Štáty vznikajú a zanikajú. Niektoré pretrvajú niekoľko tisícročí a niektoré nevydržia ani rok. Niektoré sa dostanú do každej učebnice a niektoré sa stanú len malou poznámkou na kraji encyklopédie. Pri niektorých sa začudujeme, že vôbec existovali. Pozrime sa na krajiny, ktoré už neexistujú.
Hidžáz (1916 – 1925) – rozloha 250-tisíc kilometrov štvorcových a 850-tisíc obyvateľov
Hidžáz ležal na západnom brehu Arabského polostrova, ktorý sa rozkladal od Akabského zálivu až po hranice dnešného Jemenu. Pod jeho správou boli aj mestá najposvätnejšie pre všetkých moslimov – Mekka a Medina.
Celá táto oblasť bola od 16. storočia až do 1. svetovej vojny pod osmanskou správou. Pre sultánov z Istanbulu znamenal tento kúsok zeme aj prestížnu záležitosť, lebo sa mohli vyhlasovať za ochrancov svätej zeme. Osmanská nadvláda príliš nevoňala miestnym arabským kmeňom, ktoré sa však dlho nevedeli spojiť do organizovaného odporu. Všetko sa zmenilo, keď sa Istanbul počas prvej svetovej vojny pridal na stranu Nemecka a Rakúska-Uhorska. Britská ríša hľadala spôsob, ako zamestnať osmanské vojská. Využili odpor Arabov a cez slávneho Edwarda Lawrencea prvýkrát úspešne zorganizovali koordinované útoky proti profesionálnej osmanskej armáde. Arabské kmene sa spojili aj vďaka sľubom, že po porážke Osmanov získajú nezávislosť. Prepadávali dôležitú hidžázsku železnicu, ktorá viedla z Damasku do Mediny. Odpor miestnych kmeňov sa prejavoval nielen na Arabskom polostrove, ale aj na území dnešného Jordánska či Sýrie.
Angličania však sledovali aj svoje ďalšie postranné úmysly. Po 1. svetovej vojne zabudli na sľuby Arabom a rozdelili si celý Blízky východ s Francúzskom tak, ako im vyhovovalo. Túto zradu nedokázal prehltnúť ani Lawrence z Arábie, ktorý o tom píše vo svojej knižke „Sedem pilierov múdrosti“.
Hidžáz mal svoju nezávislosť pod britským vplyvom, hlavou štátu bol Sajjid Husajn bin Alí, ktorý sa neskôr vyhlásil za kráľa všetkých Arabov. Tento titul podráždil ostatné kmene Arabov, ktoré v roku 1925 vtrhli do Hidžázu a vytvorili nové kráľovstvo Nadždu a Hidžáz. Nové kráľovstvo sa nakoniec v roku 1932 premenovalo na Spojené kráľovstvo Saudskej Arábie.
Južné Moluky (1950) – rozloha 46 914 kilometrov štvorcových a 1 milión obyvateľov
Je to skupina ostrovov, ktoré sa nachádzajú v Bandskom mori medzi Novou Guineou a ostrovom Sulawesi. Medzi 16. až 19. storočím sa tu vo veľkom pestoval muškátový oriešok a klinčeky, ktoré boli na európskych trhoch vysoko cenené. Najprv oblasť spravovali Portugalci, ktorí však prenechali ostrovy silnejším Holanďanom. Bohatstvo, ktoré plynulo z miestnych ostrovov, sa premietlo aj do nádhernej výstavby holandských miest. Moluky boli pre Východoindickú spoločnosť doslova zlatým vajcom. Veľký dopyt po koreninách v európskych mestách každý rok rástol.
Holanďania nielen zaberali úrodnú pôdu, ale aj násilne pokresťančovali miestne moslimské obyvateľstvo. Od 19. storočia sa vplyv súkromných spoločností oslabil a správu prevzal štát, ktorý držal nad obyvateľstvom ochrannú ruku až do roku 1949. Ani vtedy Indonézia nezískala nezávislosť. Vládcovia na ostrove Jáva sľúbili, že jednotlivé ostrovy a etniká vytvoria federatívny štát s autonómnymi oblasťami. Jakarta sa však rozhodla, že to bude tvrdá centralizácia so silnou moslimskou nadvládou.
Na Južných Molukách sídlila silná armáda, ktorá sa vzbúrila a vytvorila samostatný štát. Ten však dlho nevydržal. Po výsadku indonézskej armády utieklo do emigrácie v Holandsku vyše 12 500 miestnych občanov. Holandsko im poskytlo dočasný azyl v táboroch, ktoré dovtedy slúžili ako intervenčné tábory pre nacistov. Vláda držala obyvateľov v nádeji, že sa raz do krajiny vrátia, ale každý ďalší rok bolo jasné, že sa nič také nestane a ani nezískajú holandské občianstvo. Hnev a bezmocnosť sa prejavili u niektorých odbojných občanov bývalého štátu Južné Moluky v teroristických akciách proti indonézskemu veľvyslanectvu v Holandsku. Táto bezvýchodisková situácia sa nakoniec vyriešila tak, že vláda v Amsterdame dala týmto obyvateľom holandské občianstvo.
Tripolsko (1922 – 1934) – rozloha 353-tisíc kilometrov štvorcových a 500-tisíc obyvateľov
Tripolská republika vyhlásila nezávislosť od Talianska v roku 1918 a stala sa tak prvou nezávislou arabskou republikou. Celá iniciatíva vzišla od obyvateľov niekdajšieho Tripolisu, ktorí si vybojovali nezávislosť od Ríma. Celkovo sa o túto časť Afriky preťahovali rôzne veľmoci a krajiny, či už to boli Gréci a Rimania v období staroveku alebo Osmanská ríša v stredoveku. Od začiatku 20. storočia si Taliansko chcelo splniť svoje sny o nadvláde nad Stredozemným morom a oprášiť svoju rímsku minulosť.
Tripolská republika vyslala svojich zástupcov na parížsku konferenciu v roku 1919, aby bolo uznané svetovými mocnosťami, ale, žiaľ, všetci ich ignorovali.
V roku 1922 sa v Taliansku dostal k moci Mussolini a jeho fašistická strana, ktorá chcela vybudovať takzvané Veľké Taliansko. Mesiac po ich nástupe k moci boli vyslané vojenské jednotky, ktoré postupne obsadzovali dnešnú Líbyu. Tá vtedy pozostávala z Tripolska, Keranaika a Fezzánu. Fašistické oddiely rýchlo dobyli celé územie, ale srdcia domácich si nezískali. Vzniklo Tripolsko, ktoré bolo podriadené Rímu.
Úrodné polia na severe krajiny zaberali noví osadníci z apeninského polostrova a domácich zatláčali do púšte. Nielen v Tripolsku, ale aj v Keranaike vznikali vzbury, na ktoré talianska armáda reagovala masovými popravami, umiestňovaním domácich do koncentračných táborov a používaním chemických zbraní.
Tripolsko s Kyrenaikou a Fezzánom bolo napokon 3. decembra 1934 začlenené do tzv. Talianskej Líbye a Tripolsko sa zaradilo medzi krajiny, ktoré už neexistujú Počas druhej svetovej vojny však Taliani všetko prehrali a tieto územia neskôr spravovali spojenci až do vyhlásenia nezávislosti Líbye v roku 1951.
Máte otázky na článok „Krajiny, ktoré už neexistujú“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Zaujala vás tento článok? Pozrite sa aj na prvú časť o krajinách, ktoré neexistujú tu.
Autor
Čítať viac článkov