Treba snívať, aby sa nám plnili sny. A na to, aby sa nám to splnilo, treba niečo aj spraviť. Preto ma fascinujú príbehy ľudí, čo spravili niečo výnimočné aj napriek tomu, že tých prekážok mali viac. Jedným z nich je aj Slovák Vladimír Porvazník, ktorý vám priblíži svoju cestu za snom v rozhovore „Slovák, ktorý oboplával svet“.
Ako vznikne myšlienka u Slováka, že ide oboplávať svet?
Vznikla spontánne. Bola ale vyústením rôznych rozhodnutí a udalostí, alebo to nazvime neplánovaným stupňom v rebríčku mojej jachtárskej kariéry. Nebola ambícia plávať okolo sveta. Začalo to windsurfom. Mňa ale lákala vzdialenosť. Dvanásť dňová plavba popri chorvátskom pobreží v roku 2001 s kamarátom z čias horolezectva Stanom Zelenským na malej tri a pol metrovej plachetničke ma definitívne zlomila. Nemali sme žiadnu skúsenosť. Navigovali sme s buzolou a automapou zaliatou v plastovom obale. Spali sme v opustených malých zátokách pod hviezdnatým nebom. Nádherná romantika. Aj keď to bolo dosť pochabé, dodnes na to spomínam ako na jednu z najkrajších akcií v mojom živote.
Potreboval som ale niečo, čo malo kajutu a motor, aby som sa mohol schovať pred slnkom a nemusel veslovať v bezvetrí. Nasledovala šesť a pol metrová kajutová plachetnica. Otváral sa mi nový vesmír, nielen na palube, ale aj v jachtárskej odbornej literatúre. Nasledovalo prvé preplávanie Jadranského mora, Malta, Atény, Sicília, Stredozemné more. Spolu s tým sa zväčšovali aj lode, deväť, jedenásť až ku dnešnej štrnásť metrovej lodi „Civetta II“.
V roku 2008 mi na výstave lodí v Düsseldorfe padla do rúk kniha „Ako preplávať Atlantický oceán“. Po prečítaní prvých piatich strán som sa rozhodol, že to musím skúsiť. No a v decembri 2009 po dvadsať šesť dňovej plavbe cez Atlantický oceán a pristátí na Karibskom ostrove Svätá Lucia som sa dal do reči s posádkami lodí, ktoré sa chystali plávať okolo sveta. Vtedy som sa rozhodol. Spontánne, v priebehu pár minút. A zmenilo mi to život.
Koľko musí mať človek skúseností, aby sa na niečo také dal?
Na plavbe okolo sveta som spoznal švajčiarsky pár, ktorí plavbu podnikol ako svadobnú cestu bez žiadnych väčších predchádzajúcich skúseností. Kúpili si staršiu loď, čosi si naštudovali, preplávali z Európy do Karibiku a vyplávali na západ a oboplávali svet.
Ja som mal pred oceánom obrovský rešpekt. Plavby v Stredozemnom mori a divili by ste sa, ale aj v Jadranskom mori vedeli byť veľmi tvrdé. Ak ma tri dni v takých podmienkach dokážu vyčerpať, čo potom tri týždne na oceáne? Snažil som sa preto mať loď vybavenú tak, ako som si to naštudoval v knihe „Blauwasser segeln“ (Oceánsky jachting), od známeho nemeckého jachtára Bobyho Schenka. Šesťsto strán informácii o plachetniciach. Trup, sťažeň, lanovie, plachty, motor, navigácia, kuchyňa, opravy, komunikácia, kotvenie, počasie. Čím viac som to čítal, tým viac mi bolo jasné, ako málo viem. Súčasne sa mi ale otváral nádherný vesmír informácií o jachtingu. Dokázal by som o jednotlivých témach rozprávať celé hodiny, nepreháňam, ale teraz to sem nepatrí.
Dostatok skúseností na plavbu okolo sveta by som definoval ako „Byť schopný riešiť technické problémy, ktoré počas plavby nastanú“. Nepochybujte o tom, či nastanú. Oni určite prídu, v najmenej vhodnú chvíľu. Loď je počas plavby vystavená extrémnym podmienkam. Vietor, vlny, soľ, UV žiarenie, korózia, únava materiálu… A na to nikdy nemáte dosť skúseností.
Plavba na plachtách je viac menej jednoznačná, svoju loď poznáte, viete ako sa správa a kedy treba zmenšovať plochu plachiet a všetko čo s tým súvisí. Ale aj keď som bol pripravený s náhradnými súčiastkami riešiť „čokoľvek“, aj tak ma mnoho vecí zaskočilo.
Odpoveď na otázku by mohla teda byť, že by ste mali mať skúsenosti s improvizáciou. Tá je pre život na oceáne nevyhnutná.
Na lodi ste sám, alebo máte aj kamarátov? Ak je človek sám, ako vydrží sám so sebou?
Boli etapy, kedy som sa plavil sám, najdlhšia trvala tri dni. Musím povedať, že to bola naozaj nádhera. Vyšlo počasie, fúkal priaznivý vietor a rád by som si podobnú plavbu niekedy zopakoval. Ale ja nie som sólo jachtár. Tri dni, alebo aj týždeň sa plaviť sám je určite skvelý balzam na dušu, ale dlhšie by som si to nechcel predstaviť. Potrebujem okolo seba ľudí a osud bol ku mne mimoriadne žičlivý na dobrých priateľov, či už jachtárov, alebo horolezcov z čias, kedy som sa tomu športu venoval.
Na svojej 14 metrovej lodi si musíte užiť nejednu poriadnu búrku. Ako zvládate morskú chorobu a čo vám na ňu pomáha?
Ja mám v tomto šťastie. Mne sudičky nadelili odolnosť voči morskej chorobe, nikdy som ju nemal. Na mojej lodi som zažil ale ľudí, ktorí túto chorobu mali. Boli takí, ktorí si na sto percent plnili povinnosti ale zvyšok času preležali, alebo kamarát horolezec, ktorý keď prišli tie „správne“ vlny ležal tridsať hodín paralyzovaný, neschopný ísť ani na záchod. Pohľad na tých inak tvrdých chalanov, ako zubožení ležia, neschopní jesť a piť je skľučujúci. Musím ale povedať, že je to skôr zriedkavý jav.
Sú ale spôsoby, ako si s tým poradiť. Či už lieky, kinedril alebo scopolamin, rôzne prostriedky, ktoré robia tlak na nejaký nervový uzol a videl som aj meditáciu.
Ale ako vraví staré jachtárske pravidlo: Ak dostaneš morskú chorobu, prvé dva dni sa modlíš, aby si nezomrel, druhé dva dni sa modlíš, aby si zomrel a potom to už ide.
Ako vyzerá bežný deň na otvorenom mori? Asi to nebude len tak, že sa pozeráte na morskú hladinu…
Môj priateľ Jack z Kentucky v USA dokáže celé hodiny presedieť na palube a pozerať sa na vodu. Čo mu práve prebieha mysľou si nedokážem predstaviť. Možno medituje, možno vegetuje. Keď si pri tom urobí kávičku, tá mu vydrží v ruke aj dve hodiny. Ešte si pri tom aj zdriemne.
Ja som asi hyperaktívny. Ak nespím, stále musím niečo robiť. Počas plavby som mám zoznam činností, ktoré musím každý deň urobiť. Začína to cvičením, raňajkami, čítaním cudzojazyčných kníh. Desať strán nemčiny, taliančiny, angličtiny. Navigácia, sťahovanie predpovede počasia cez satelit, kontrola paluby, nastavovanie plachiet, nejaká tá oprava, písanie blogu, ktorý zverejním po pristátí, filmovanie, pranie, hygiena. Keď k tomu pridám nočné služby, vylovenie nejakého toho metrového tuniaka, varenie, pečenie chleba a zrazu čas beží a dni plynú ako voda. O nude nemôže byť ani reči.
Je ťažšie preplávať Atlantik alebo polárne oblasti?
V polárnych oblastiach som naplával približne osem tisíc námorných míľ (cca 15000 km) a v oceánoch a moriach okolo sto tisíc míľ (180 000 km). Dosť dobre si neviem predstaviť, že by to mohlo byť naopak. Na severe je počasie nestále, premieľajú sa tlakové níže a výše. Silný vietor, či víchrica nie je nič výnimočné. Keď k tomu prirátam zimu, časté hmly a plávajúce ľady, jachting tam hore môže byť plný adrenalínu. Na druhej strane, tú skúsenosť by som nevymenil za nič na svete. Pohľad z kopca na kotvište, kde je iba moja loď a v pozadie lemujú plávajúce ľadovce, pocit, že som dokázal prísť až tam je neopísateľne povznášajúci.
Ale aby sme si nemysleli, že jachting v oceánoch a trópoch je malina, tu je časť z kapitoly „Navigácia“, z knihy „Oboplával som svet“:
Oceánsky jachtár si musí poradiť so všetkými neblahými dôsledkami extrémneho zaťaženia svojho dopravného prostriedku, ktoré by v kombinácii s časom a bez zásahov, mali pre plavbu fatálne dôsledky. Zápas o udržanie sa nad vodou končí, až kým sa z nás nestanú opäť suchozemci. Dovtedy nielen loď, ale aj morálka posádky, je neustále vystavovaná stresu. Skúsme si to spočítať:
Priveľa alebo primálo vetra, búrky a hrozba zásahu bleskom, kontajnerové a rybárske lode, nebezpečne veľké vlny, UV žiarenie, korózia, vlhkosť a slaná voda, lano či rybárska sieť v propeleri, roztrhané plachty, poškodené lanovie, zarastanie spodku lode. Myši alebo potkany na lodi nie sú výnimočným javom a hrozia rozhryzením elektrického vedenia. Na prvej Civette som mal šváby a nebolo to nič príjemné. Neustála hrozba stretu s veľrybou či stratenými kontajnermi. Hroziace koralové útesy. Priesaky a zatekanie do lode. Olej v lodi a páchnuca nafta, porucha motora alebo špinavé palivo. Jachtári veľmi dobre poznajú bolesť pri zakopnutí do trčiacej kladky na palube. Rôzne poranenia, komáre, malária, žltá horúčka, gangréna pri absencii lekárskej pomoci alebo morská choroba. Neprajní či zle naladení úradníci. Pridlhý pobyt na jednom mieste, keď sa čosi pokazí a my musíme opravovať alebo čakať na lepšie počasie. Ponorková choroba, no a určite aj rum.
Kde by vás už človek nikam nedostal a prečo?
Brazília. V tejto krajine to tiež nebolo med lízať. Nie pre more, či počasie. Bolo to nebezpečenstvo, ktorému nevieme čeliť. Násilie a vysoká kriminalita v krajine, kde sme svoj pohyb mimo marín obmedzili na minimum, naľahko a so všetkou obozretnosťou. Tam sa vrátiť netúžim.
Aká je najväčšia romantická predstava o plavbe u Slovákov?
No… Tá otázka, aj keď sa to nezdá, je pre mňa dosť komplikovaná, odpoveď obsiahla. Nie je to romantika v tom zmysle, že zapadá slnko, všetko je krásne a my sa tešíme z momentu, zo spomienok, na to, čo nás čaká, zo života. Romantika skrytá v oceánskom jachtingu je trochu iná. Skúsim si pomôcť časťou z kapitoly „Prečo robím oceánsky jachting“ z mojej knihy „Plávam na svojich snoch“. Lepšie by som to teraz určite nenapísal:
Keď sme s Lubom Šoltísom a Marcom Zoncom v novembri 2013 preplávali, z môjho pohľadu najťažšiu etapu plavby okolo sveta, z Réunionu do Richardsu Bay v Južnej Afrike, mal som jachtingu plné zuby. Zažili sme vyše tridsaťhodinovú víchricu so silou vetra päťdesiatpäť uzlov. Hnalo nás to na pobrežie Madagaskaru, ktoré je neslávne známe pre strmo stúpajúce dno a vysoké nebezpečné vlny. Pravda, zo stiahnutej predpovede som vedel, že vietor sa otočí a bude nás tlačiť do plánovanej destinácie. Preto som nerobil opatrenia a plával som poslušne s vetrom kladúc loďou ten najmenší odpor. Napriek tomu toho bolo na moju hlavu dosť. Po tejto víchrici nasledovali dve ďalšie. Aj keď nie s takou silou, o neisté pocity sa postarali blesky jednej z nich neďaleko nás. Keď sme všetko bez následkov zvládli, zlyhal motor práve vo chvíli, keď sme v bezvetrí prechádzali obávaný Agulhaský prúd, ktorý sa tiahne pozdĺž celého východného pobrežia Juhoafrickej republiky, a vedeli sme o blížiacej sa búrke, ktorá v ňom zrodí nebezpečné vysoké vlny. Našťastie, bolo to iba špinavé palivo a výmena palivového filtra situáciu vyriešila. No ten buchot srdca neprajem nikomu. Keď sme pristáli, po privítaní som musel byť sám. Do očí sa mi tlačili slzy a. Aj keď nakrátko, predo mnou boli zelené semafory.
Spomínam si na marec 2014. Opäť to bolo s Lubom Šoltísom a bol s nami aj Jack Darville z Kentucky v USA, môj dobrý priateľ. Odchádzali sme z prístavu Recife v Brazílii. Lubo s Jackom uvoľňovali loď zo zarastenej bóje a ja som držal plavidlo, aby uväzovacie lano nebolo napnuté. Zrazu mi zvonil telefón a moja dcéra Janka mi oznámila, že budem znovu dedo. To ma paralyzovalo. Nebol som schopný niečo robiť, telefón mi spadol ku kormidlu a ľútostivo som sa rozplakal. Dlhá odlúčenosť od domova a neustále vypätie stačilo, že takáto správa z domova ma zložila.
Aj keď počas plavby okolo sveta sa prihodilo neskutočné množstvo udalostí, s odstupom času vnímam tieto dve ako najviac emotívne. Je to oceánsky jachting so všetkými atribútmi, čo ma dostal na dno fyzických a duševných síl. Vyzliekol ma donaha a ukázal mi, aký v skutočnosti som. Dovolil mi znovu v plnej intenzite prežiť pocity spred tridsiatich rokov, kedy som robil horolezectvo. Túžba zažiť tento pocit nanovo je čosi ako droga. Ale pozor, nie chemické šťastie! Je to život naplno, v reálnom svete, reálne šťastie.
A odtiaľ k romantike už ďaleko nie je.
Ak by sa chcel niekto vydať vo vašich stopách, čo by ste mu poradili a odporučili?
Ak má naozaj sen, nech sa ho nevzdá, nech za ním ide. Nebude to ľahké, ale po čase zistí, že oceánsky jachting síce veľmi náročná, ale neskutočne krásna cesta životom.
Byť niekoľko mesiacov na mori musí byť trochu náročnejšie pre rodinu. Tá to zvláda ako?
Ja mám obrovské šťastie. Violka, moja manželka mi fandí a nebráni môjmu „heroickému, titanskému boju šľachetného hrdinu v nekonečnom zápase o nedosiahnuteľné“. Teraz vážne. Violka sa teší, keď prídem a teší sa keď odídem. A doma vraj najviac pomáham, keď nezavadziam.
Manželka ma bola pozrieť na viacerých miestach počas mojej plavby. Karibik, Galapágy, Mauritius, Azorské ostrovy, Madeira, New York…
A deti? Vlastne sú to už dospelé, vydaté ženy. Mladšia Janka so mnou plávala v roku 2013 z Kanárskych ostrovov cez Atlantický oceán do Karibiku, Natálka sa tiež zopár krát zúčastnila.
Mám päť vnúčat a šieste je na ceste. Návrat domov je pre mňa neopísateľne krásna životná udalosť.
Koľko trvá plavba okolo sveta?
Príroda to tak krásne nastavila, že plavba okolo sveta tak, aby sme sa vyhli hurikánovým sezónam v oceánoch, trvá jeden a pol až dva roky. Teraz vravím o plavbe v rovníkových oblastiach západným kurzom. To je také zdravé minimum. Samozrejme, môže to trvať aj niekoľko rokov. Na Markézach som stretol austrálsku rodinu, ktorá sa s deťmi plavila už piaty rok. Vyrazili keď ich deti mali dva a štyri roky, keď som ich stretol, mali šesť a osem rokov.
Dá sa plávať okolo aj východným kurzom tak, ako je trasa jachtárskej „Formula 1“, Vendee Globe, popod Afriku, Austráliu a Južnú Ameriku v takzvaných drsných štyridsiatkach (40 uzlov – 75 kmh priemerná rýchlosť vetra). To trvá niekoľko mesiacov, ale to je iná liga.
Viac informácií o plavbách nájdete tu.
Ak by ste si chceli kúpiť jednu z troch kníh o plavbách, môžete si ich zakúpiť tu.
Máte otázky na rozhovor „Slovák, ktorý oboplával svet?? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Ak máte záujem si prečítať ďalší rozhovor s inšpiratívnym Slovákom, kliknite sem.
Autor
Čítať viac článkov