Počuli ste už o minarete Jam v Afganistane? Je to nielen jeden z najstarších a najvyšších stredovekých minaretov na svete, ale aj najmenej navštevovaných, lebo ešte pred pár rokmi sa v jeho okolí odohrávali boje medzi vládnymi a talibanskými silami. Je vôbec zázrak, že ostreľovanie, ktoré sa uskutočňovalo v jeho okolí, táto historická krása prežila. A keď k tomu pridáte fakt, že sa nachádza v najneprístupnejšej časti Afganistanu, máte o cestovateľský zážitok postarané.
Krátka história a fakty
Minaret Jam je na zozname svetového dedičstva UNESCO, ktorý nájdete v západnom Afganistane. Nachádza sa v odľahlej a takmer neprístupnej oblasti okresu Shahrak v provincii Ghor vedľa rieky Hari. 62 metrov vysoký minaret bol postavený okolo roku 1190 z pálených tehál a je známy svojou zložitou tehlovou, štukovou a glazúrovanou výzdobou, ktorá pozostáva zo striedajúcich sa pásov kaligrafie.
Minaret Jam patrí do skupiny približne šesťdesiatich minaretov a veží postavených medzi 11. a 13. storočím v Strednej Ázii, Iráne a Afganistane, počnúc minaretom Kutlug Timur v Starom Urgenči (dlho považovaným za najvyšší existujúci) až po vežu v Ghazni.
Jam sa pravdepodobne nachádzal na mieste letného hlavného mesta dynastie Ghurid, Firuzkuh (Firuz Koh). Ghuridi z 12. a 13. storočia ovládali nielen Afganistan, ale aj časti východného Iránu, severnej Indie a časti dnešného územia Pakistanu
Cesta k minaretu
Pred sebou máme vyše 400 kilometrov, ktoré budeme prekonávať celé dva dni. „Každý deň pôjdeme okolo 12 až 14 hodín. Nevieme, kde budeme spať. Cesta, ktorou pôjdeme, je len spevnená a asfalt neuvidíme takmer týždeň,“ oznámi nám Mahdi a ukáže na mape cestu, ktorá sa na papieri vinie ako také háďa cez doliny a pohoria. „Máme informáciu, že v týchto priesmykoch sa ešte neroztopil sneh a môžeme zapadnúť,“ poznamená vodič malého autíčka, ktoré už na prvý pohľad vôbec nevzbudzuje dôveru.
Naša malá akčná skupina však tieto podmienky miluje. Uvedomujeme si, že ak chceme zažiť niečo unikátne, tak sa za tým cestuje aj niekoľko dní bez neistého výsledku. Áno, chceme sa tam dostať, ale s Peťom Dosedlom sme už niečo prešli a uvedomujeme si všetky nástrahy. „Cesta je cieľ,“ usmeje sa Peťo na nás ostatných.
Nebudem to naťahovať. Cesta bola náročná. V jednom priesmyku sme vyťahovali z bahna iné autá a nohy sa nám zabárali po členky do mokrého bahnitého terénu. Tu sa nedá len tak čakať a nepomôcť. Nikdy nevieš, kedy sa niečo stane tebe a budeš potrebovať pomocnú ruku. Všetci sú jeden tím. Na jednej strane ťažký terén, v ktorom celkom nechápeš, že toto je hlavná cesta cez stredný Afganistan – a na druhej jedna z najkrajších oblastí na svete. Každá hodina cesty pred nami odkrývala neskutočnú panorámu hôr a dolín, cez ktoré pretekali divoké rieky. „Myslel som si, že budem unavený, ale táto krása ma dobíja,“ vyhlási radostne Csaba, ktorý je tiež členom našej výpravy. Nikde na svete neuvidíte tak rýchlo sa meniacu krajinu. Raz sú hory sfarbené do červena, inokedy hrajú všetkými farbami. Medzi nimi sa zelenajú úzke údolia, v ktorých sa tlačia pitoreskné dedinky z hliny. A keď máte pocit, že už to lepšie nemôže byť, vykuknú zasnežené vrcholy 5- a 6-tisícoviek, hôr, z ktorých padajú vodopády do nesmierne hlbokých kaňonov. Je to raj pre všetkých milovníkov prírody, len… Keby bol Afganistan bezpečný.
Je to smutná krajina s veľkým srdcom.
„Kde dnes prespíme?“ pýtam sa Mahdiho, a ten len pokrčí plecami. „Niekde.“ Verím mu ako priateľovi a viem, že niekde už len tú hlavu skloníme. Nikto z nás nečaká hotel v oblasti, kde turistický ruch nikdy neexistoval. Nikto tu nepozná slovíčko turista a dlho ho poznať nebude. „To je čo?“ pýta sa jeden domáci. Myslí si, že je to ekvivalent pre vojaka. „My len cestujeme po vašej krajine a chceme o nej rozprávať,“ skúšam vysvetliť miestnemu horalovi náš cieľ a zámer, ale ten nechápe. Nevie to spracovať. „Len tak? To je divné.“
Mávne rukou a odíde s motykou na pole. Ako by ste vlastne vysvetlili domácim, že si len tak cestujeme, keď tu bola štyri desaťročia vojna? A ak ľudia ledva prežívajú zo dňa na deň? To sa nedá ani pochopiť – aj keď cestujete touto krajinou.
Mahdi nakoniec vybavil nocľah v miestnej reštaurácii. Ide o malú plesnivú miestnosť, kde si všetci štyria ľahneme na zem. Pod nami sú len staré ploché vankúše. Sme však takí unavení, špinaví a zodratí, že to vôbec neriešime. Hlavne, že sme v polohe ležmo a môžeme na pár hodín pokojne zavrieť oči.
Len čo zaspím, už búcha na dvere jednotka Talibanu, ktorá si nás prišla skontrolovať. „Kto ste?“
Skúšam zasa vysvetliť, že turista či cestovateľ neznamená vojak alebo špión. Oni to však nechápu. Mahdimu tiež dalo veľa námahy, aby vysvetlil vojakom s čiernymi turbanmi, že sa nás netreba obávať. Už chápete, že ísť sem sám je jeden veľký hazard? Že potrebujete niekoho, kto vás bezpečne prepraví cez krajinu?
Po dvoch dňoch prichádzame k minaretu Jam. Môžete o ňom počuť tisíckrát, ale ak ho vidíte naživo… Onemel som, stojím tam ako prikovaný. S Peťom hľadíme ako včely do cukrárne na tú krásu pred nami. Tešíme sa ako malé deti, ktoré dostali svoju vysnívanú hračku. Na únavu sme zabudli, skáčeme po skalách ako terénne kozy a snažíme sa všetko vyfotiť, nasať a pocitovo zhltnúť.
„Pred dvomi rokmi sme tu mali prestrelku s vládnymi vojskami. Nielen protipancierovými strelami, ale aj guľometmi,“ vysvetľuje miestny talibanský vojak, ktorý to tu dnes hrdo stráži. Ako hrdo vysvetľuje svoj boj proti neveriacim, tak isto s nadšením približuje históriu tohto krásneho minaretu, ktorý by si zaslúžil viac pozornosti. Lenže ako upriamiť pozornosť sveta na historické krásy, kým bude cesta taká, aká je? Je to dobré alebo zlé? Sám neviem. Samozrejme, že sa egoisticky teším, že všetko to mám len pre seba, ale bez záujmu verejnosti bude minaret ďalej upadať.
Po troch hodinách nasadáme do našich vozidiel a podnikáme ďalšiu dlhú a náročnú cestu späť k civilizácii, do ktorej sa síce tešíme, ale potom nám toto všetko bude chýbať.
Chceli by ste sa spýtať na článok „Minaret Jam alebo cesta do najizolovanejšej časti Afganistanu“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Autor
Čítať viac článkov