Cesta na hranicu
Pohraničná oblasť od Péšavaru po afganskú hranicu je preslávená ako Divoký západ terorizmu. Pred rokom tu samovražedný atentátnik spôsobil výbuch v mešite, kde zahynulo vyše sto ľudí a ďalších vyše dvesto bolo zranených. Hoci pravidelné teroristické útoky prednostne cielia na pakistanské vládne inštitúcie, ak ste v nesprávny čas na nesprávnom mieste, môžete si to odniesť aj vy. Je to každodenná realita pre mnoho ľudí, ktorí tu žijú. Život, aký sme si v pokojnej časti Európy ešte prednedávnom nevedeli ani predstaviť.
Včera sme museli skrátiť našu prehliadku Péšavaru, lebo na výpadovke z mesta vraj vybuchla motorka s náložou. Doprava sa náhle zahustila a na ceste nastal chaos. Náš fúzatý ujko taxikár, ktorý nás vo svojom kartónovom autíčku viezol k pevnosti Jamrud, urobil asertívnu otočku na chodníku a predral sa cez kolóny áut naspäť do bezpečnej zóny. Aj keď bol viditeľne v strese, vedel presne, čo robiť. Pravdepodobne to nebolo ani prvý ani posledný raz, čo sa ocitol v takejto situácii. Je to vlastne každodenná realita. Viete si vôbec predstaviť, že by ste v niečom takom žili? V každodennej obave z bombového útoku? Keď boli prednedávnom ohlásené bomby na slovenských školách, cez kamarátku, ktorá pracuje na základnej škole, som sa dozvedela, že mnoho učiteľov a žiakov z toho bolo v nevídanom strese. My s touto emóciou nevieme pracovať, a tu je to každodennosť.
Od istého bodu je cesta na hranicu lemovaná nehybnými nekonečnými zástupmi nákladných áut, ktoré čakajú, až prejdú cez hraničnú kontrolu. Netuším, ako dlho tam stoja, kým sa dostanú na rad, viem si však predstaviť, že to nebude záležitosť hodín, ale dní. Aj napriek tomu, že toto je kľúčová tepna obchodu v regióne.
Hranica
Samotná pakistansko-afganská hranica je jednoznačne jedna z hraníc, kde sa vám ponúknu situácie, ktoré inde pravdepodobne nezažijete. Keby sa tak dalo na hraniciach fotiť, z tých pár hodín, ktoré sme tu strávili, by bol celkom pútavý a bizarný album.
Taxíky nás vyhodili tesne pred vstupom na hranicu, cez ktorú si to potom človek musí odšliapať peši. S batožinou vám pritom za pár šušňov vďačne pomôžu biznisuchtiví nosiči s podomácky vyrobenými vozíčkami. Je ich tam veľa a len čo vystúpite z taxíka, strhne sa bitka o nového zákazníka. Budú vám ťahať batoh z chrbta a tlačiť vás svojím smerom, ale ak im ukážete rázny nesúhlas a trochu na nich nakričíte, aspoň na minútu vám dajú pokoj. Pri troche šťastia vystúpi obďaleč z auta ďalší potenciálny klient a všetci sa nahrnú tam.
Okrem nejakej absurdnej tabletky, ktorú nám chceli nanútiť imigrační policajti (a ktorú sme im nakoniec vyhovorili), to išlo cez pakistanskú časť hranice celkom hladko. Imigrační policajti pozrú pasy a skontrolujú víza. Ten môj ešte využil privátnu chvíľku na lichôtky typu: „Vaše oči sú modré ako more“ a bojazlivo sa opýtal, či som vydatá. Wow, ChatGPT(?) by to nepovedal krajšie! Zabila som jeho mizivú nadej na potenciálne perspektívny vzťah s tým, že som ukázala na obďaleč stojaceho zarasteného Navrátila s corny poznámkou, že moje modré oči patria hentomu naj mužovi na svete. S ľahkým sklamaním sa ujo imigračný doširoka usmial a zaželal mi pekný trip do Afganistanu. Nebol chlipný ani otravný. Len skúsil, či motyka náhodou nevystrelí. Holt, vystrelila pred dvoma rokmi, iným smerom…
Neutrálny priestor medzi dvoma hranicami tvorí dlhý oplotený vonkajší koridor lemovaný hŕstkami žobrajúcich ľudí a detí posedávajúcich na zemi. Čím bližšie k Afganistanu, tým viac sirôt. Odhaduje sa, že až dva milióny afganských detí sú siroty. Krajina sužovaná štyrmi desaťročiami vojny a chudoby je pre dieťa jedným z najnebezpečnejších miest na svete. Tisíce detí tu žijú bez domova a bez prístupu k vzdelaniu, prístrešiu či jedlu. Smutná realita, ktorú pandémia kovidu len zhoršila.
Po neutrálnom koridore prejdete na afganskú stranu hranice, kde budete musieť absolvovať ďalšiu „tour de passport check“, ktorá v tomto prípade trvá ešte dlhšie ako tá na pakistanskej hranici. Práve tu sa dejú momenty, ktoré na iných hraniciach asi tak ľahko nezažijete.
Napríklad boj o poriadok, keď vojaci bijú miestnych afganských nosičov plastovými obuškami a hadicami. Nosiči sa tlačia dopredu, aby boli čo najbližšie ku neutrálnemu koridoru, odkiaľ prúdia ľudia prechádzajúci cez hranice a ktorým chcú pomôcť s ich batožinou. Čím je nosič hlasnejší a pre klienta dostupnejší, tým väčšia je šanca, že si niekto najme jeho služby. Nosič preto neváha prekročiť povolenú pomyselnú hranicu, čo má potom odozvu v podobe plesnutia vojenským obuškom. To nosiča na minútku posunie o päť krokov dozadu, ale len čo sa otrasie, snaží sa opäť natlačiť čo najbližšie dopredu. Vyzerá to, že títo nosiči fungujú na algoritme typu Vyhoď von oknom a vráti sa komínom.
Moja prvá myšlienka bola, že sú drzí ako ploštice a tak trochu si ten hadicový plesk zaslúžia… No keď som sa potom poobzerala naokolo, uvedomila som si, že toto je oblasť (prírodne a hospodársky), kde má väčšina ľudí minimálne príležitosti na inú formu obživy. Ak je nosič, živiteľ rodiny nepriebojný, ťažko nakŕmi svojich doma. Zrazu mi bolo jasné, že tieto nosičove tančeky okolo hranice sú vecou prežitia, nie drzosti.
Ďalším, tentoraz srdcervúcim momentom bol okamih, keď okolo nás prechádzal otec nesúci nehybné biele telo svojej dcéry v bezvedomí. Ja som mala čo robiť, aby som peši prešla celý dlhý a chaotický hraničný prechod so svojím 15-kilovým ruksakom (pohodlne) sediacim na chrbte. On aj napriek tomu, že bol viditeľne vyčerpaný, niesol svoje dieťa v náručí. Ten strach v jeho očiach a neha, s akou ju držal, bola dojímavá a tiež nečakaná. Ísť z vyspelejšieho Pakistanu s lepšou zdravotníckou starostlivosťou do vojnou zbedačeného Afganistanu s ťažko chorou dcérou na rukách teda znamená jediné – idú sa domov rozlúčiť. Spomenula som si, koľko ľudí u nás zomiera v nemocnici osamote.
Zvyšok sa dočítate v pripravovanej knižke OKOLO SVETA 8
Máte otázky na článok „Pohľad Slovenky na Afganistan alebo prechod cez hranicu“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Prvý diel si môžete prečítať tu
Autor
Čítať viac článkov