Ešte pred svitaním nás zobudí muezín, ktorý zvoláva veriacich na modlitbu. Pozriem na hodinky, ktoré ukazujú 3:30 ráno a vôbec sa mi nechce vstávať. Od dnešného dňa až do konca expedície budeme vstávať veľmi skoro a padať do postele neskoro večer. Ale aj keby sme chceli spať dlhšie, muezín nám to v žiadnom kúte Somálska nedovolí. Kým zvolávanie v inej moslimskej krajine trvá len pár minút, tu sa muezínovia pretekajú, kto vydrží dlhšie a kto bude vyvolávať hlasnejšie. Mne to však neprekáža, skôr ma to uspáva ako vyrušuje. Musím však vstať a rýchlo sa pobaliť. Vonku čakajú džípy, ktoré sa na niekoľko dní stanú naším domovom. My máme dve autá a vojaci ďalšie dve. Už je isté, že vojaci pôjdu s nami celú cestu, lebo bezpečnostná situácia sa mierne zmenila a miestna vláda v Puntlande nechce nič riskovať. Predsa len ideme na miesta, kde dvadsať rokov neboli cudzinci. Piráti kedysi dávno obsadili takmer celé pobrežie tejto časti sveta.
Prvé kilometre po krásnej ceste, ktorú postavili pred 40 rokmi Číňania, ideme skvele. Tachometer ukazuje aj 110 kilometrov za hodinu, ale my vieme, že onedlho sa cesta tak zmení, že budeme nielen zaprášení až za ušami, ale aj kilometre budeme odkrajovať veľmi pomaly. Ani nie o hodinu zabočíme doľava a máme pred sebou polopúštnu krajinu, kde nie sú žiadne cesty ani veľké mestá. Musíme sa spoliehať len na seba. V tejto časti sveta musíte mať minimálne tri autá, lebo ak sa niečo stane, potrebujete sa dopraviť do najbližšej dediny. Máme náhradné diely, zásoby benzínu a všetko na potrebnú opravu. Ak sa niekto čudoval, prečo je takáto expedícia finančne náročná, tu pochopil. V Somálsku je všetko extrémne drahé a my si nemôžeme dovoliť šetriť. Znie to ako otrepané klišé, ale je to pravda.
Máme pred sebou vyše 800 kilometrov, ktoré musíme prejsť do piatich dní. Vieme, že budú dni, keď to bude len o presune a o ničom inom. Naším cieľom je najvýchodnejší bod Afriky, ostatné zážitky musíme hľadať na mieste. Zážitkom tu však nie sú pamiatky, ale skôr ľudia, jedlo a rozhovory. Musíme byť aktívni a hľadať ich. Tu nič nepríde za nami ako na striebornom podnose. Som rád, že cestujem s ľuďmi, s ktorými mám rovnaké vnímanie a pocity.
Po troch hodinách zastavujeme v malej usadlosti. Sú tu len tri polorozpadnuté chatrče a jedna z nich má honosný názov „Restaurant“. Vodič pozná majiteľa a vyhlási, že sa sem ideme najesť, lebo do večera už nič nebude. Je 8:30 a teplota vzduchu dosahuje už takmer 30°C. Sadáme si na plastové stoličky a necháme na domácich, čo nám prinesú. Do pár minút nám na stole pristanú kráľovské raňajky. Čerstvá kozia pečeň, vývar z kozy a jemné pečené mäso. Áno, toto sú naše raňajky. Možno sa niekto pri predstave, že by si dal čerstvú koziu pečeň, strasie. Nevyzerá to na prvý pohľad vábne, ale verte, že Somálčania sú skvelí kuchári. Viac mi chutí tu ako v Maroku či v Tanzánii. Aj keď je to chudobná krajina, všetko tu servírujú čerstvé a na kvalite si dávajú záležať. Ak sa sem však niekedy dostanete, len sa nepozerajte do miestnej kuchyne, lebo mojim slovám neuveríte. Je to taký malý stredovek 🙂
Okolo obeda sme narazili na miestnych nomádov. Len tak. Jedna rodina putovala s ťavami a kozami za mrakmi, ktoré sa črtali za horizontom. „Naše stádo potrebuje vodu a tam niekde by malo o pár dní pršať,“ povie mladý pastier a ukáže palicou napravo, kde vidím malý čierny mráčik. Ani sa mi nechce veriť, že z neho niekedy niečo spadne, ale títo ľudia asi vedia, čo robia. Avšak v dnešnej dobe sú všetci v Somálsku nervóznejší zo situácie, ktorá tu nastala.
Z juhu krajiny prišli správy, že tento rok bude asi najväčší hladomor za posledných dvadsať rokov. Dôvod? Sucho, ktoré spôsobuje globálne otepľovanie. „Každý rok prichádzajú pravidelné dažde, ktoré zaplnia korytá suchých riek. Práve tam smerujú nomádi so svojimi stádami. Avšak dažde neprichádzajú a stáda vymierajú,“ vysvetľuje náš fixer Ali a dodá, že jediný majetok domácich sú zvieratá ako ťavy, kozy a ovce. „Bez nich sú chudobní a nemôžu si kúpiť tie najzákladnejšie potraviny.“
Práve globálne otepľovanie najviac zasahuje Afriku. Zatiaľ čo my tu v Európe ešte podliehame konšpiráciám a myslíme si, že to všetko je len akýsi marketingový ťah, tu tomu veria všetci. Vyše 90 % percent ľudí žije buď z chovu zvierat alebo z poľnohospodárstva a práve oni vidia, ako sa všetko drasticky mení. Každý rok sledujú, ako miznú rieky, dažde sú slabšie a slnko viac páli. Už teraz sa začalo veľké sťahovanie za lepšími podmienkami. Možno aj táto nomádska rodina sa raz rozhodne, že nebude stále naháňať čierny mrak za horizontom. Práve v príbehoch domácich nachádzam ďalšie dôkazy, že sa s našou planétou niečo deje. Nielen v Somálsku či v Afrike, ale aj v Bangladéši, na Šalamúnových ostrovoch či v Antarktíde. Aj ja som voľakedy patril k tým, čo na globálne otepľovanie neverili, ale životné skúsenosti miestnych mi poskytli pilulku pravdy. Kedy začneme veriť aj my doma? Kedy prestaneme počúvať rýchlokvasených odborníkov a konšpiračné médiá? Kedy začneme veriť vedcom? A keď nastane to najhoršie, budeme sa zasa vyhovárať, že sme nemali všetky informácie? Zasa sa budeme zbavovať zodpovednosti za svoje predchádzajúce konanie? Budeme hovoriť, že to nie my, ale tamtí?
Celý deň som nad tým rozmýšľal. Vonku sa mihala jednotvárna polosuchá krajina, kde už nebolo žiadneho nomáda…
Pokračovanie nabudúce
Prvý diel cestopisu si viete prečítať tu
Autor
Čítať viac článkov