Všade okolo nás je hustá vegetácia a vo vzduchu cítiť vlhkosť. Pomaly zostupujeme hlboko do zeleného údolia, pod nami sa preháňajú oblaky. Ako v nejakom dobrodružnom filme. Kde-tu je odpočívadlo a babička v búdke z dosiek predávajúca sladkosti a citronádu z divých citrónov. Sme v severovýchodnej Indii, na jednom z najvlhkejších miest na svete – Čérápuňdží. Naším cieľom je dostať sa ku koreňovým mostom Indie skrytým v hustých lesoch tohto regiónu.
Živé mosty
Nekonečné schodisko, po ktorom kráčame má vyše 2-tisíc schodov a na jeho konci nás čaká prvý koreňový most. Na druhej strane údolia sa medzi korunami stromov v hmle črtajú strechy domov. To je náš cieľ – dedina Nongriat so svojím presláveným dvojposchodovým koreňovým mostom, najväčšou atrakciou severovýchodnej Indie. Čo sú vlastne tie koreňové mosty? Je to doslova to, čo názov napovedá – mosty z koreňov živých stromov, predovšetkým fikusov (druh ficus elastica). Sú to živé konštrukcie zhotovené pomocou lán a káblov, ktoré sa natiahnu ponad rieku a postupne obrastajú koreňmi stromov, až sa po nich dá prechádzať ako po akýchkoľvek iných mostoch. Znie to pre nás neuveriteľne, ale v regióne, kde je celoročne teplota okolo 28 stupňov a prší prakticky každý deň, rastliny rastú inak. Stačí 15 rokov od natiahnutia lán po moment, keď po moste môžu prejsť prví chodci. Sú to pevné konštrukcie a pokojne unesú aj niekoľko ľudí. Po menších mostoch prejdú dvaja ľudia naraz, ale väčšie unesú aj desať ľudí súčasne. V takom odľahlom a skrytom regióne ako Čérápuňdží, medzi dedinkami, kde žije niekoľko desiatok, maximálne pár sto ľudí, to bohato stačí.
Ako z filmu Indiana Jonesa
Prichádzame na koniec schodiska. Konečne. Okolo nás je jemný opar. Na dne údolia hlbokého stovky metrov panuje medzi hustými stromami ľahké prítmie, aj keď je desať hodín ráno. Zostúpiť 2-tisíc schodov nám trvalo 45 minút. Odbočujeme doprava a prechádzame malou dedinou skrytou v tieni stromov. Naším cieľom je prvý koreňový most, ten najdlhší. Počujeme hučať divokú rieku. Nie je to prekvapivé, za posledné dni pršalo. Ako napokon stále. Odrazu sa pred nami vynorí most. Splýva s okolitým lesom a do posledného momentu ani neviete, že k nemu smerujete. Koniec koncov, most je predsa súčasťou okolitých stromov a nie je nijako extra nápadný, aj keď je až 30 metrov dlhý. Začína pršať, dúfam, že nie nadlho. Vlhkosť vzduchu je blízko k 100 percentám a dážď je len akoby zhmotnením toho, čo aj tak cítime. Všade okolo nás je jemný opar a hustá zeleň. Atmosféra je hutná takmer ako to ovzdušie a človek sa cíti ako v rozprávke alebo v nejakom dobrodružstve Indiana Jonesa. Všade je len zeleň, voda a skaly a jediné dielo človeka je most, súčasť okolitých stromov. To nikde inde nezažijete. Vedľa už existujúceho mosta vidíme aj natiahnuté laná, po ktorých sa plazia korene. Zjavne tu vzniká ďalší most a možno o desať rokov sa bude dať dravá rieka prejsť na dvoch miestach.
Turistický región bez zahraničných turistov
Chvíľu mokneme skrytí pod stromami a pozorujeme prírodu. Opar a mraky sa dvíhajú, vlhká hmla sa posúva a dážď pomaly ustupuje. Po pár minútach sa vydávame ďalej a počasie sa zlepšuje. Krátky dážď pri prvom moste bol jedinou zrážkou počas celého dňa. Máme šťastie. Kým sa dostaneme k ďalším koreňovým mostom Indie, čakajú nás stále stovky schodov hore a dolu a aj keď sme na dážď pripravení, pršiplášte ani nevytiahneme. Vlhkosť je aj tak stále vysoká a po niekoľkých minútach chôdze sme celí mokrí – aj bez dažďa. Do dediny Nongriat, kde je povestný dvojposchodový most, to odtiaľto potrvá ešte hodinu a pol. Cestou prechádzame predovšetkým cez les a pár riek. Nie však po koreňových mostoch, ale po oceľových, visutých. Je to predsa frekventovaná turistická cestička a hoci sme celý deň nestretli ani jedného Európana, indických turistov tu bolo niekoľko desiatok. Takú hustú každodennú premávku by koreňové mosty nezvládli, a tak na kľúčových úsekoch nájdeme aj ich moderných bratrancov.
Dva mosty nad sebou
Posledné schodisko a vchádzame do dediny Nongriat. Cesta sem trvala niečo vyše dve hodiny. Malebná dedinka v hustom lese je príjemným prekvapením. Nikde žiadne autá, žiadne motorky, len hukot rieky, štebotanie vtákov a džavotanie miestnych detí behajúcich po okolí. Všade okolo rastú banány, ananásy a arekové palmy a pred domami miestni sušia divé korenie. Dokonalá exotika, odľahlé a autentické miesto. Veľa takých už nenájdete. Asfaltová cesta sem ešte dlho nepríde. Aspoň dúfam. Podmienky sú také, že by to bolo zložité. Cieľ našej cesty, dvojposchodový most nájdeme za posledným domom. Konečne sme tu. Od začiatku treku po tento bod sme za dve hodiny ku koreňovým mostom Indie vyšli okolo 3 500 schodov. Prejdeme poslednú zákrutu a pred nami zrazu z obrovského kmeňa rastú dve mohutné koreňové sústavy obopínajúce laná. Sú to vlastne dva mosty z koreňov jedného stromu nad sebou, úžasná koreňová konštrukcia krytá mohutnou korunou starobylého fikusu. Sadáme si do maličkej drevenej čajovne v tieni košatých korún a objednávame si čaj. Všetky koreňové mosty vznikli okolo dedín. Sú to funkčné diela, ktoré miestnym obyvateľom pomáhajú prekonávať rozvodnené miestne toky po stáročia. Predpokladá sa, že najstaršie mosty majú aj 500 rokov. Most v Nongriate má „len“ 150 rokov a nosnosť desať ľudí. Sŕkame teplý indický čaj s mliekom a pozorujeme toto skvostné technické dielo. Musíme uznať, že sme nikdy nevideli lepšiu ukážku spolužitia človeka s prírodou.
Krab a dúhový vodopád
Po oddychu a občerstvení sa väčšina turistov vracia späť do dediny Tyrna, kde sme túru začali. My sme sa však rozhodli pokračovať lesným údolím k Dúhovému vodopádu – ešte asi hodinu a pár stoviek schodov cesty. Cesta nás vedie cez ďalší, možno najfotogenickejší zo všetkých mostov na našom treku. Spája v sebe niekoľko stromov a vyzerá doslova ako z dobrodružného filmu. Prechádzate cez spleť koreňov a kameňov a očakávate, že za rohom bude striehnuť divá zver alebo pasca miestnych domorodcov (spomenul som už Indiana Jonesa?). Domorodci ani iné nástrahy sa však nekonajú a jediné divé zviera, ktoré sme stretli, bol stromový krab. Bleskurýchle sa ukryl, len čo zachytil pohyb európskych votrelcov. Impozantný dúhový vodopád je úplne na konci cesty. Ďalej sa jednoducho nedostanete. Voda sa tu rúti zo skaly vysokej vyše 70 metrov do tyrkysového jazierka a vzduch okolo už ani nie je vlhký, ale priamo mokrý. Chodí sem naozaj len zlomok návštevníkov údolia Čérápuňdží, a tak si môžeme užiť niekoľko chvíľ sami v lone prírody. Keď je obdobie sucha a prúd vody nie je príliš silný, dá sa tu dokonca aj okúpať. Ale opatrne, prúd je naozaj silný a plavčíkov by ste márne hľadali.
Stratený raj
Dúhový vodopád je výborným zakončením túry v zelených údoliach Čérápuňdží. Odtiaľto sa už „len“ vrátiť späť do dedinky Tyrna, odkiaľ sme vyrazili. Trvalo nám to tri hodiny. Cestou však vykuklo slniečko a jeho teplé lúče trochu presušili vlhký vzduch. Husté lesy okolo nás pod lúčmi slnka akoby ešte viac ozeleneli a cesta bola zrazu ako prechádzka najexotickejšou a najdivokejšou záhradou planéty. Po siedmich hodinách od opustenia Tyrny sme sa pomalým krokom vyškrabali späť na vrchol nekonečného schodiska, ktorým sme ráno vstupovali do oblakmi zahalených hlbín indických lesov. Až teraz, cestou nahor sme si uvedomili, aké je to údolie hlboké, ale aj dokonale čarovné. Ak som na svojich cestách videl exotický raj, tak to bolo Čérápuňdží.
Chceli by ste sa vydať ku koreňovým mostom Indie? Pozrite sa na náš zájazd Bangladéž, India Andamany.
Čo ešte nájdete na severovýchode Indie? Ďalšie tipy nájdete v našom článku o krásach tohto regiónu.
Viac informácii o Čerapundží a koreňových mostoch nájdete aj na wikipédii
Autor
Čítať viac článkov