Cestovať po krajine sa dá všelijako. Lokálnymi autobusmi, vlakmi, privátnou dopravou, ale aj autom, ktoré si požičiate na určité obdobie. Tento spôsob som objavil, keď som si asi pred šiestimi rokmi urobil vodičský preukaz. Zistil som, že som nielen pán svojho času, ale že sa aj zastavím, kde chcem a volím si vlastné tempo. Krajiny ako Írsko, Austráliu či Rusko som prešiel autom ľavou zadnou, pri niektorých – ako Afganistan či Saudská Arábia – som sa jemne rozčúlil, ale tušil som, že Egypt bude iný oriešok. Aj takto začína „vtipný“ pohľad v článku „Šoférovanie v Káhire alebo ako sa nezblázniť“
Úprimne, nechcelo sa mi cestovať lacnejšími autobusmi a radšej som sa rozhodol pre auto z medzinárodnej autopožičovne. Všetko od rezervácie až po vyzdvihnutie fungovalo ako všade vo svete, ale len do momentu, keď som otočil kľúčikom v zapaľovaní. Vyšiel som na cesty, kde sa začala divočina s veľkým D. Môžete o danej doprave čítať, počuť, alebo ju vidieť na vlastné oči, ale kým nedržíte volant a nesnažíte sa dostať z bodu A do bodu B, tak neviete, o čo prichádzate.
Hneď z káhirského letiska som si to namieril do púšte Siwa, len som musel najprv prejsť peklom menom Káhira. Ja vážne netuším, kde si miestni robia vodičák, ale u nás doma nie. Prišli by aj o rodný list. A ak si ho robia, tak test z dopravných značení a pravidiel je len pro forma.
Predstavte si, že máte klasickú trojprúdovú cestu v centre mesta. Tie tri pruhy sú tam len na okrasu, aby sa betón necítil škaredý. Pred vami je v priebehu niekoľkých minút niekoľkonásobne viac pruhov, kde sa jedno auto tlačí na druhé a snaží sa predbiehať. Zvieram volant ako školáčik, potím sa ako pretekár formuly 1, tlačí sa na mna hneď niekoľko áut. Z pravého boku sa ma snaží vytlačiť Egypťanka, ktorá v aute kričí na deti, popritom telefonuje a s ľavou rukou na volante uskutočňuje predbiehací manéver. Ako správna žena vie robiť xy vecí naraz. Vidí, že som cudzinec a pridá plyn, len aby sa dostala predo mňa. Ja kričím nadávky, gestikulujem a neverím, čo sa to deje. Kým sa však čudujem, z ľavoboku sa nebezpečne približuje modré auto, ktoré je rozbité po následkoch miestnej premávky ako detská čínska hračka. Vodič si asi povedal, že moje požičané auto je príliš krásne a chce mi na ňom zanechať nejaký ten otlačok. Avšak tesne pred nevyhnutnou zrážkou sa zaradí za mňa – tak natesno, že mám pocit, že tesnejšie to už nemôže byť. Preklínam rozhodnutie o požičaní auta, a to som len sedem kilometrov od štartu. Musím však bojovať. Zisťujem, že musím predvídať nie desať, ale sto krokov dopredu. Po desiatich kilometroch som sa naučil prvé pravidlo:
„Choď konštantnou rýchlosťou, nech sa deje čokoľvek“. Prirovnal by som to k dopravnej situácii vo Vietname. Pamätáš si moment, keď si chcel ako chodec prejsť na druhú stranu a videl si len rieku menom motorky? Teraz vieš, že musíš len ísť a nezastaviť. Zastavíš a niekto do teba narazí. Rovnaké je to aj tu. Zastavíš a bude havária. Čo na tom, že okolo teba lietajú nielen autá, ale aj motorky, tuk-tuky či chodci. Všetci si vypočítali dráhu a čas tvojho auta podľa miestnej tradície. Narušíš ju a im vypadne softvér.
Snažím sa používať blinker. Som jediný v celom káhirskom vesmíre. Nikoho to nezaujíma, len na seba upozorňujem, že som nový debil v miestnej džungli.
Niekto si možno povie: a čo trúba? Nebuď smiešny. Tú používa každý a tvoja trúbka z požičovne nikoho neupozorní. Najviac som bol v šoku, keď jeden motorkár zatrúbil a zariadenie vydalo zvuk ako lodná trúba. Dve hodiny som sa modlil k všetkým bohom na svete a stratil dve kilá ako Schumacher na F1. Vtom sa predo mnou objavila diaľnica a ja som mal pocit, že som vyhral. Ha, figu borovú som vyhral, boj sa ešte len začínal.
Mal som pred sebou diaľnicu, ktorú nemáme ani u nás na Slovensku. Zaraďujem sa do pravého pruhu, lebo chcem mať pokoj. Zasa chyba. Ak som mal pocit, že tu ma nikto nebude obiehať sprava, bol som na omyle. Bez upozornenia ma po druhom kilometri predbehne auto. Chápeš? Tam, kde je na Slovensku odstavný pruh, ma niekto predbieha? Bez upozornenia, len tak? Odteraz pozerám do všetkých spätných zrkadiel, lebo neviem, z ktorej strany sa zasa čo vyrúti. Vyzerám ako čerstvo vyoraná myš. Úplná kucapaca. Pripadám si ako v tej počítačovej hre, kde skáče žabka. Chcem zastaviť a ísť pešo, ale poviem si, že musím zabudnúť na naše pravidlá a prijať miestne. Napríklad na diaľnici sa trúba tiež používa (najlepšie lodná) hlavne na to, aby si upozornil toho pred sebou, že ho ideš predbiehať. Lebo on chudák nevie, na čo má spätné zrkadlo a kedykoľvek sa môže prehodiť do tvojho pruhu.
Na prvej pumpe si dávam dve silné kávy, nech to prežijem, avšak viem, že pred zotmením neprídem do cieľa. A toho som sa obával. Keď padne tma, na púštnej ceste prvej triedy sa všetky autá rozsvietia. A hlavne tie kamióny. Nemajú iba dve svetlá, majú niekoľko silných LED svetiel, ktoré ťa ožiaria ako röntgen. Že my vtedy na Slovensku stlmíme svetlá? Nebuď naivný. Blikám im, že nič nevidím, len svetlo na konci tunela a oni mi ešte od radosti tiež zablikajú tými svetlometmi. Keď okolo seba prefrčíme, ešte pár sekúnd mám svetelnú slepotu.
Pravidlo číslo dva: „Nikdy nejazdi večer, lebo si koleduješ, že svetlo na konci tunela uvidíš, ale v inom význame“. Po príchode do civilizácie som roztrasený ako osika a ďakujem všetkým anjelom tam hore, ktorých som vystrašil.
Na cestách som už šiesty deň a učím sa. Som ešte začiatočník, ale už nerobím neuvážené kroky. Stáva sa zo mňa Egypťan. Trúbim na diaľnici ako slon, predbieham, ako sa mi zachce, netlmím svetlá – naopak, ešte pridám diaľkové – a hlavne nespomaľujem. Načo? Prejsť touto školou, nejaký Istanbul alebo Marrákeš ma nevyvedie z miery.
P. S. Mimochodom: domov prídem pred Vianocami. Ak uvidíte modrý Citroen, ako si ide podľa svojich pravidiel a zvnútra na vás gestikuluje nejaký fúzatý chlap, verte, že som to ja a šoférovať neviete VY! 🙂
Chceli by ste sa spýtať na článok „Šoférovanie v Káhire alebo ako sa nezblázniť“? A kde sa vám najhoršie šoférovalo?
Chcel by si sa pozrieť do ďalšej krajiny menom Maroko? Prečítaj si rady tu
Autor
Čítať viac článkov