojak somálskej armády s modrou vlajkou a bielou hviezdou na ramene. Kalašnikov má odistený a zľahka spustený k zemi v prípade náhleho útoku. Aj keď mu náš fixer ukazuje všetky potrebné dokumenty, neverí. Volá starostu, ktorý do pár minút dorazí v rozheganom aute. Ani on neverí a vyžaduje osobný rozhovor s ministrom puntlandskej vlády. „Veď tu nie je signál!“ vraví Ali a ukazuje svoj mobil. Problém je hlavne v tom, že im nejde do hlavy, že tu nie sme ako humanitárni pracovníci, ale ako „travelers“. Nevie to uchopiť, pochopiť a nerozumie tomu. „Kam to idete? A prečo? Čo vás tam láka? Len tak?“
Pýtam sa ho, či tu niekedy nejakého „travelera“ videl. Rázne povie, že nie. Ja sa usmejem a ukážem na nás všetkých. Prví turisti, cestovatelia alebo akokoľvek nás nazvete, stoja pred ním. Vtedy sa usmeje aj on a zavelí vojakovi, aby nás pustil. Od tohto momentu sme hostia a môžeme ísť, kam len chceme. Starosta sa dokonca prejde po dedine a oznámi veľkú novinu všetkým obyvateľom. „Nech nie sú takí prekvapení ako ja,“ vyhlási starší pán a ukáže mi pri úsmeve jeden krásny zub.
Najprv smerujeme do hotela. No… hotelom by som to nenazval, skôr nejakou ubytovňou, ktorú využívali vojaci, piráti alebo obchodníci. Asi si to viete predstaviť, keď tu dvadsať rokov nebol nikto s titulom „traveler“. Otváram ťažké kovové dvere. Najprv ma omráči ťažký puch. Svetlo nefunguje, voda netečie, posteľná bielizeň sa naposledy vymieňala v roku X. A tá pleseň…. Keď zaspím, určite ma večer prenesie do druhej izby a urobí so mnou premet. Čo však máme čakať? Buďme radi, že nespíme na pláži, ale na posteli, na ktorej sa dá vystrieť po únavne dlhej ceste.
Avšak na odpočinok nie je čas. Vyrážame na prehliadku mesta. Dobre, že starosta oznámil novinu miestnym obyvateľom, vďaka tomu sa pred nami nikto neschováva, ako to bolo na iných miestach. Bežia za nami deti, starší ľudia na nás ukazujú prstami a dievčatá sa smejú za svojimi šatkami. Dokonca ani vojaci nás už tak pozorne nesledujú. Pochopili, že tu sa nám nemá čo stať. Sme hostia, a to sa tu v Somálsku veľmi cení. Hoci nikto nemá peniaze nazvyš, dostávame pozvanie na čaj alebo večeru. Na chvíľu si sadnem na plastovú stoličku spolu so staršími pánmi a chlipnem si pár dúškov silného čierneho čaju so zázvorom. Je nesmierne sladký, ale veľmi chutný. Pochválim čaj, odmenou je mi úprimný smiech a kopa otázok. „Odkiaľ si?“ Na najčastejšiu otázku odpovedám Slovakia, ale nikto netuší, kde sa tá krajina nachádza. Vyťahujem mobil a na mape ukazujem našu malú krajinu. Najprv ukážem na Somálsko a potom na nás. „Pozrite, vy ste taká veľká krajina a my taká maličká.“ Odpoveďou je mi opäť priam až detský smiech a záujem. Dokonca sa dostávame k fotografiám, ktoré mám v mobile. Keď však prídeme k záberu, kde je okolo mňa sneh, spozornejú: „Čo to je?“ Vravím, že sneh, no domáci nikdy nič také nevideli a vlastne si to ani nevedia predstaviť. Ako niekomu vysvetlíte, čo je sneh, keď nezažil zimu, nemá chladničku a nikdy neochutnal zmrzlinu? Skúste sa vžiť do tejto situácie.
Toto je presne to, čo na cestovaní milujem. Idete dlhé kilometre, natriasate sa, ste unavení, zničení a sem-tam sa pýtate, prečo sami sebe robíte tak zle. Potom však príde desaťminútovka s domácimi pri čaji, ktorá vás nabije a vy prídete na iné myšlienky. Tu si uvedomujem, že títo ľudia nikdy neboli vo väčšom meste. Aj keby chceli ísť, nemajú sa tam ako dostať. Nie je tu žiadna verejná doprava a nikto nemá auto. Áno, starosta má, ale to by tú cestu nezvládlo. Poznajú len svoje okolie a musia si pomôcť sami.
Celú situáciu si ešte viac uvedomím, keď vojdem do miestnych potravín a lekárne. Hlavne tá lekáreň, ktorá je zároveň nemocnicou, ma prefacká, Nechcem si ani predstaviť, čo by bolo, keby sa mi tu niečo stalo. Stena je plesnivejšia ako v mojej hotelovej izbe, vidím tu prebehnúť potkana a všetko pôsobí ako z nejakého zlého starého vojnového filmu.
Domáci žijú len z rybolovu. Somálske pobrežie je v Afrike najdlhšie a zároveň najbohatšie. Áno, tu ľudia hladom netrpia, no napriek tomu tu vzniklo známe pirátstvo. Aj z tejto dediny odchádzali mladí chlapci na more brániť svoje teritórium pred zahraničnými loďami. Ak by ste si chceli prečítať viac o pirátstve, pozrite si nás podrobný článok, viď tu.
Nabudúce sa už presunieme k rohu Afriky.
Prvý diel cestopisu si viete prečítať tu
Chceli by ste ísť s nami na poriadnu expedíciu? Čo tak do Čadu krížom cez Saharu?
Autor
Čítať viac článkov