Slovenský pas patrí do prvej desiatky najsilnejších cestovných pasov na svete. Víza nepotrebujeme do vyše 140 krajín a kde ich potrebujeme, tam sa väčšinou dajú vybaviť priamo na hranici alebo online. Napriek tomu sú stále krajiny, kde musíte ísť na veľvyslanectvo a podrobiť sa nielen pohovoru, ale aj sem-tam presvedčiť o svojich dobrých úmysloch.
Osobne patrím do skupiny ľudí, ktorí museli v 90. rokoch vybavovať víza osobne a neraz sa pritom naučili šialene improvizovať. Len si predstavte, že poriadne neexistoval internet a vy ste sa museli trepať do Viedne, kde vám vo vízových podkladoch niečo chýbalo. Museli sme si niečo vymyslieť, robiť teatrálne gestá, ale všetko v pokornom móde. Bola to často hra.
Avšak aj dnes sa pri niektorých vízach zapotím. V článku „Najťažšie získané víza“ vám vyrozprávam svoje príbehy, ktoré síce dnes znejú vtipne, ale vtedy mi do smiechu nebolo a bol som vyslovene ako na ihlách, či víza získam.
Saudská Arábia
Ešte v roku 2018 bolo toto kráľovstvo turistom najneprístupnejšie a keď ste na ambasáde povedali, že chcete turistické víza, tak vám ukázali dvere. Saudská Arábia púšťala na svoje územie len tých, čo chceli robiť biznis s Arabmi.
Viete, ako ja neznášam, keď mi niekto povie, že sa niečo nedá? Akože sa nedá? Precestoval som takmer celý svet a teraz mi niekto povie, že ma nepustí? Koncom roka 2018 som si zaumienil, že tie prekliate zelené víza dostanem do svojho pasu. Tri mesiace som chodil do Viedne a pokúšal som sa nájsť štrbinu v celom tom zvláštnom systéme. Čím častejšie som narážal na „nie – nedá sa – je to nemožné,“ tým viac ma tá krajina priťahovala ako magnet. Mal som skrátka štýl, že keď ma vyhodia dverami, vrátim sa im tam oknom alebo komínom. A tak som ich unavil, až mi jeden zamestnanec ambasády povedal, ako to mám celé legálne spraviť. „Vybav si tlačivo, ktoré bude overené obchodnou komorou, že máš firmu. Ja sa už postarám, že ťa niekto pozve,“ pozrel na mňa sprisahanecky – a ja som zbadal svetlo na konci tunela. Ani nie týždeň po tejto informácii som už opäť stepoval pred bielou ambasádou a pchal všetky potrebné dokumenty do rúk veľvyslancovi. Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď som si po ďalšom týždni našiel magické víza v pase so slovenským dvojkrížom.
Tajomstvo úspechu bolo v tom, že som nás zapísal do obchodnej komory na Slovensku na hlavičkovom papieri s prasiatkami. Víza do Saudskej Arábie mi pomohli vybaviť prasiatka, ktoré sú tam považované za nečisté.
Čo si pozrieť v Saudskej Arábii? Pozrite sa sem
Kazachstan
Prvýkrát som sa sem dostal v roku 2007, keď tu bolo turistov ako šafranu. Problémom sa opäť stali tie prekliate víza. Hlavne pre Kazachstan a Turkmenistan. Boli to nedobytné pevnosti, išiel som od jedných dverí k druhým ako v nejakej počítačovej hre. Bola to skúška nervov, ktorá ma však bavila. Úsmev mi zmizol z tváre, keď som síce dostal víza do Kazachstanu, ale nie na dátum, ktorý som potreboval. Mal som priletieť do Alma Aty 1. mája, ale víza som mal platné až od 2. mája. Veľvyslanec vo Viedni, ktorý mi už niekoľkokrát predstavil raj nadávok, ma teraz s úsmevom ubezpečoval, že všetko je vybavené a o probléme vedia. Neviem, kam volal, ale do Alma Aty určite nie. Lietadlo pristálo o 22.30, mal som teda 90 minút na to, aby som sa postavil na koniec dlhého radu a svoj pas ukázal presne o 0.00, keď mi víza začali platiť. Lenže colníci sa nakopli k neskutočnému výkonu a splnili plán ako správni stachanovci. Takže v príletovej hale som ostal sám a na hodinách sa ručička lenivo pohla k údaju 23:43. Colník s palacinkárňou na hlave na mňa ukázal prstom, aby som pristúpil. Pozrel do pasu a vedel som, že bude kucapaca. Napriek tomu, že do platnosti víz mi chýbalo 17 minút, ma okamžite zatkol a deportoval do lietadla naspäť do Istanbulu. Darmo som ukazoval na hodinky, že len pár minút a všetko bude v poriadku. Nie. Kazachovia sa prosto rozhodli a mňa prvýkrát v živote deportovali naspäť.
Lietadlo už bolo pripravené na odlet, keď ma doň s putami na rukách voviedli dvaja príslušníci kazašských ozbrojených síl. Mali ste vidieť tie zdesené pohľady ľudí. Niekto si myslel, že som vrah, iný zase, že špión a možno tamten si namýšľal, že som chcel narušiť suverenitu deviatej najväčšej krajiny na svete. Nikomu nenapadlo, že ma deportujú pre sedemnásť minút. Dokonca som začal ľutovať paniu, ktorá sedela v lietadle vedľa mňa. Tá hrôza v očiach, keď videla, že počas letu nebude mať okolo seba voľné miesta, ale hneď v susedstve nejakého kriminálnika. Jej tep sa zvýšil na život ohrozujúci údaj, keď mi tie putá sňali. Rýchlo požiadala zdesenú letušku, aby jej doniesla fľašku vína. Let síce ubehol dosť rýchlo, ale všade, kam som sa pohol, ma prenasledovali pohľady ľudí. „Nechce uniesť lietadlo? A nemá náhodou výbušniny?“ Už som si myslel, že to nemôže byť horšie. Ale verte, že bolo. Po pristátí naše lietadlo odstavili na inej ploche. Keď som videl, že nás obkolesujú policajné autá, tušil som, že to nebude priateľská uvítacia čata s orchestrom. Do mikrofónu zaznel nasledovný oznam: „Pasažier Martin Navrátil ostane v lietadle, až kým ho nevyzdvihnú ozbrojené zložky tureckej polície.“ A hádajte, kam sa pozrelo celé lietadlo? Zasa len na mňa. Keď už všetci vystúpili, policajti mi opäť založili tie nádherné strieborné náramky. Povzdychnem si a už ma vedú dole letiskovými schodíkmi. A viete, čo sa stalo? Tie autobusy, ktoré už mali odviezť všetkých pasažierov na letisko, tam ešte boli a všetci na mňa užasnuto pozerali. Nuž, keď sa to serie, tak na poriadnu kopu. Tento príbeh však nabral rýchly spád.
Keď si ma policajti pekne posadili v zadymenej miestnosti, ponúkli mi kávu a cigaretku, začalo sa vypočúvanie. Všetko som tak dopodrobna vysvetlil, že ten, čo ma vypočúval, si myslel, že asi zle rozumie. Pre istotu zavolal kolegu. Pre toto museli odstaviť lietadlo? Rýchlo mi odomkli putá, ponúkli ešte jeden smrtihlav v podobe kávy, potľapkali ma po pleci a pustili na slobodu.
A čo som spravil ja? Budete sa smiať. Kúpil som predsa hneď prvú letenku do toho istého lietadla smerom do Alma Aty! Človek sa nesmie vzdať za žiadnych okolností. Musí bojovať ďalej.
Dnes do Kazachstanu (okrem obdobia covid), Slováci nepotrebujú víza
Čo vidieť v tejto 9. najväčšej krajine na svete?
Nauru
Nauru je 3. najmenší štát na svete (Vatikán, Monako), ktorý zaberá plochu 21 kilometrov štvorcových a mimo EÚ je to najmenší ostrovný štát. Žije tu cez 13 000 obyvateľov.
Nauru získalo svoju nezávislosť v roku 1968 a hneď sa zaradilo medzi krajiny, ktoré mali jednu z najvyšších HDP na obyvateľa vďaka obrovským zásobám fosfátov, ktoré sa na ostrove ťažia. Dnes je situácia diametrálne odlišná a vďaka zmenšujúcim sa zásobám fosfátov je tu nezamestnanosť až 90 percent. Zároveň Nauru bojuje s nárastom obezity (najvyššia na svete). A čo je na tom ťažké sa sem dostať? Vybaviť si víza. Nikto s nikým nekomunikuje. Ambasáda je v Austrálii a tá vám ich nemôže vydať. Musíte to celé vytelefonovať priamo s ostrovom. Len sa tam vedieť dovolať… A keď sa tam dostanete, nečaká váš tam viac-menej nič. Ostrov má tých 21 kilometrov štvorcových, kde nájdeš ako-tak dve pekné pláže, 3 predražené hotely a neexistujúce služby. Jedno vám vieme zaručiť. Budete tu atrakcia, ale poriadna. Pri tejto krajine si uvedomíte, že ste minuli veľmi veľa, videli veľmi málo a stratili nervy pri vybavovaní víz. Jediné, kvôli čomu sa sem oplatí cestovať je pocit, že ste vážne na kraji sveta, kde vám nikto nepomôže. Ak by toto nebola samostatná krajina, príde sem ešte menej turistov.
Ako na ostrov? Návod nájdeš tu
Už pozajtra vyrážam 4. krát do Afganistanu. Ak si chcete pozrieť nielen príbehy z tejto ťažko skúšanej krajiny, ale aj vedieť ako som vybavoval víza, pozrite sa na náš Instagram tu.
Máte otázky na článok „Najťažšie získané víza“? Napíšte do komentu
Ak by ste chceli pomôcť s vybavovaním víz, skúste našich kamarátov s www.eviza.sk
Autor
Čítať viac článkov