Juraj Koreň je športovec, ktorý patrí medzi našich najlepších paraglidistov špecializujúcich sa na disciplínu hike & fly. A nielen to. Vymýšľa rôzne projekty pri ktorých by nejeden povedal ,,Bože“. Aj o tom je rozhovor ,,Všetko sa dá, len treba chcieť“
Iba 32 vybraných športovcov má raz za dva roky možnosť postaviť sa na štart legendárneho podujatia Red Bull X- Alps. O čo ide?
Red Bull X-Alps sú najťažšie dobrodružné preteky na svete a vybraní atléti majú pred sebou výzvu hodnú tohto označenia. Ich cieľom je prekonať Alpy zo Salzburgu až do Monaka cez 10 až 12 otočných bodov len vlastnými silami. To znamená s padákom nad hlavou alebo v ruksaku na chrbte za 11 dní zdolať vyše 1100 km vzdušnou čiarou cez Rakúsko, Nemecko, Taliansko, Švajčiarsko a Francúzsko. Bez lanoviek, či veľkých tunelov alebo akejkoľvek inej pomoci typu kolobežka a tak podobne. Tých pár, čo do to cieľa stihne v časovom limite “dá” v skutočnosti okolo 2500km, z toho po vlastných okolo 400-500km . Dvetisícpäťsto kilometrov je priama vzdialenosť z Paríža až do Moskvy, čo je polovica Starého kontinentu v západo-východnom smere ! To už je slušná diaľka, pánafera!
Ty si bol druhý Slovák, ktorý sa tohto závodu zúčastnil. Ako si skončil? Čo bolo najťažšie pre teba?
Skončil som v strede štartovného poľa, žiadna sláva. Bol som osemnásty, teda sedemnásty čo prehral v pretekoch o tom, kto bude prvý v Monaku. Na druhú stranu som vyhral sám nad sebou, pretože situácia vôbec nehrala v môj prospech. Ťažké obdobie mi namixovalo pred pretekmi dva mesiace brutálnej nespavosti, nechuti do jedla a úplne zožutú psychiku. Pochudnutý ako pierko s rozhádzanou hlavou riešiť ako efektívne letieť v nepriaznivých podmienkach, kráčať v horúčavách i dažďoch sedemnásť hodín vkuse 11 dní s denným výdajom 6000 kcal chce trošku lepšie nastavenie :). Veľmi veľa som sa naučil o Alpách, lietaní aj pohybe v nich a zažili sme kopec nádherných chvíľ s magormi, ktorí tieto galeje podstupujú dobrovoľne a s nadšením. Utužilo to aj kolektív môjho tímu a ja som zároveň pochopil a zaťal sa pokračovať za svojimi cieľmi aj hlavou proti múru.
S horolezcom Michalom Sabovčíkom ste si stanovili za cieľ vyliezť a zletieť na každom kontinente z vrcholu, na ktorom ešte nikto nebol. Ako vznikol ten nápad?
Pred asi piatimi rokmi som hľadal, čím vyplním zimu, pretože lietanie v našich zemepisných šírkach nestojí za veľa a cestovať do Austrálie či Afriky sa síce dá, ale nemal som na to dosť grošov. Tak ma namotal môj spolužiak zo strednej na lezenie v Tatrách. Mal som síce nejaké grify z bouldrovania aj skaliek ale Tatry ma úplne očarili. Zimné lezenie v horách bolo presne to, čo som ako doplnok potreboval. Časom som so sebou začal na vrcholy nosiť aj padák, veď keď viem lietať, prečo chodím dole z kopcov peši? Michal v tom období podľahol pokušeniu a začal lietať na paraglide. Náš spoločný kamoš Igor Pap nás potom nasmeroval ku stretnutiu a začali sme brúzdať po kopcoch spolu. Mišo nosil v hlave panenské vrcholy už dlho a lietanie bola len drobná čerešnička na torte, ktorú jeho plán potreboval.
Zaujíma ma Antarktída. Čital som, že samotný let na padákoch trval 7 minút. A niekto si teraz povie, že kvôli 7 minútam podniknúť stovky hodín tréningu. Čo by si na to povedal?
Začnem trošku zo širšia, pri horolezectve je najväčším problémom zostup z vrcholu, únava, tma či problém neznámeho terénu je nebezpečenstvo, ktoré pripravilo o život už mnohých horolezcov. Dlhé hodiny zostupovať býva často náročnejšie a objektívne nebezpečnejšie ako samotný výstup nahor. Neoplatí sa mi radšej niesť na vrchol kúsok látky a všetky tieto problémy vyriešiť záverečnou čerešničkou na torte, ktorá dodáva celému výstupu neobvyklý šmrc? Povedal by som na to že letiacemu horolezcovi tak nevadí ľadovec ani strmá, rozbitá skalná suť či lavinózny terén stovky metrov pod zadkom, ako horolezcovi ktorý sa cez tento terén morduje priamo 🙂
Stovky hodín zábavy, sebazdokonaľovania a prekážok vyústili v sedemhodinový výstup na dovtedy nezdolanú horu, ktorý pokračoval v sedem minút trvajúci let, ktorý bol jedným z najkrajších v živote. Okrem toho, podľa dostupných zdrojov v Antarktíde lietali pred nami na padákoch asi traja ľudia… Minimálne z môjho pohľadu som “tam dolu” nešiel kvôli nejakej potrebe sa ukázať, ale prekonať sám seba, svoj strach i svoje dogmy…rozhodne to za to stálo!
Kde ste už boli, čo sa podarilo a kam sa v najbližšej dobe chystáte?
Medzičasom sme kmasli Grónsko ako severoamerickú časť projektu spolu s Gabom Čmaríkom, Martinom Krasňanským, Mišovou priateľkou a Vladom Porvazníkom. Bola to pekná jachtársko-lezecko-trošku letecká expedícia, ktorú sa nám tiež v rámci možností podarilo zdokumentovať. Ďalší postup je už otázny, vzhľadom na ťažké zosúladenie voľného času a vízií, budem ja i Michal pokračovať ďalej už vlastnými smermi.
Ako sa chalanovi zo Slovenska stane, že jeho sny sa mu začnú plniť? Čo všetko si pre to musel spraviť?
Musíš si ísť tvrdohlavo za svojím, nech Ti hovorí kto chce, čo chce. Ako môj otec povedal, “Ďuro, všetko sa dá, len treba chcieť…” To znamená nenechať sa odradiť, znechutiť ani zviesť z cesty, ale skúšať, pokúšať, experimentovať a nedať si pokoja. A potom, ako hovoril Alexander Veľký: “Nič nie je nemožné, pre toho, kto skúša…!”
Ak mám subjektívne zhodnotiť, tak som pre svoje sny spravil všetko, čo som vedel ale určite by sa dalo aj viac. Vyletel som zo školy, zo spoločných domácností i vzťahov, presťahoval sa do dodávky, stanu a kopcov. Stal sa samotárom, sólolezcom a tak trochu čudákom. Ale nikdy som nebol šťastnejší, ako som na tejto ceste za snami. Ako počas mrazivých nocí v Himalájach, sám ako prst ale pritom s hlavou v oblakoch, čakajúc na hrejivé lúče slnka, ktoré ma vyniesli do výšok nad 6000m a preniesli päťsto kilometrov ďaleko. Telesne to bolelo ale mentálny zážitok sa dá len ťažko popísať…
Ako vyzerá tvoja príparava, tréning, denný rozvh?
Trénujem tak trochu ako stará garda, zážitkovo a do rozdriapania tela. Systém, presné objemy, pravidelný rytmus či presné tepové frekvencie sú mi cudzie…bežím? Tak utekám dovtedy, dokým vládzem nohy pred seba klásť. Zimná lezecká sezóna? Kým je podmienka, tak ledva ostáva čas na večeru a spánok. Je letovo? Lietam kým počasie neskončí, lebo mi to proste nedá. Vo vzduchu sa mi drieme, obedovať nestíham…ale keď Ťa to baví, tak neriešiš.
Zvyčajne sa však sústredím na činnosť či podmienky, ktoré očakávam na ďalšej výprave či pretekoch. Denný režim je vstávanie za svitania a odpadávanie do spacáku za zotmenia. Všetko medzi tým je živelná zábava v horách alebo nad nimi.
Je nejaká cesta, expedícia, project, ktorý nevyšiel a chceš ho dokončiť?
Všetko sa dá spraviť lepšie, dá sa vyliezť ťažšia cesta, niekoho predbehnúť alebo ďalej, či vyššie vyletieť. Nekonečná nespokojnosť je motorom pokroku. Určite je toho veľa ale určite jeden z najdôležitejších cieľov je dokončiť Seven Virgin Summits, síce svojským štýlom, ale nenechám pôvodnú myšlienku plávať. Potom ísť na X-Alps a pokúšať dovtedy, dokým nebudem aspoň na 80% spokojný sám so sebou a ešte si prelietať všetky krásne hory na svete bivakovým štýlom.
Kde berieš inšpiráciu? Ako vznikne nápad ,,Poďme na antarktídu?”
V knihách o dávnych časoch, kedy odvaha bola cnosťou muža a chuť postaviť sa výzvam prirodzenou potrebou. Mnohé z nich sú fikciami, ale o to je to krajšie, či už je to svet Jacka Londona, Karla Maya, Tolkiena alebo Julesa Verneho. Samozrejme skutočné životné príbehy veľkých dobrodruhov ako Messner, Kelle, McCandless, Buhl, Honnold alebo iných veľkých hrdinov svojej doby sú svojím príkladom inšpiratívne.
Nápad poďme na Antarktídu je Máry Holečka, ten oslovil Miša a ten zavolal mne. No čo som mal iné povedať ako, “jasné, poďme!”
Momentálne tvoj najväčší sen? Čo je pre teba ten pomyselný Everest?
To je ťažko konkrétne povedať, z každého vrcholu sa Ti otvára nový, širší obzor, vidíš na väčšie a vyššie výzvy a preto v momente dosiahnutia stráca svoju predchádzajúcu hodnotu. Pred desiatimi rokmi to bol čistý Everest, dostať sa na X-Alps a beng, je to tam, ale chcelo by to lepší výkon. Pred piatimi rokmi to bolo ťahať sedmičkové prvovýstupy v zimných Tatrách po vlastnom a beng je to tam, chcelo by to osmičky. Pred troma rokmi to boli sólo výstupy vo veľkých zimných tatranských stenách s padákom nepredstaviteľným cieľom a beng, je to tam…chcelo by to Alpské steny! Aby som ale odpovedal na otázku aspoň čiastočne, najväčším Everestom je si na sklonku života si povedať: tisíctristo hrmených, bol to fakt parádne strávený čas… a keďže už roky si to hovorím, tak môže byť každý deň ten posledný a svoj Everest už mám zdolaný.
Čo by si poradil čitateľom, ktorý by chceli robiť to, čo ty?
Zopakujem otcovu vetu: “Všetko sa dá, len treba chcieť!”
A ešte dodám že najdoležitejšie je vytrvať a nevzdávať sa, vedieť prehrávať a znova skúšať. Nenechať sa odradiť ničím a nikým ešte pred tým, ako vyskúšaš absolútne všetky cesty ku svojmu vytýčenému cieľu, tie čo už existujú, aj tie nové, ktoré si postavíš. A to neplatí len v športovom či cestovateľskom poli ale všade.
Jeho cesty môžeš sledovať aj na:
Facebook: https://mobile.facebook.com/durifuk/?_rdc=1&_rdr
Instagram: www.instagram.com/durifuk
Autor
Čítať viac článkov