Skoro ráno sme vyšli ku kráteru, kde na nás čakal mordor. Nádherný hlboký kráter, kde to na dne poriadne hrmelo a sem-tam niečo zabublalo či žblnklo. Kráter mal v tom období niečo cez kilometer v priemere a hĺbka bola až okolo 300 metrov. Všade naokolo bola vyslovene spálená krajina. Neuveriteľný kontrast oproti včerajšiemu dňu, kedy som sa predieral džungľou. Pol dňa sme behali okolo krátera a pozorovali život sopky. Niekedy vyšla len slabá para, inokedy si sopka vydýchla viac a odrazu sme nevideli nič. A keď sa jej niečo nepáčilo, jemne pohrozila zadunením. Je neskutočné, čo všetko sa dá vidieť na našej krásnej planéte. Toľko krás a zaujímavostí je okolo nás, až mi je niekedy ľúto, že ich všetky za svojho života nestihnem uvidieť. Viem, som asi nenažraný a mal by som byť rád za to všetko, čo som už videl. Samozrejme, že ďakujem všetkým hviezdam, len je to droga. Stále chcete viac a neviete sa nabažiť. Kombinácia poznania a videnia ma tak napĺňa, že sa niekedy až desím chvíľ, keď nebudem môcť cestovať. Nebudem vtedy ufrflaný starý Navrátil, ktorý bude hromžiť na svet? Nestanem sa zatrpknutým? Ako sa viem dostať z toho bludného kruhu?
Práve v tomto období som cestoval viac-menej sám. Bol som tvrdým zástancom individuálneho cestovania, lebo vtedy si viete lepšie organizovať čas a ste sám za všetko zodpovedný. Takisto ma desilo, že budem musieť robiť cestovateľské kompromisy, keby sme cestovali dvaja alebo traja. Práve tu na Komoroch sa to začalo meniť a mne bolo smutno, že sa nemám s kým o tú krásu deliť. Nechcel som byť po večeroch sám so svojimi myšlienkami, nechcel som sám jesť… Napadlo mi, že keď budem sám cestovať, rýchlejšie sa zo mňa stane ten starý zatrpknutý človek. Cestovanie s kamarátmi alebo s priateľkou vám dá viac zábavy a hlavne sa naučíte robiť tie povestné kompromisy, počúvať druhých a prispôsobovať sa.
Cesta dole išla rýchlejšie, ako som si myslel. Za šesť hodín sme boli v civilizácii. Mal som pred sebou ešte päť dní a v hlavnom meste som nechcel ostať aj kvôli „lákavému“ hotelu s večernou symfóniou. Pozrel som sa na mapu a rozhodol sa, že pôjdem na sever ostrova, kde by mali byť krásne pláže. Predstava, že si budem plávať v tyrkysovej vode, jesť krevety a pozerať sa na more, bola viac než lákavá. Lenže… Predstavy sú krásna vec a realita druhá. Neviem, či som niekedy zažil väčší kontrast medzi snom a realitou.
Mám „spolubývajúceho“
Na severe more bolo. Dokonca hralo všetkými tyrkysovými odtieňmi. Piesok bol biely a palmy mali správne zakrivenie na gýčové fotografie. Lenže keď som sa pozrel na miesto, kde som mal spať, tak sa mi chcelo plakať. V celom širokom okolí bolo len jedno miesto na prespanie. Miesto, ktoré som aj zabudol, ako sa volalo, nieslo honosný prívlastok rezort. Nachádzalo sa tu vyše 20 bungalovov, v ktorých v tom období nikto nebol. Rozumiem, že cestovný ruch je tu neznámy pojem, len som nepochopil, prečo niečo také je ešte v prevádzke. Miestny zriadenec mi otvoril chatku so slovami: „Toto je to najlepšie, čo tu máme.“ Vytrhaná podlaha, v kúpeľni chýbala časť strechy a oknám chýbalo sklo. Keď som sa pokúsil rozsvietiť svetlo, dostal som od zriadenca okamžite sviečky so zápalkami. Môj pohľad som nasmeroval na záchod a hneď som dostal umelohmotný kýblik. Bál som sa ďalej pozerať a spýtal sa, koľko chce za ten skvost. Napadlo mi, či on mne skôr nezaplatí ako jedinému turistovi, ktorý po niekoľkých desaťročiach obšťastnil tento rezort. „35 dolárov a k tomu ako bonus 20 litrov vody na sprchovanie a záchod.“ Pozeral som na toho zriadenca asi ako teraz vy na tieto riadky. Zjednávať sa mu nechcelo, lebo vedel, že nič iné na okolí nie je a ja musím zostať. Prespať niekde v hamaku? Rozložiť si spacák? Možno v inej krajine, ale tu nie. Vážne. Prežil som iné divočiny, ale toto je niečo iné. Namiesto lepšej ceny som dostal o päť litrov vody viac ako bonus.
Povedal som si, že aj tak tu len prespím a za päť dní letím do civilizácie. Za celý pobyt som tu bol len ja. Nikde nikoho, všetko opustené ako z nejakého katastrofického filmu. Žiaden signál, internet, kniha… Len ja a moje myšlienky. Keď som sa chcel najesť, musel som ísť tri kilometre do najbližšej dediny, kde bol len jeden obchod. Jediné, čo sa dalo kúpiť, boli baltské rybičky v oleji a k tomu cibuľa. Ak ste chceli chlieb, tak ten sa objednával tri dni dopredu. Áno, celých päť dní som jedol len rybičky s cibuľou. Keď som dostal chlieb, mal som pocit veľkej hostiny.
Najväčší zážitok som mal počas druhej noci. To, že komáre mali hostinu, mravce si urobili diaľnicu cez moje veci a dokonca som raz objavil lastovičku v rohu rozpadnutej chatky, bolo ešte okej. Ale keď cez vás v noci prebehne potkan, to už je cez čiaru. V tú noc niečo stále šušťalo v rohu. Keď som zapol baterku, lebo svetlo nešlo už desaťročie, tak sa ten tvor schoval. Hrali sme sa na schovávačku. Tá hra ma začala baviť, lebo nebolo aj tak čo robiť. Nakoniec som potvoru videl v plnej kráse, ako chcela niečo zobať do svojej diery. Jej úkryt som poriadne zapratal a s dobrým pocitom som si ľahol do polorozpadnutej postele. A vtedy sa to stalo. Už som zaspával, keď počujem rýchle kroky, ktoré sa blížia ku mne. Kým som zareagoval, tak ten potkan mi prebehol cez tvár. Vážne, nepreháňam! Cítil som, ako mi prešiel ten jeho dlhý vypĺznutý chvost popod nos. Zjačal som ako nikdy v živote, až sa tá palma na pláži ohla. Šialene som sa zľakol a išiel som sa s bonusovým prídelom vody poriadne umyť. Čo by ste spravili vy? Išli by ste po tejto skúsenosti naspäť do hlavného mesta a spali v bordeli, alebo zostali tu, jedli rybičky a hrali sa s potkanom? Ja som zostal a hral som sa na statočného.
Dnes na túto cestu spomínam s úsmevom, ale niektoré veci by som už nechcel zažiť. Odvtedy sa veci pohli a miestni postavili nejaký ten hotel, spravili chodník na vrchol sopky a vybudovali pár lokálnych reštaurácií, kde nedostanete len rybičky v oleji. Zažil som krajinu pred tým, než sem dorazil turizmus. Jemne som sa priblížil k pocitom ľudí, čo cestovali pred niekoľkými desaťročiami, kedy nebol internet, mobilné aplikácie, mobil či iné moderné technológie. Dokázali by sme dnes cestovať tak, že by sme nemali žiadne informácie a jediným možným spôsobom ich získania by boli náhodné stretnutia? Nevedeli by sme, do čoho ideme a mali by sme pred každým dňom malú neistotu. Spoliehali by sme sa na neoverené informácie? Dnes na turizmus a komerciu nadávame, ale tá nám v globále ponúkla ten luxus, že cestujeme viac-menej bez obáv. Keď chceme mať pohodlie, nájdeme ho. Dnes nám stačí ísť na internet a vieme si zistiť, čo nás čaká, kde sa vieme najesť a prípadne prespať. Ak by ste chceli zažiť deň, týždeň alebo nedajbože mesiac cestovania tak, že nič neviete, stačí len nepoužívať mobil alebo počítač. Tomu pocitu sa viete priblížiť a odstrihnúť sa od virtuálneho sveta. Potom narazíte na limity, o ktorých ste príliš nevedeli. Zo začiatku to bude iný pocit. Ako keby vás niekto hodil do vody a neviete plávať. Ale myslím si, že za pokus to stojí.
Máte otázky na cestopis „Komorské ostrovy alebo ako som sa naháňal s potkanom“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Prvý diel cestopisu si viete prečítať tu Komorské ostrovy alebo ako som mal zjesť netopiera – Travelistan
Autor
Čítať viac článkov