Všetko sa mení. Mení sa aj cestovanie a získavanie rôznych povolení. Aj keď teraz žijeme zvláštnu dobu, cestovanie sa zjednodušilo, a to vo všetkom. Sám neviem, či sa mám radovať alebo smútiť pri spomienkach na získavanie víz do jednotlivých krajín, ktoré v minulosti patrili medzi nočné mory. Áno, dnes len mávnem rukou, ale pred pár rokmi som pri vypĺňaní XY vízových tlačív a pri čakaní v daždi pred veľvyslanectvom s neistým výsledkom nadával ako pohan a pýtal sa sám seba, či mi to všetko za to stojí.
Dnes sa pozrieme do krajín, ktoré boli pred pár rokmi najneprístupnejšie na svete v článku „Najmenej prístupné krajiny“.
Turkmenistan
Ak by turistický ruch vedel, ako vyzerá metropola tejto púštnej krajiny, už by nik nepovažoval Dubaj za niečo výnimočné. Veď tu ešte skôr vznikli klimatizované autobusové zástavky, majú tu viac zlata a hlavne najviac mramorových obytných budov na svete. O fontánach ani nehovorím, či iných svetových naj, o ktorých svet ani len netuší. Možno by aj tušil, keby vízový režim do tejto krajiny bol jednoduchší. Ide vyslovene o diktátorskú krajinu, ktorá leží na obrovských zásobách plynu a vďaka tomu súčasný a minulý prezident dotuje štedrý sociálny systém, aby ľudia boli tak trochu ticho. Pritom je to krajina, ktorá ležala na legendárnej Hodvábnej ceste a dnes ponúka nielen moderné hlavné mesto, ale aj dych vyrážajúce pamiatky, ktoré nemajú vo svete páru. Napríklad stredoveké mesto Merv bolo považované za jednu z najvyspelejších civilizácií v Strednej Ázii, kým ju nezničili Mongoli. Alebo by vás skôr zaujala veľká plynová diera v strede púšte, ktorá púta pozornosť všetkých dobrodruhov? Verte, že Turkmenistan je krajinou, kde vy budete atrakciou a získate zážitky, ktoré vám budú doma závidieť. Len tie víza…
Mal som to šťastie, že som krajinu navštívil ešte počas vlády Turkmenbašiho, ktorý pomenoval mesiace v roku podľa svojho uváženia. Január bol napríklad Turkmenbaši, február bol Baydak, čo bolo pomenovanie podľa vlajky, ale taký apríl bol Gurbansoltan podľa jeho matky. Ak ste si mysleli, že už nič bizarnejšie nemôže prísť, každý deň ste tu narazili na takú bizarnosť, že sa vám otvárali ústa. Napríklad výnimočné dielo Ruhnama, ktoré napísal Turkmenbaši a museli ste ho ovládať. Dokonca na záverečnej skúške na vysokej škole ste ho museli vedieť od slova do slova. Hlavné mesto Ašchabád je plné rôznych pomníkov, ale Ruhnama tu má svoje jedinečné zastúpenie. Každý boží deň sa v minulosti otvárala veľká plechová kniha a osobnosť poetickým hlasom oznámila nejakú hlbokú myšlienku. Ľudia stáli pod pomníkom a zapisovali si tieto výnimočnosti.
A teraz si predstavte, že prídete do takejto krajiny, ktorú kedysi navštevovalo len 300 turistov za rok. Turkmenistan nechcel vidieť zahraničných návštevníkov a tí, ktorí sa sem dostali, boli atrakciou. Raz sa mi stalo, že sme prišli do novootvoreného hotela a boli sme tam len my, naša skupina. Recepčný mi odovzdal kľúče nie so slovami, že vaša izba sa nachádza…, ale že v hoteli sme sami a ak by sme boli hladní, môžeme si z kuchyne, ktorá bola veľká ako dve futbalové ihriská, zobrať, čo chceme. Hotel mal vyše sto izieb a boli sme tam len my. Nikto nám to nechcel veriť a verte, že aj my sme pozerali ako vyorané myši. Turkmenistan som za vlády Turkmenbašiho navštívil asi päťkrát a každá návšteva bola bizarná. Doteraz ľutujem, že som napríklad nešiel na zdravotný chodník v dĺžke 25 kilometrov, ktorý vymyslel Turkmenbaši, keď dostal infarkt a chcel, aby každý Turkmén odteraz žil zdravo. Jediný, kto nemusel ísť na chodník, bol – hádajte, kto… No pravdaže. Turkmenbaši.
Dnes je Turkmenistan stále viac-menej uzavretou krajinou, ale už to nie je také zložité ako pred 15 rokmi, keď ste víza vybavovali aj dva mesiace.
O Turkmenistane píšem aj vo svojej knihe Okolo sveta 2
Severná Kórea
Pred kovidom ste sa do KĽDR dostali viac-menej bez problémov, ak ste neboli novinár a nepovedali ste niečo verejne zlé na túto bohom zabudnutú krajinu. V roku 2008, keď som sa sem dostal, bola KĽDR prístupná len zopár ľuďom a doteraz neviem, ako sa mi to podarilo. V roku 2008 som sprevádzal Pekingom počas letnej olympiády a vymyslel som si, že spojiť letnú olympiádu s masovými hrami v hlavnom meste KĽDR by bolo skvelé.
Víza vtedy vydával len Peking. Nezabudnem, ako ma pred cestou prelustrovali. Vedeli o mne všetko, dokonca aj to, kedy mi zomrel otec. Počúval som kadenciu ich otázok s otvorenými ústami a nechápal som, odkiaľ všetko vedia. Facebook ešte nebol taký masový a ja som sa mu vtedy ako-tak vyhýbal, instagram bol mokrým snom budúceho vynálezcu a internet išiel oveľa pomalšie ako dnes. Oni však vedeli všetko a mňa mrazilo v nevábnej budove ambasády, kde by sa mohli natáčať scény z nejakého filmu o Stalinovi.
Zjavne som odpovedal správne a podľa požiadaviek strany. Napriek tomu sme mali v tom roku dvoch strážcov, ktorí ma sledovali. Mobil sme vtedy museli odovzdať na hranici, pýtať si súhlas s každou fotografiou, ktorú na konci cesty aj tak skontrolovali severokórejskí colníci. Ak bol nejaký vojak v spotenej košeli, tak to vymazali. Dôvod? Fotografie museli byť pekné, slnečné, bez nejakej stopy negatívnej myšlienky. Prečo? Keď som doma ukazoval vytriedené fotografie, ľudia vraveli, že veď tá Kórea nevyzerá až tak zle. Nikto nepočúval, že som mal aj iné fotky, ľudia videli niečo iné. A v tom je tá bizarnosť KĽDR. Všetko geniálne premyslené do posledného detailu. Nemohli sme sa voľne prechádzať, ľudia sa nemohli s nami stretávať a rozprávať, nemohli sme sa pýtať na hocičo, nemohli sme… veľmi veľa vecí. Až z toho mrazilo. Cesta bola naplánovaná, lemovali ju vojaci, ktorí striehli, aby sme sa nerozprávali s domácimi.
Keď som konečne stál na hranici s Čínou, bol som úprimne rád, že som v akože slobodnejšom svete. A to som si pomyslel v najväčšej komunistickej krajine na svete. To už je aký bizár. Dnes je KĽDR omnoho prístupnejšia a môžete sa sami presvedčiť, či sú tie príbehy pravdivé.
Cestopis z KĽDR si viete prečítať tu
Eritrea
Keď sa povie Eritrea, čo si predstavíte? Chudobu? Utečencov? Alebo dlhý ozbrojený konflikt s Etiópiou? Čo vlastne vieme o krajine, ktorá je považovaná za jednu z najuzavretejších na africkom kontinente? A keď poviem uzavretá krajina, tak to myslím doslovne.
Do Eritrey som vycestoval s kamarátmi v roku 2016 a ako vždy som mal na starosti všetky vybavovačky. Dva mesiace som zisťoval podmienky, o ktorých nevedeli ani ambasády. Turista? Akoby tento pojem pre Eritreu neexistoval a ja som musel tlačiť na rôzne zastupiteľstvá, aby sa dohodli na podmienkach. Niekedy som čakal na jednoduché odpovede týždne, lebo internet v Eritrei vtedy poriadne nefungoval a na medzinárodný hovor potrebovali jednotlivé inštitúcie povolenie od ministerstva. Úprimne, všetci sme sa motali v spleti podmienok ako prd v nohaviciach.
Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď mi modré víza pristáli v pase a my sme mohli konečne vycestovať do krajiny, ktorú dovtedy navštívilo asi 100 cudzincov. Policajti na letisku nevedeli, čo majú s nami robiť, taxikári sa nás báli zobrať, lebo nevedeli, či na to nepotrebujú povolenie – a tak ďalej a ďalej.
Na cestovanie po krajine sme museli mať presný rozvrh cesty a nesmeli sme sa pomýliť nielen v dátumoch, ale aj v čase. Jedno kontrolné stanovište za druhým, ktoré preverovali všetky pečiatky na papieroch. Ale asi najväčšia bizarnosť bola, keď sme chceli poslať pohľadnice z Eritrey. Vraj na to potrebujeme povolenie… Možno sa pýtate, prečo to tak je, ale logicky vám to nikto nevie zodpovedať.
Za oponou rôznych podmienok sa však skrývala krásna krajina s mestami, ktoré ma asi najviac prekvapili. Asmara je jedno z najväčších miest Art Déco, dáte si tu lepšiu kávu ako v Taliansku a pre domácich ste atrakcia. Len sme sa prešli po ulici a ľudia na nás ukazovali, zastavovali sa a pýtali, odkiaľ sme. Skôr nás brali ako zdroj informácií o svete tam vonku, lebo ich médiá neinformovali o ničom inom, len ako ich líder krajiny dostal zase skvelý nápad, ktorý posunie krajinu ďalej.
Cestovanie do týchto krajín je však výzvou odmenenou zážitkami, ktoré vám nikto nechce veriť. Tak ako? Podujali by ste sa na dlhé vybavovanie víz? Mali by ste na to nervy?
O všetkých krajinách si viete prečítať aj v mojich knižných cestopisoch
Chceli by ste niečo doplniť? Koment môžete dať dole pod článok „Najmenej prístupné krajiny“.
Autor
Čítať viac článkov