Mosul je druhé najväčšie mesto v Iraku. Alebo aspoň bolo, kým sem neprišiel ISIS a takmer milión ľudí neutiekol. Mesto, ktoré patrilo svojou rôznorodosťou medzi najzaujímavejšie v celom arabskom svete. Nežili tu len Arabi, ale aj Kurdi, Asýrčania, Arméni, Turkméni… Vyznávali sa tu takmer všetky náboženstvá sveta v rôznych svätostánkoch. Mosul prosto patril medzi najvýznamnejšie mestá v Iraku a svojou slávou predbehol aj samotný Bagdad. Takto začína článok „Mosul – V epicentre najzbombardovanejšieho mesta“.
Dnes? Mesto je na 80 percent nenávratne zničené. Stará historická časť, kde boli úzke kamenné uličky, kde na vás pokrikovali predajcovia korenia, čaju a iných produktov, je v ruinách. Videli ste obrázky zbombardovaného Berlína z roku 1945? Ak by ste chceli vidieť niečo také naživo, Mosul vám to ukáže v plnej nahote a „kráse“.
Čo sa stalo? Prečo sa z takého krásneho miesta, kde sa oslavoval život, stala kopa zrúcanín? V roku 2014 ISIS obsadil toto mesto a vyhlásil kalifát, ktorý chcel nastoliť perverznú verziu štátu. Je to priam neuveriteľné, ale niečo vyše 1 500 bojovníkov ISIS dokázalo obsadiť celé mesto. Samozvaný štát získal nielen zbrane od odstupujúcej irackej armády, ale aj jedny z najväčších finančných rezerv v krajine. Zo dňa na deň tu začali platiť zákony, ktoré nepatria do tohto storočia. Muži si museli dať narásť brady, ženy nesmeli chodiť samy von a každý musel dodržiavať nové zákony. Dať si obľúbenú vodnú fajku s kamarátmi? Verte, že za toto by vás potrestali. Prichytili vás na ulici, ako fajčíte klasickú cigaretu? Odsekli vám dva prsty. Ak si myslíte, že to už nemôže byť horšie, mýlite sa.
Zastaví sa pri mne vystrašený chlap v rozstrieľanom aute a lámanou angličtinou mi hovorí: „To mesto je diablova diera.“ Hneď nato mi ukazuje na pravom ramene vytetované identifikačné číslo, ktoré označuje, že je jezíd. „Každý, kto nevyznával islam sunnitského vierovyznania, bol označený ako v nacistickom Nemecku,“ vzlykne a pokračuje v rozprávaní: „Nestihol som utiecť pred ISIS, a tak musím žiť v tomto meste v strachu o život. Každý deň môže byť môj posledný v tomto prekliatom meste menom Mosul.“
„Nikto nesmie opustiť mesto. Ak niekto utiekol a zanechal tu rodinu, tá bola popravená,” povie mi ďalší chlapík pred rozbombardovanou budovou, ktorá drží pokope len silou vôle.
Keď som robil reportáž o ISIS v roku 2015, navštívil som nejeden utečenecký tábor v blízkom Kurdistane, ktorý je od Mosulu vzdialený približne 50 kilometrov. Väčšina tamojších ľudí pochádzala práve z Mosulu a utekali pred novými zákonmi, ktorým nerozumeli. „Ako sa môžu vyhlasovať za moslimov a vyznávačov koránu, keď je ich myseľ taká zatemnená? Veď toto nemá s islamom nič spoločné!“ povedal mi vtedy jeden 50-ročný pán, ktorý bol doktorom a mal veľký dom v centre mesta. Náš rozhovor sa odohral v utečeneckom stane pri teplote 50°C s výhľadom na niekoľko desiatok metrov dlhý rad na toaletu. Mosul sa už vtedy stal symbolom armagedonu.
Teraz stojím pri rieke Tigris. Za chrbtom mám niekoľko zbombardovaných mostov, ktoré sa zvíjajú ako staré choré zviera. Pred sebou mám, naopak, staré historické centrum, ktoré mi však neukazuje svoju stáročnú krásu, ale tvár, akú dokáže vytvoriť len šrapnel, bomba, guľky či tanky. Vyzeral takto Berlín alebo Stalingrad? pýtam sa so zdesením a neviem, či chcem vstúpiť do tohto mesta. Vážne chvíľku so sebou bojujem, ale nakoniec sa odhodlám.
Vstupujem do jednej budovy a pod nohami mi škrípe nielen sklo, ale aj pozostatky nábytku či predmetov každodenného používania. Na jednej strane je nápis, ktorý v preklade znamená „Víťazstvo ISIS“.
Môj sprievodca a kamarát mi ukazuje, že odtiaľto strieľali ostreľovači na postupujúcu armádu irackých vojsk. V roku 2017 sa začala ofenzíva na dobytie mesta, ktorá dokonala skazu tejto bývalej historickej perly. Bombardovalo sa hlava-nehlava a už bolo jedno, kde je kto. Išlo o úplnú porážku samozvaného štátu menom ISIS. Vyhadzovali sa do vzduchu mosty, pálili sa budovy a sem-tam sa niekto odpálil pred vojskom. Bola to totálna vojna, čo dokladujú aj fotografie v tomto článku.
Aj keď sú to už štyri roky, odkedy mesto získala späť iracká vláda, stále tu striehne nebezpečenstvo v podobe nevybuchnutej munície. Každý týždeň sa stane, že niekomu vybuchne mína pod nohami. ISIS pri ústupe zamínoval celé mesto. Vražedné míny položili nielen na cesty, ale aj pod chladničky, pri vstupe do domov alebo do detských izieb.
„Preto je každý dom označený výraznou červenou farbou, či je čistý alebo nie,“ povie sprievodca a ukazuje na plagát, ktorý oznamuje hlavne deťom, aby nebrali neznáme predmety do rúk. Hneď ako odrhnem zrak od tohto oznamu, vidím, ako deti hrajú medzi rozvalinami futbal. Radostný detský krik pretína neskutočné mŕtve ticho. Sadnem si na kameň a pozorujem ich. Je toto vôbec možné? Je toto detstvo? Čo je toto za život v meste, ktoré je najrozbombardovanejšie na svete? Je mi ťažko na duši, vôbec to neviem uchopiť a pochopiť.
Nakoniec sa dostávam do centra mesta, kde stojí slávna mešita Nursí. Slávnejšou sa stala ešte viac, keď bol práve tu vyhlásený kalifát. No verím, že o túto slávu nestála a vôbec netúžila, aby z jej 45-metrového minaretu vliala vlajka Islamského štátu. Som v epicentre pekla, v ktorom vládne diabol, nie osvietený panovník.
Vedel som, kam idem; napriek tomu to nedokážem spracovať. Myšlienky mi víria v hlave. Neviem, čo mám robiť. Napokon ma zavolajú domáci na čaj do blízkej čajovne. Nemusím pripomenúť, že tá budova stála tiež len silou vôle, rozložili tu len lavičky so stolčekmi, štebotali tu starší ľudia.
Kde vlastne ľudstvo berie tú neskutočnú silu prežiť totálnu skazu? Len si predstavte, že by ste museli začať od úplného začiatku, tak ako obyvatelia Mosulu. Od úplného začiatku. Od bodu nula. Nie, to sa nedá predstaviť, aj keď ste priamo tu. Zničené domy, školy, úrady… Napriek tomu sa ma tu nikto nesnaží podviesť a ani nič získať. Skôr naopak. Volajú ma nezištne na čaj a k sebe domov na večeru, aj keď nevlastnia takmer nič. Len ten zbombardovaný dom. Navštívil som nejednu vojnou zničenú krajinu, ale ľudské dobro sa nedá vykoreniť. Dobro je to jediné, čo tých ľudí drží na tomto mieste.
Dokážeme sa k sebe správať ľudsky a počúvať sa až vtedy, keď zažijeme skutočnú skazu? Potrebujeme zažiť, ako padajú bomby, aby sme zistili, aké sú naše problémy malicherné?
Máte otázky na článok „Mosul – V epicentre najzbombardovanejšieho mesta“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Ako to dnes vyzerá v Iraku? Prečítajte si článok tu.
Autor
Čítať viac článkov