Peter Kincel už cestuje po svete nejaký ten piatok a prostredníctvom svojej stránky www.facebook.com/cestujposvete.sk/ prináša nielen krásne fotky, ale aj vtipné postrehy zo svojich ciest. A keďže Travelistan prináša rozhovory aj o iných cestovateľov, tak sme ho trochu vyspovedali.
Kto si? Mohol by si sa nám predstaviť?
Volám sa Peťo, som z malej dediny na juhu Slovenska a baví ma cestovať po svete a robiť tam stojky na rukách. V posledných rokoch sa cestovanie stalo mojim životným štýlom a na cestách trávim niekoľko mesiacov do roka. Mám rád rozmanitosť a dokážem vydržať na pláži s knihou, aj bežať maratóny v horách. Ak by niekoho zaujímali čísla – pred 30-kou som navštívil 55 krajín a po zemi prešiel viac ako 80 000 km. Počas toho všetkého si na život na cestách zarábam ako grafik na voľnej nohe.
Prečo si sa rozhodol cestovať?
Na to mám takú klišé odpoveď – klasická práca, rutina a vrážanie peňazí do materiálnych vecí ma nikdy veľmi nenapĺňalo a najlepšie som sa cítil s batohom na festivaloch a výletoch. Tam som mal pocit, že fakt žijem a nielen prežívam. Mnoho ľudí ide na dva týždne na dovolenku a je to pre nich najlepšia časť roka – čakajú na to niekoľko mesiacov, potom na to dookola spomínajú, zabudnú tam na bežné starosti a malicherné problémy, spravia tam milión fotiek, lebo prežívajú niečo parádne, čo stojí za to, aby si to zaznamenali. No a ja som bol na tom úplne rovnako, akurát som si povedal, prečo to zažívať len na dva týždne v roku a potom sa vrátiť do nudnej reality a stereotypu? Zistil som, že nepotrebujem novú telku, ani telefón, ale že sú mi prednejšie zážitky a že mi pre šťastný život stačí batoh s niekoľkými vecami a vyraziť na cesty. A tak som si cestovanie a slobodu nastavil ako prioritu.
Ty aj počas cestovania robíš. Aká je tvoja práca? Koľko dní, hodín počas týždňa pracuješ?
Pracujem ako grafik, presnejšie sa venujem návrhom dizajnov pre webové stránky a mobilné apky, občas však navrhnem aj nejaký plagát, billboard či vizitky. Toto všetko sa dnes dá robiť už aj bez osobných stretnutí s klientami a častých telefonátov, takže som si postupne vybudoval nezávislosť na lokalite – to znamená, že pre zákazníka sa snažím odviesť rovnako dobrú robotu, či už som v Nových Zámkoch alebo v Bangkoku. Keďže pracujem na voľnej nohe, všetko záleží od toho, koľko je momentálne práce a ako si dohodnem termíny s klientom. Kvôli tomu mi stereotyp typu „práca od deviatej do piatej“ nehrozí. Občas teda pracujem len po večeroch, občas vôbec a niektoré dni si vyhradím čisto len na prácu. Kombinovať prácu a cestovanie však vie byť poriadne náročné – niekedy po celom dni náročných aktivít ešte musím otvoriť notebook a makať, aby som stihol termín a vyspím sa ledva dve hodiny. Inokedy neviem nájsť miesto s internetom a keďže lokalitu mením dosť často, je celkom stresujúce stále hľadať vhodné miesto na prácu. Tento životný štýl má veľa výhod aj nevýhod a dokáže byť veľmi vyčerpávajúci. Preto sa väčšina digitálnych nomádov väčšinou usadí na jednom mieste a lokalitu striedajú až po pár mesiacoch. Mňa však stále priťahujú nové a nové miesta, preto sa s tým pasujem po svojom ?
Vyberáš si destinácie podľa toho, kde je aké pripojenie na internet, alebo na to kašleš?
Je to tak pol na pol. Ak by som vyberal len destinácie, kde je dobrý internet, tak by som prišiel o zážitky z mnohých parádnych miest. Preto kľudne zablúdim aj do lokalít, kde je nie len problém s internetom, ale napríklad aj s takou elektrinou. Naposledy to bola napríklad dedinka Palomino a národný park Tayrona v Kolumbii. Vtedy som rád, že môžem notebook na pár dní odložiť a dať si internetový detox. Je však pravda, že kvôli práci často prispôsobujem hľadanie ubytovania a snažím sa nájsť také, kde internet ako tak funguje.
Tvoja najdlhšia
Najdlhšie som bol vycestovaný na Taiwane, kde som bol rok a robil odtiaľ krátke výlety napr. do Japonska, Indonézie, či Východného Timoru. Ale nerátam to ako súvislú cestu, pretože väčšinu roka som žil v Taipei a bol to taký klasický život aký vediem keď necestujem, akurát že som bol na ostrove v subtropickom pásme a nikomu okrem frajerky som nerozumel.
Takže za najdlhší trip skôr považujem sólo cestu po Ázii, ktorá trvala 157 dní, teda viac ako 5 mesiacov. Začal som v Istanbule, dal som si dva dni na bezďáka v Kuvajte a potom som pokračoval na mesiac na Filipíny, kde som chodil po krásnej prírode, ale tiež pil tamojší lacný rum, užíval si párty a ženy a bol tak trochu odtrhnutý z reťaze. Preto som si dal potom pauzu na Taiwane, kde som doháňal prácu a randil s Taiwankami (s jednou z nich to vyšlo a aj to bol dôvod, prečo som neskôr žil rok na Taiwane). Po mesiaci v meste som sa vrátil na Filipíny a pokračoval na Borneo, kde som čerpal energiu na trekoch v pralesoch a za 40 dní som postupne prešiel celý sever tohto obrovského ostrova. Neskôr som si doprial pohodovejšie tempo a dovolenkový štýl na Bali a celú 5 mesačnú cestu som zakončil v Iráne.
Čo ti cestovanie dalo a čo naopak vzalo? Kedy si s tým chcel seknúť?
Dalo mi väčší rozhľad, naučilo ma vidieť svet farebne a nie čiernobielo, zdokonalil som sa v jazykoch, dozvedel som sa veľa o histórii a rôznych kultúrach, viac som sa utvrdil v tom, aké je fajn narodiť sa do slobodnej a demokratickej krajiny ako Slovensko – napriek tomu, že si to mnohí nevážia a volajú po iných režimoch. Tiež som sa stal sebavedomejší a dokážem teraz lepšie čeliť problémom a strachu. Okrem toho som počas cestovania spoznal mnohých nových ľudí s rovnakým nastavením a tiež svoju terajšiu priateľku.
Čo mi zobralo? Zrejme pocit, že sa už na Slovensku necítim doma – na to ma cestovanie a život na iných miestach príliš zmenil a už tak ľahko nedokážem zapadnúť do starého prostredia. Ako hovorí jeden citát – „cestovanie ti dá domov na tisíckach cudzích miest a potom ťa urobí cudzincom v tvojej vlastnej zemi“. Tiež som zmeškal veľa osláv a okamihov s rodinou a kamarátmi, s ktorými nie som tak často ako by sa patrilo.
S cestovaním som však zatiaľ seknúť nechcel. Ale bolo veľa chvíľ, keď som bol z rýchleho životného tempa vyšťavený a mal som chuť batoh zahodiť čo najďalej. Vtedy však stačí pauza a na chvíľu zotrvať na jednom mieste ?
Mnoho ľudí nadáva na to, že je všetko objavené a všade veľa turistov. Tvoj názor je však iný.
Áno, niekto napríklad príde do Thajska na 2 týždne, vidí pláž plnú Číňanov a povie, že Thajsko stojí za hovno, lebo je už komerčné a sú tam masy ľudí. To je možno pravda, ale našťastie sa to týka len pár lokálnych destinácií. Pritom stačí ísť napríklad na ostrovčeky Koh Yao a hneď je to iný svet. Alebo taká Indonézia – väčšina turistov mieri automaticky na Bali, nadáva tam na masovú turistiku a pritom má táto krajina viac ako 17 000 ostrovov. To je neskutočný výber… Napriek tomu, že žijeme v dobe, kedy sa cestuje najviac v histórii, tak sme strašne leniví – aj preto sa turisti koncentrujú na rovnakých miestach. Chodíme tam, kde si vieme jednoducho booknuť ubytko, rezervovať letenky, zobrať Uber a to všetko pár klikmi v telefóne. Ľuďom sa nechce plánovať a objavovať. Idú tam, kde je to dostupné a ľahké. A potom tam prídu a nadávajú, že sú tam aj tisícky ďalších turistov, akoby nimi neboli aj oni. Začarovaný kruh ? No a potom tu máme miesta, ako napríklad Východný Timor, kde príde za celý rok toľko turistov, čo za dva dni na Eiffelovku. Kde takmer neexistuje infraštruktúra, kde je cestovanie náročnejšie, kde sa nedohovoríš, kde musíš trošku vystúpiť zo zóny komfortu. Tu však už treba vynaložiť nejakú námahu a plánovanie, to je však odmenené v podobe panenských pláží a nadšených domácich, ktorí bieleho turistu zďaleka vítajú, pretože je to pre nich výnimočná udalosť. A takýchto miest je na svete viac ako dosť a verím, že kým ich objavia cestovky, prejdú ešte roky.
Pred nedávnom si sa vrátil domov. Kedy ideš najbližšie a kam? Alebo neplánuješ a rozhoduješ sa spontánne?
Väčšinou je to spontánne, napríklad tento rok som celkom nečakane odišiel na 4 mesiace do Latinskej Ameriky, ale tentokrát mám jasnú destináciu a tou je Toronto v Kanade. Študuje tam priateľka a ja som posledný rok makal na tom, aby som dostal aspoň ročné kanadské víza. To sa mi podarilo, takže sa v Kanade chystám na nejaký čas „usadiť“ a robiť odtiaľ tripy po celej Amerike. Lákajú ma kanadské hory, mestá a parky v USA, Aljaška, ale aj také Mexiko, tak sa uvidí, čo z toho bude najbližšie ?
Čo je tvoj najväčší cestovateľský sen?
Chcel by som si vyskúšať každý typ cestovania. Mnohé už mám odškrtnuté – napríklad 9000 km trip vlakom, klasické nomádenie s notebookom vo veľkomeste, trip autom cez kus Európy, nízkorozpočtové stanovačky na punkáča, viac ako rok života strávený backpackovaním… No a k tomu by som chcel pridať dlhší trip na bicykli, na motorke (na ktorú som si kvôli tomu urobil vodičák), pár mesiacov by som chcel stráviť cestovaním v obytnej dodávke, vyskúšať si extrémnejšie expedície, dlhšiu plavbu na lodi a pešiu púť. Nechcem sa naháňať za špendlíkmi na mape, ale skôr mať čo najrozmanitejšie zážitky z tých najrôznejších spôsobov, ako objavovať svet.
Peter Kincel – cestovateľ, grafik a bloger. Pred ôsmimi rokmi dal výpoveď v práci a odvtedy žije ako dizajnér na voľnej nohe a cestuje po svete. Jeho najväčšou srdcovkou je Juhovýchodná Ázia, kde prešiel všetky krajiny v regióne a stále sa tam rád vracia. Žil rok na Taiwane a vo viacerých krajinách strávil niekoľko mesiacov. O živote na cestách píše na:
Web: https://cestujposvete.sk/
Facebook: https://www.facebook.com/cestujposvete.sk/
Instagram: https://www.instagram.com/adventure.traveler.peter/
Ako sa žije v Saudskej Arábii? Dve mladé SLovensky ti to prezradia v rozhovore na Travelistane.
Autor
Čítať viac článkov