Antarktída

Poloha:
kontinent prevažne južne od Antarktického polárneho kruhu

Geografické súradnice:
90 00 J, 0 00 V

Geografické zaradenie:
Antarktický región

Rozloha:
celkovo: 14 miliónov km²
pevnina: 14 miliónov km² (280 000 km² nezaľadnených, 13,72 milióna km² zaľadnených – odhad)
poznámka: piaty najväčší kontinent po Ázii, Afrike, Severnej Amerike a Južnej Amerike; avšak je väčší ako Austrália a európsky subkontinent

Porovnanie veľkosti v rámci sveta:
2

Porovnanie veľkosti:
110 násobne väčšia ako bývalé Československo

Pozemné hranice:
0 km
poznámka: pozri záznam Nadnárodné spory
Pobrežie: 17 968 km

Pobrežné nároky:
Austrália, Čile a Argentína si nárokujú práva na exkluzívnu ekonomickú zónu alebo podobný štatút na 200 nm výbežok smerom do mora od ich kontinentálnych nárokov, ale rovnako ako samotné nároky, tieto zóny nie sú uznané inými krajinami; 22 z 29 poradných krajín nevyslovilo žiadne nároky na antarktické teritória (aj napriek tomu, že Rusko a USA si vyhradili právo tak spraviť) a neuznávajú nároky ostatných krajín

Klimatické podmienky:
najstudenší, najveterjnejší a najsuchší kontinent na planéte; extrémne nízke teploty sa menia podľa zemepisnej šírky a vzdialenosti od oceánu; východná Antarktída je studenšia ako západná Antarktída kvôli svojej nadmorskej výške; Antarktický poloostrov má najmiernejšiu klímu; vyššie teploty nastávajú v januári pri pobreží a v priemere sú tesne pod bodom mrazu; letá sú charakterizované trvalým denným svetlom, kým zimy prinášajú sústavnú tmu; pretrvávajúca tlaková výš nad vnútrozemskými územiami prináša suchý, ustupujúci vzduch ktorého výsledkom je veľmi malá tvorba oblačnosti

Terénne členenie:
takmer 98% je hrubý kontinentálny ľadový pokryv a 2% sú holé skaly s priemernou nadmorskou výškou medzi 2000 a 4000 mnm.; hory rastú do výšky takmer 5000 mnm.; nezaľadnené pobrežné oblasti zahŕňajú časti južnej Viktóriinej zeme, Wilkesovej zeme, oblasti Antarktického poloostrova a časti Rosových ostrovov v zálive McMurdo; ľadovce tvoria ľadovcove príkrovy takmer na polovici pobrežia a plávajúci ľad tvorí takmer 11% celkovej rzlohy kontinentu

Nadmorská výška:
priemerná nadmorská výška: 2300 m
extrémy:
najnižší bod: Bentleyho podľadovcová priekopa -2540 m
najvyšší bod: Vinson Massif 4,892 m
poznámka: najnižší pevninský bod na Antarktíde je schovaný v Bentleyho podľadovcovej priekope. Na jej povrchu je najhrubší doposiaľ objavený ľad a najnižšia svetová poloha, ktorá nie je pod úrovňou mora

Prírodné bohatstvo:
železná ruda, chróm, meď, zlato, nikel, platina a iné minerály, uhlie a uhľovodíky boli nájdené v malých nekomerčných množstvách; nič sa momentálne neťaží; planktón, ryby a kraby sú komerčne lovené v antarktických vodách

Využitie pôdy:
poľnohospodárska pôda: 0%
les: 0%
iné: 100% (ľad 98%, holé skaly 2%) (odhad 2015)

Prírodné nebezpečenstvá:
katabatické (poháňané gravitáciou) vetry dujú smerom k pobrežiu z vysoko položeného vnútrozemia; vznik častých búrok pri základni náhornej plošiny; cyklónové búrky sa formujú nad oceánom a pohybujú sa v smere hodinových ručičiek nad pobrežím; vulkanická aktivita na ostrove Deception a izolovaných oblastiach západnej Antarktídy; iná seizmická aktivita je ojedinelá a slabá; odľamovanie veľkých ľadovcov od ľadovscového šelfu

Životné prostredie – hlavné ohrozenie:
Objavenie veľkej Antarktickej ozónovej diery v Zemskej stratosfére (ozónova vrstva), ktoré boli prvýkrát odhalené v roku 1985, spôsobilo podpísanie Montrealského protokolu v roku 1987, ktorý je dohodou o ukončení používania chemikálii ničiacich ozón. Ozónova vrstva zabraňuje väčšine škodlivých dĺžok ultrafialového (UV) žiarenia preniknúť cez zemskú atmosféru. Miznutie ozónu dokazateľne poškodzuje množstvo antarktických morských rastlín a zvierat (planktón). V roku 2002 sa rozsiahle oblasti ľadového šelfu oddelili ako dôsledok regionálneho oteplovania. V roku 2016 bol spozorovaný postupný trend „opravy“ ozónovej vrstvy.

Geografická poznámka:
najchladnejší, najveterjnejší, najvyšší (v priemere) a najsuchší kontinent; na povrch dopadne viac slnečnej radiácie na Južnom póle, ako dopadne na rovník v porovnateľnom období; poväčšinou neobyvateľné, 98% pevninského povrchu je pokrytých antarktickým ľadom – najväčšou súvislou ľadobou plochou na planéte

Obyvateľstvo:
bez pôvodného obyvateľstva, avšak existujú aj stále aj len letné obývané výskumné stanice

poznámka:
53 krajín podpísalo v roku 1959 Antarktickú dohodu; 30 z nich prevádzkuje pomocou Národného antarktického programu niekoľko sezónnych (iba letné) a celoročné výskumné stanice na tomto kontinente a na okolitých ostrovoch na juh od 60 stupňov zemepisnej dĺžky (územie, ktoré pokrýva Antarktická dohoda); obyvateľstvo zúčastňujúce sa alebo podporujúce výskum, alebo spravujúce a ochraňujúce antarktický región sa mení z približného počtu 4400 obyvateľov v lete na 1100 v zime; okrem toho je potrebné pripočítať ďalších 1000 osôb, vrátane posádok lodí a vedcov vykonávajúcich výskum na lodiach, ktorí sú prítomní vo vodách oblasti pôsobnosti dohody

Populácia počas najvyššej sezóny (december – február):

4490 osôb:

Argentína 667, Austrália 200, Austrália a Rumunsko spoločne 13, Belgicko 20, Brazília 40, Bulharsko 18, Čile 359, Čína 90, Česká republika 20, Ekvádor 26, Fínsko 20, Francúzsko 125, Francúzsko a Taliansko spoločne 60, Nemecko 90, India 65, Taliansko 102, Japonsko 125, Južná Kórea 70, Nový Zéland 85, Nórsko 44, Peru 28, Poľsko 40, Rusko 429, Južná Afrika 80, Španielsko 50, Švédsko 20, Ukrajina 24, Veľká Británia 217, USA 1,293, Uruguaj 70 (2008-09)

Populácia počas zimnej sezóny (jún – august):

1106 osôb:

Argentína 176, Austrália 62, Brazília 12, Čile 114, Čína 29, Francúzsko 26, Francúzsko a Taliansko spoločne 13, Nemecko 9, India 25, Japonsko 40, Južná Kórea 18, Nový Zéland 10, Nórsko 7, Poľsko 12, Rusko 148, Južná Afrika 10, Ukrajina 12, Veľká Británia 37, USA 337, Uruguaj 9 (2009)

Výskumné stanice prevádzkované v rámci územia vyčleneného Antarktickou dohodou (južne od 60 stupňov zemepisnej dĺžky) v rámci Národného antarktického programu:

celoročné stanice – približne 40:
Argentína 6, Austrália 3, Brazília 1, Čile 6, Čína 2, Francúzskoe 1, Francúzsko a Taliansko spoločne 1, Nemeck 1, India 1, Japonsko 1, Južná Kórea 1, Nový Zéland 1, Nórsko 1, Poľsko 1, Rusko 5, Južná Afrika 1, Ukrajina 1, Veľká Británia 2, USA 3, Uruguaj 1 (2009)

niekoľko sezónnych (letných) staníc, táborov a útulní:
Argentína, Austrália, Bielorusko, Belgicko, Bulharsko, Brazília, Čile, Čína, Česká republika, Ekvádor, Fínsko, Francúzsko, Nemecko, India, Taliansko, Japonsko, Južná Kórea, Nový Zéland, Nórsko, Peru, Poľsko, Rusko, Južná Afrika, Španielsko, Švédsko, Ukrajina, Veľkí Británia, USA, a Uruguaj (2008-09)

Navyše počas leta na južnej pologuli niektoré národy dodatočne zaberajú niektoré lokality pomocou stanových mestečiek, letnými dočasnými tábormi a mobilnými zariadeniami na podporu výskumu (odhad máj 2009)

Názov krajiny:
bežne používaná dlhá forma: žiadna
bežne používaná krátka forma: Antarktída
etymológia názvu: meno je odvodené z dvoch gréckych slov znamenajúcich „opačné k Arktíde“ alebo „opačne k severu“

Typ vlády:
Sumár Antarktickej dohody – Antarktický región je spravovaný systémom nazývaným Systém Antarktickej dohody, ktorý obsahuje: 1. Antarktickú dohodu, podpísanú 1. decembra 1959, ktorá vstúpila do platnosti 23 júna 1961 a určuje právnu formu spravovania Antarktídy; 2. Odporúčania a záväzky prijaté na stretnutiach krajín pospísaných pod Antarktickou dohodou 3. Konvenciu pre ochranu tuleňov antarktických (1972) 4. Konvenciu pre ochranu antarktických živých morských zdrojov (1980) 5. Protokol na enviromentálnu ochranu Antarktickej dohody (1991); Od 22. mája do 1. júna sa v Pekingu (Čína) uskutočnilo 40. poradné stretnutie Antarktickej dohody; Na týchto každoročných stretnutiach sú prijímané rozhodnutia súhlasom (nie hlasovaním) všetkých poradných členských krajín; k januáru 2016 bolo zapísaných 53 členských krajín dohody: 29 poradných členov a 24 neporadných členov; poradné štáty (robia rozhodnutia) zahŕňajú sedem štátov, ktoré si nárokujú časti Antarktídy ako svoje národne územia (niektoré nároky sa prekrývajú) a 46 nenárokojúcich štátov; USA a Rusko si vyhradili právo robiť si územné nároky; USA neuznáva nároky iných štátov;

Antarktída je spravovaná pomocou stretnutí poradných členských štátov; rozhodnutia z týchto stretnutí sú vykonávané týmito štátmi (s ohľadom na svojich občanov a procesy) v súlade s ich vlastnými národnými zákonmi; roky v zátvorkách uvádzajú kedy sa poradný členský štát pridal k Dohode a kedy bol prijatý za poradného člena; kým chýbajúce údaje znamenajú, že krajina patrí medzi pôvodných signatárov dohody z roku 1959;

nárokujúcimi štátmi sú Argentína, Austrália, Čile, Francúzsko, Nový Zéland, Nórsko a Veľká Británia;

Nenárokujúcimi poradnými štátmi sú: Belgicko, Brazília (1975/1983), Bulharsko (1978/1998), Čína (1983/1985), Česká republika (1962/2017), Ekvádor (1987/1990), Fínsko (1984/1989), Nemecko (1979/1981), India (1983/1983), Taliansko (1981/1987), Japonsko, Južná Kórea (1986/1989), Holandsko (1967/1990), Peru (1981/1989), Poľsko (1961/1977), Rusko, Južná Afrika, Španielsko (1982/1988), Švédsko (1984/1988), Ukrajina (1992/2004), Uruguaj (1980/1985) a USA; Neporadnými členmi, s rokom nástupu v zátvorkách, sú: Rakúsko (1987), Bielorusko (2006), Kanada (1988), Kolumbia (1989), Kuba (1984), Dánsko (1965), Estónsko (2001), Grécko (1987), Guatemala (1991), Maďarsko (1984), Island (2015), Kazachstan (2015), Severná Kórea (1987), Malajzia (2011), Monako (2008), Mongolsko (2015), Pakistan (2012), Papua Nová Guinea (1981), Portugalsko (2010), Rumunsko (1971), Slovensko (1962/1993), Švajčiarsko (1990), Turecko (1996) a Venezuela (1999); poznámka – Československo sa pridalo k Dohode v roku 1962 a v roku 1993 sa rozdelilo na Českú Republiku a Slovensko;

Článok 1 – oblasť je vyhradená len na mierové účely; vojenské aktivity, ako napríklad testovanie zbraní, sú zakázané, ale vojenský personál a vybavenie môže byť použité na vedecký výskum alebo na iné mierové účely;

Článok 2 – sloboda vedeckého výskumu a spolupráce musí pokračovať;

Článok 3 – Voľná výmena informácií a personálu, spolupráca s OSN a inými medzinárodnými agentúrami;

Článok 4 – neuznáva, nespochybňuje alebo nezakladá teritoriálne nároky a žiadne nové nároky nebudú prijaté, pokiaľ je dohoda v platnosti;

Článok 5 – zakazuje jadrové výbuchy alebo skladovanie rádioaktívneho odpadu;

Článok 6 – zahŕňa do dohody všetky územia a ľadové šelfy južne od 60 stupňov 00 minút a vyhradzuje práva otvorených morí;

Článok 7 – štátny pozorovatelia dohody majú voľný prístup, vrátane vzdušného pozorovania, do akejkoľvek oblasti a môžu prehliadnuť všetky stanice, stavby a zariadenia; predošlé upozornenie je potrebné pre všetky expedície a zavedenie vojenských posádok;

Článok 8 – povoľuje štátom jurisdikciu pre ich vlastných pozorovateľov a vedcov;

Článok 9 – usmerňuje časté poradné stretnutia medzi členskými štátmi;

Článok 10 – členské štáty odradia od aktivít v Antarktíde, ktoré sú v rozpore s dohodou, akúkoľvek krajinu;

Článok 11 – spory budú vyriešené mierovou cestou zúčastnenými stranami, alebo v konečnej inštancii Medzinárodným súdnym dvorom (ICJ);

Články 12, 13, 14 – sa zaoberajú doržiavaním, interpretovaním a zmenami dohody medzi zúčastnenými krajinami;

iné dohody – bolo prijatých asi 200 odporúčaní na poradných stretnutiach dohody a následne ratifikovaných vládami; dohoda o nerastných zdrojoch bolo podpísaná v roku 1988 alebo zostáva neratifikovaná; Protokol o enviromentálnej ochrane Antarktickej Dohody bol podpísaný 4. októbra 1991 a vstúpil do platnosti 14. januára 1998; táto dohoda zabezpečuje ochranu antarktickej oblasti pomocou šiestich špecifických dodatkov:
1) zhodnotenie enviromentálneho dopadu,
2) ochranu antarktickej fauny a flóry,
3) likvidácia odpadu a kontrola odpadu,
4) zabránenie znečisťovaniu mora,
5) ochrana a správa území,
6) zodpovednosť vyvstávajúca z enviromentálnych ohrození;

taktiež zakazuje všetky aktivity viažúce sa k nerastným surovinám, okrem vedeckého výskumu; stály sekretariát Antarktickej dohody bol zriadený v roku 2004 v Buenos Aires, v Argentíne

Právny systém:
Antarktída je spravovaná pomocou každoročných stretnutí poradných členských štátov, známych aj ako Poradné stretnutia k Antarktickej Dohode, ktoré zahŕňajú poradné členské štáty, pozorovateľské organizácie a expertné organizácie; rozhodnutia z týchto stretnutí sú vykonávané týmito štátmi (s ohľadom na svojich občanov a procesy) v súlade s ich vlastnými národnými zákonmi; všeobecne je prístup do oblasti Antarktickej dohody, čo znamená do všetkých oblastí medzi 60 a 90 stupňom zemepisnej šírky, regulovaný príslušnými právnymi prostriedkami a autorizačnými procedúrami prijatými členskými štátmi Antarktickej dohody

Ekonomika – prehľad:
Vedecké bádanie namiesto komerčných aktivít sú primárnou ľudskou činnosťou v rámci Antarktídy. Limitovanými ekonomickými aktivitami v Antarktíde (aj keď zo zahraničia) sú morský rybolov a turizmus.

Antarktické lovištia sa sústreďujú na tri hlavné druhy rýb: Patagónsky a antarktický toothfish (Dissostichus eleginoides and D. mawsoni), mackerel icefish (Champsocephalus gunnari), and krill (Euphausia superba) – v sezóne 2013-14 bolo údajne vylovených 295 000 metrických ton (odhadovaný rybolov je z oblasti zastrešenej Konvenciou o konzervácii Antarktických morských živých zrojov (CCAMLR), ktorá sa rozprestiera tesne za oblasť pokrytú Antarktickou dohodou).

Neregulovaný rybolov, hlavne patagónskeho toothfisha (taktiež známy pod názvom čilský morský vlk), je pretrvávajúcim problémom. CCAMLR určuje odporúčanú mieru výlovu pre morské živočíchy.

Celkovo navštívilo v antarktickom lete 2014-15 oblasť Antarktickej dohody 36 702 turistov, čo je o niečo menej ako 37 405 návštevníkov v sezóne 2013-14. Tieto odhady boli poskytnuté pre účely Antarktickej dohody Medzinárodnou asociáciou antarktických cestovných poskytovateľov (IAATO) a nezahŕňajú leteckých pasažierov. Takmer všetci z nich boli pasažiermi na komerčných (nie vládnych) lodiach a niekoľkých jachtách navštevujúcich túto oblasť počas leta.

Telefónne systémy:
celkové zhodnotenie: lokálne systémy na niektorých výskumných staniciach
domáce volania: komerčné mobilné siete sú prevádzkované v limitovaných oblastiach
medzinárodné volania:
volacia predvoľba krajiny – žiadna nebola pridelená;
volania pomocou satelitu (vrátane mobilných systémov Inmarsat a Iridium) z a na všetky výskumné stanice, lode, lietadlá a väčšinu poľných staníc (2015)

Internetový kód krajiny:
.aq

Používatelia internetu:
celkovo: 4400
percentuálny podiel obyvateľstva: 100% (odhad júl 2016)

Letiská:
23 (2013)
porovnanie v rámci sveta: 134

Letiská – s nespevnenými pristávacími dráhami:
celkovo: 23
viac ako 3047 m dĺžky: 3
2438 až 3047 m: 5
1524 až 2437 m: 1
914 až 1523 m: 8
menej ako 914 m dĺžky: 6 (2013)

Heliporty:
53
poznámka: celoročné a sezónne stanice prevádzkované Národným antarktickým programom majú poväčšinou nejaký typ plochy pre pristávanie helikoptéry, či už heliportu alebo neupravenú plochu (2012)

Prístavy a lodné terminály:
Stanica McMurdo;
Poznámka: väčšina prímorských staníc má zriedkavé a nepravidelné morské kotviská; zopár staníc má základné prístavné možnosti

Antarktická dohoda zakazuje akékoľvek opatrenia vojenského charakteru, ako napríklad založenie vojenských základní a opevnení, vykonávanie vojenských manévrov, alebo testovanie akéhokoľvek typu zbraní; povoľuje využitie vojakov alebo vojenského materiálu na vedecké výskumy alebo na akékoľvek iné mierové účely

Medzinárodné spory:
Antarktická dohoda zmrazuje a väčšina štátov neuznáva územné a morské teritoriálne nároky vznesené Argentínou, Austráliou, Čile, francúzskom, Novým Zélandom, Nórskom a Veľkou Britániou (niektoré sa prekrývajú) na tri štvrtiny kontinentu;

USA a Rusko si vyhradzujú právo vzniesť nároky;

žiadne formálne nároky neboli vznesené na územie v sektore medzi 90 stupňami západne a 150 stupňami západne;

Medzinárodná veľrybárska komisia vytvorila útočisko okolo celého kontinentu na odstrašenie krajín, ktoré tvrdia, že vykonávajú rybolov na vedecké účely;

Austália vyčlenila podobnú rezerváciu vo vodách svojho teritoriálneho nároku;