Mongolsko alebo ako som sa zúčastnil zápasenia

Naadam je národný festival, ktorý sa každoročne oslavuje od 11. do 13. júla v celom Mongolsku a zameriava sa na tri tradičné hry: dostihy, zápas a lukostreľbu.

Mongolský Naadam je neoddeliteľne spojený s nomádskou civilizáciou Mongolov, ktorí už dlho praktizujú pastierstvo na rozľahlej stepi Strednej Ázie. Mongoli počas festivalu dodržiavajú špeciálne rituály a praktiky, ako napríklad nosenie tradičných kostýmov, používanie osobitých nástrojov a športových predmetov. Účastníci festivalu si ctia súťažiacich športovcov, deti a víťazi sú za svoje výkony odmenení titulmi. Súťažiacim sú venované rituálne chválospevy a básne.

Každému je dovolené zúčastniť sa na sviatku Naadam, čím sa podporuje prepojenie komunity a spolupatričnosť. Tri druhy športov sú priamo spojené so životným štýlom a podmienkami Mongolov a tradične sa uskutočňuje ich výuka prostredníctvom domáceho vzdelávania rodinných príslušníkov, hoci v poslednom čase sa pre zápasenie a lukostreľbu vyvinuli formalizované tréningové režimy. Rituály a zvyky Naadamu tiež zdôrazňujú rešpekt k prírode a životnému prostrediu.

Mongolsko alebo ako som sa zúčastnil zápasenia — Foto: Fotograf | Lukas Zeman Photo | Czechia

Navrátil ide do súboja

Mongol nie je len skvelý jazdec, ale aj geniálny zápasník. Niekedy sa pohrávam s myšlienkou, že Mongol má radšej zápasenie ako jazdu na koni. Neraz sa mi počas dlhšieho rozhovoru s domácimi, ktorému pomáhala aj vodka, stalo, že prišla výzva na zápas. My sa v dedinskej krčme pretláčame rukou, a tu pod širokým nebom sa zápasí. Je jedno, či ste v reštaurácii, v hoteli alebo v jurte, výzva vás vyvedie von medzi zástupy ľudí a všetko sa môže začať. Samozrejme, že Mongoli sú najlepší a neočakáva sa, že by niekto z nich prehral. Ak by ste náhodou zápasníka porazili, hneď príde ďalšie kolo. Tie sa budú opakovať, kým nebudete porazení vy sami. Od určitého momentu sa týmto výzvam vyhýbam, lebo viem, že nemám šancu. A ty, čitateľ, nemáš na to, aby si porazil domáceho. Neveríš? Tak poď von!

„Martin, išiel by si zápasiť na naadam?“ Chcem povedať nie, ale keď sa pozriem režisérovi do očí, tuším, že by sa tam moja účasť hodila. Nie ako dramatická vsuvka do cestovateľského dokumentu, ale skôr zachytenie radosti domácich a môjho bôľu.

Po konských pretekoch sme sa premiestnili na otvorený verejný priestor, kde sa stretlo niekoľko dedín. Ten priestor si predstavte ako obrovskú zelenú plochu, kde stredom preteká potok. Domáci prišli buď na svojich koňoch alebo autami. Tými vytvorili veľký kruh, kde sa neskôr mali odohrávať zápasnícke súboje. Kým sa zápasníci pripravujú, jednotlivé rodiny v národných krojoch si sadnú pred autá a vytiahnu všetky svoje pochúťky.

Raz sa mi stalo, že ma počas jedného sviatku ponúkli kravským okom. Spomínal som, že v Mongolsku sa dary neodmietajú. To by bolo najmenej, len som sa musel tváriť veselo a šťastne. Žiadne fuj, ble alebo no hnus. To by bola veľká urážka a tým by sa vám skončil prienik do domácej kultúry. Neviem, kde som v sebe vyhrabal všetku tú pozitívnu mimiku, no nestranný pozorovateľ by mal pocit, že som si to musel vychutnávať, hoci opak bol pravdou. Ble. Myseľ sa búrila.

V dlani držíš kravské oko, ktoré sa na teba pozerá smutným pohľadom. Je klzké, máš pocit, že držíš slimáka. Aj by si ho držal dlhšie, ale pohľad domácich je taký významný, že si teda to oko vložíš do úst. Jazyk sa búri, nechce sa toho dotknúť. Už ho počujem: „Šibe ti, Navrátil? Kto má toto olizovať a spracúvať? Spravíš to len raz a končíš!“ Pohľady domácich sú čoraz prenikavejšie a ty to chceš mať čo najrýchlejšie za sebou. Zahryzneš sa. Čo bude nasledovať? Len sa mi tu, prosím, nepovracajte… Malá explózia rozprestrie oko do celej ústnej dutiny. Nechutí to nijako, len je to nepríjemné. Potom vyzveš protestujúci jazyk, aby všetko, čo zostalo z oka, pekne zotrel. Nie je to príjemný pocit. Ešteže mali domáci poruke vodku, ktorá mi veľmi pomohla.

Išli by ste do niečoho takého?

Prosil som tých hore, aby som tentoraz nestretol žiadnu rodinu podávajúcu kravské oči. Budú mi stačiť iné mongolské pochúťky, ktoré azda zvládnem. Stačilo si sadnúť do umelo vytvoreného kruhu a hneď bol niekto pri vás. Je to zvyk, že každý ponúkne každému niečo pod zub alebo na pitie. Z jedla to bolo najčastejšie sušené mäso, čím staršie, tým lepšie. Je síce aromatické a má výraznú vôňu, ale je veľmi chutné. Z nápojov sa ponúkal slaný čaj vodka a kumys, čo je kobylie mlieko a chutí ako naša zakysanka. Čo rodina, to iný kumys a musím povedať, že najlepší som pil v meste Khovd. Tento nápoj nomádov nájdete nielen v Mongolsku, ale aj v celej strednej Ázii.

„Martin, rýchlo, ideme sa prihlásiť,“ ženie ma Alenka, ktorá ovláda mongolský jazyk. Dnes bude súťažiť 31 Mongolov a jeden Slovák, ktorý sa narodil v Ostrave. Veľmi sa bavím na pohľadoch mojich potenciálnych súperov. Nepredstavujte si, že každý je malý a zavalitý. Sú tu aj tenší, vyšší, ale jednoznačne som ja najvyšší. Práve výška je mojím najväčším hendikepom. Želám si, aby som nedostal v prvom kole toho napravo, ktorý je menší ako priemer a širší ako priemer. Vyzerá ako balvan, ktorým nikto nepohne. Najradšej by som bol, keby bol môj súper ten naľavo, ktorý je skoro taký vysoký ako ja, ale nohy má slabšie. Beriem to skôr ako srandu, ale som nervózny. Nechcem si spraviť hanbu, no takisto si nebudem namýšľať, že by som sa mohol dostať do ďalšieho kola. Hlavne nech neskončím do desať sekúnd. Mojim druhým prianím je, aby som nešiel ako prvý, aby som stihol odkukať nejaký ten zápasnícky chvat. Mongolské božstvo sa na mňa usmialo a priradilo mi súpera, ktorý vyzeral obstojne, ale nie hrozivo. Mali sme sa stretnúť v treťom slede.

Veľký zápas

Nastáva veľká chvíľa, keď zápasník Martin nastupuje na posvätnú pôdu, aby sa postavil ostrieľanému Mongolovi. Na prvý pohľad nepôsobí tak strašne. V duchu si zvyšujem životnosť z desať na dvanásť sekúnd. Čo si myslí on o mne? Podáme si ruku a už sa dávam do zápasníckeho predklonu, ale dav ma upozorní, že si treba ešte zatancovať. Tancovať? Teraz? Ahaaaa, poviem nahlas a smerujem k rozhodcom, pred ktorými mám spraviť krátky tanec, ktorý imituje let orla.

Moja imitácia bola taká zvláštna, že sa dav úprimne rozosmial a rozhodcovia sa tiež pobavili. Keď si spomeniem na to moje vystúpenie, tak sa musím tiež zasmiať. Hlavne, že som nikoho neurazil a nestrápnil. Nastáva moment zápasu.

Podáme si ruky a zápas sa bez veľkých fanfár začne. My sa hneď nezakliesnime, ale skôr sa oťukávame. Moja výška naňho pôsobí trochu neprirodzene a rýchlo zisťuje moje reakcie. Dobiedza do mňa rukami, ale nevie, že moja ľavá ruka je veľmi rýchla. Avšak o pár sekúnd sa prejaví jeho skúsenosť a bez nejakého signálu sa ma snaží podkopnúť. Vôbec som to nečakal a mal som šťastie, že pár milisekúnd predtým som preniesol celú svoju váhu na pravú nohu. Spozoroval som, že tento moment ho prekvapil. Nielenže som nespadol, ale ani to so mnou nezakývalo.

Vtom som vyrazil do protiútoku a hodnú chvíľu som ho tlačil pred sebou. Len kam ho budem tlačiť na tej veľkej zelenej ploche? Musím ho dať dole! Trhnem ním, nech sa už zastavíme a snažím sa odpozorovaním chmatov ho dať dole. Tak ako on narazil na moju nohu, ja som zistil, že s ním nedokážem vôbec pohnúť. Bol pevný ako skala. Nedalo sa s tým nič robiť. V nohách som bol extrémne silný, ale on zas v hornej časti tela. Tešilo ma, že som vydržal viac ako dvanásť sekúnd, ale čím dlhšie trval zápas, tým som bol unavenejší. Pretláčali sme sa vyše troch minút a už som tušil, že mi musí pomôcť náhoda. Prosto ho nedokážem skoliť žiadnym rýchlym protipohybom. Mám pocit, akoby som súperil s kameňom, ktorý je hlboko zapustený v zemi. Dychčím ako kôň, potím sa, ale nevzdávam. Povedal som si, že idem spraviť svoj posledný výpad, ale všetko ostalo len v rovine sna.

Druhýkrát ma podkopol a ja som padol ako kabela. V zápasení je pravidlo, že ten, kto prvý padne na zem, prehráva. Moje pocity? Nemyslel som si, že vydržím viac ako tri minúty a každú sekundu navyše som sa pohrával s myšlienkou, že zvíťazím. Videl som jeho neistotu, keď ma na prvýkrát nedal dole, ale on sa poučil. Darmo, Mongola v zápasení len tak neporazíte. Majú to v krvi rovnako ako úctu k svojmu súperovi. Hneď mi podáva ruku a poďakuje. Lapal som po dychu a tešil som sa, že som tak dlho vydržal. Dokonca počujem na svoju adresu potlesk od divákov, ktorí si tiež mysleli, že dlho nevydržím. Na duši ma neskôr zahriala skutočnosť, že môj súper sa dostal až do semifinále, kde ho porazil budúci víťaz.

Zápasenie je hlavným programom celého naadamu. Nemyslel som si, že sa raz zúčastním. Na kone nemám, lukostreľba by mi nešla, ale zápasenie je predsa niečo, čo sa rýchlo viete naučiť. Dokonca som na seba hrdý, že som sa to podujal a ja som sa zas priblížil k tejto kultúre. Viete, čo som spoznal? Ako sa tu vníma víťazstvo. Víťaz nemá vystupovať ako boh, ale má mať v sebe pokoru. Nerobia sa zbytočné víťazné gestá a keď vidíte, ako sa tu preberá cena, tak vás to dojme. Poklona, potlesk, a to je všetko. Mongol vám povie, že raz si navrchu a neskôr môžeš veľmi rýchlo padnúť. Pripomínaj si svoje úspechy, ale nezabúdaj, že všetko je pominuteľné.