Južná Etiópia je pravdepodobne najdostupnejšou krajinou Afriky, kde môžete stretnúť kmene žijúce pôvodným spôsobom života. V regióne Omo žije 12 rôznych kmeňov, ktoré sú od seba odlišné zvykmi, spôsobom života, ale i odevom či skarifikáciou (jazvenie). Kmene sú roztrúsené i v okolí tohto územia. Môžete sa stretnúť s rôznymi skupinami čo i len pri odľahlej ceste, naopak niektoré kmene (Suri) sa nachádzajú na opačnom brehu rieky Omo v ťažko dostupných častiach džungle a blízko hraníc s Južným Sudánom, pričom cestovať za nimi znamená naozajstné dobrodružstvo.
Deň začína rovnako ako ten predtým – skoré vstávanie v skromných podmienkach, pobalenie, raňajky zakončené antimalarikami a odchod na únavnú cestu. Po čase, ktorý som strávil v Afrike, som si už zvykol na takéto rána a každú chvíľu strávenú v tejto oblasti považujem za najlepšiu možnosť, ktorá sa mi prihodila. Tentokrát nás čaká kmeň, ktorý sa berie ako jeden z najkrajších.
Hamar
Ich meno (podobne ako pri kmeni Dassanech) nie je jednotné a volajú ich taktiež Hamer. Venujú sa pastierstvu a preto nezostávajú na jednom mieste, ale presúvajú sa podľa potreby dobytka (dobytok takisto ako pri Mursioch predstavuje majetok). Ich ženy sa taktiež radi „parádia“. Ihneď si na nich všimnete ich vlasy, vďaka ktorým s pomocou zmesi kravského tuky a okry (hlinky) pripomínajú ženy z namíbijského kmeňa Himba, aj keď spriaznenosť nie je dokázateľná. Okrem vlasov je jeden z ďalších znakov kozia koža, ktorú nosia okolo bedier. V dedine žije spoločne viacero rodín a okolie je ohradené. Za zmienku určite stojí aj to, že muži sa venujú zakladaniu úľov a včelárstvu. Ich zvyky sú taktiež zvláštne, pričom najznámejší je takzvaný bull jumping. Pokiaľ sa hamarský muž chce oženiť, musí absolvovať ceremóniu skákania cez kravy. Nahý mladík sa rozbehne po 15-20 kravách zoradených vedľa seba, ktoré sú potreté kravským trusom, aby boli šmykľavejšie.
Predtým, než sa dostaneme do dediny, čaká nás návšteva miestneho trhu. Už pri parkovaní zisťujem, že to bude iná káva. Aj keď sme zažili najväčší otvorený trh Afriky v hlavnom meste, ocitnúť sa na komornom trhu miestnych kmeňov na juhu Etiópie je predsa len o niečom inom. Pri vstupe mám zmiešané pocity. Celé mi to viacej pripomína stretnutie miestnych a pre predajcov nie je cieľ mi za každú cenu niečo predať a ani nevzbudzujem väčšiu pozornosť, pričom celkovo to celé vyzerá ako zoskupenie ľudí niekde na poli, v okolí ktorého sú skromné prístrešky. Ako stojím v srdci celej tejto zmesi tak si všímam, že ponuka produktov je široká. Od klasických korenín cez prázdne plastové fľaše až po šľapky vyrobené z gumy od auta ešte aj s dezénom. V strede celého priestoru sa prvýkrát dostávam do kontaktu s kmeňom Hamar. Jediné, čo však vidím, sú nečinne sediace ženy bez snahy sa mi niečo predať či dokonca bez záujmu interakcie. Ermi si všíma moju nechápavosť a dozvedám sa, že sú to hamarské ženy, ktoré si doposiaľ nenašli ženícha a tak prišli skúsiť šťastie sem.
Presúvame sa o kúsok ďalej a pritom ma zaujme lokálna krčma. Vchádzam dnu a ostávam silno prekvapený. Na priestore nie ani 4×4 metre bez stolov či stoličiek sa tlačí viac ako 20 osôb. Namiesto spoločného stola sú všade malé lokálne skupinky ľudí, ktorí sedia v kruhu okolo kýbľa, z ktorého obsahu ma napne, ale snažím sa nesúdiť, pretože takisto by naplo chlapca, ktorý to pije, kebyže mu ukážem bryndzové halušky. Moji spolucestujúci to nevidia úplne rovnako a tekutinu s pochybnou konzistenciou skúšajú ochutnať, pričom z ich výrazu súdim, že substancia chutí ešte horšie, ako v skutočnosti vyzerá a zároveň Ermi to prežíva zo všetkých najviac, pretože tuší, že črevné problémy po vypití nápoja sú prakticky istota. Pýtam sa ich na chuť a opisujú mi ju ako pokazené mlieko spojené s ohromným smradom. Obsahom kýbľa je vraj pivo.
Po opustení trhu to je len na skok do dediny. Príchod do nej, ktorý sa môže zdať ako repetetívny, je v skutočnosti pri každom kmeni iný. Po vystúpení dostávam do rúk nádobu s ďalšou tekutinou a len si trpko spomeniem na trhovú krčmu. Ostávam však príjemne zaskočený, pretože dostávam silný zelený čaj s výraznou chuťou a preto zimomriavky, ktoré som mal pred napitím, sa ukázali ako neopodstatnené. Pokračujeme ďalej do dediny a po dohode s náčelníkom môžeme vstúpiť dovnútra spoločne s členmi kmeňa, ktorí nás prišli zvedavo obzerať pred brány spoločenstva. Deti pobehujúce dookola sa chichotajú na našej koži a silou mocou mi ukazujú na hlavu, aby som sa zohol a aby oni mohli vidieť nebrčkavé blonďavé vlasy. Obyvatelia kmeňa sú však na počudovanie veľmi priateľskí a obe strany sa obdarúvame úsmevmi, ktoré sú najmilšie od detí, ktorým chýba množstvo zubov. Rozmýšľam, či je vhodné požiadať o vstup do chatrče, ktorá len silou vôle drží na svojich podporných stĺpoch a niekoľko členov kmeňa oddychuje pred ňou. Všade okolo mňa je šialený ruch. Cítim sa ako celebrita, ktorá prechádza po červenom koberci niekde v Hollywoode, aj napriek tomu, že som v Južnej Etiópii, ale hlavne si užívam radosť, ktorá ide od každého človeka, okolo ktorého prejdem.
Pomaly sa dostávam von z kmeňa a ako posledný sa chcem dostať do auta na cestu preč, ale uvedomujem si, že nastáva problém. Okolo auta stojí celá dedina a nie je možné dostať sa k nemu. Snažím sa preto predrať cez množstvo ľudí, ktorí stoja okolo neho pritom schytávam množstvo poťahov za vlasy a takisto veľa detí ma ťahá späť. Po úporne dlhej snahe nasadám do auta, pričom pociťujem posledné potiahnutie za tričko, ktoré sa mi na kúsku roztrhne.
Nie každý kmeň je bohatý na zážitky typu, že na vás miery zbraň alebo sa rozprávate so šamanom kmeňa. Pri všetkých je však zaručené, že von vyjdete obohatení o iný pohľad. Kmeň Hamar mi otvoril oči nielen ich radosťou a srdečnými úsmevmi, ale i ľahkosťou žitia, ktorú vyžarujú. Deti, ktoré mi dokázali, že detské posmešky sú rovnaké všade na svete spravili radosť nielen mne, ale najmä svojim kamarátom, ktorí sa len hanblivo pozerali spoza stromov. Koniec koncov, všetci sme ľudia a všetci sme vo vnútri rovnakí.
Konso
Po Hamaroch sa presúvame preč a intenzita dňa naberá na obrátkach. Obed bol super, ale už je čas, aby sme sa presunuli do kmeňa, ktorý síce nepatrí do dolného povodia rieky Omo, ale svojím spôsobom života a unikátnymi domami predstavuje povinnú zastávku na našej ceste.
Celý kmeň je iný ako ostatné. Na rozdiel od Mursiov alebo Hamarov, ktorý žijú v dedinkách s počtom príslušníkov rádovo pár desiatok, kmeň Konso si tvorí spoločenstvá s počtom až niekoľkých tisícoch (1500-3500) a malé osadenstvo sa častokrát mení viacej na malé mestečko. Venujú sa poľnohospodárstvu a preto žijú v oblastiach, ktoré sú bohaté na zrážky vďaka čomu majú aj väčšie možnosti pestrosti plodín. Dedinu začínajú stavať od stredu smerom von a ako sa spoločnosť rozširuje tak sa zväčšuje aj dedina a jednotlivé vrstvy si možno všimnúť na vysokých múroch, ktoré sú slúžia ako obrana. Na hlavnom námestí, ktoré sa nachádza v srdci dediny, je pri založení dediny postavený kmeň stromu a každých 18 rokov sa k nemu pridá jeden ďaľší, vďaka čomu sa ľahko vie vek dediny. Pokiaľ ste muž a člen tohto kmeňa, tak nato aby ste sa mohli oženiť budete potrebovať zdvihnúť približne 50 kilogramový kameň nad hlavu a zahodiť ho za seba, čo reprezentuje vašu pripravenosť na ženbu a v momente ako sa chlap chce ženiť, chodí trénovať dvíhanie kameňa na námestie. Kmeň je všeobecne zžití so spoločnosťou dneška (deti chodia do škôl,…), ale stále si chcú zachovať pôvodný spôsob života v mnohých aspektoch.
Sledujem krajinu za oknom auta, v slúchadlách mi hrá hudba a z ničoho nič sa mi pustí krv z nosa. Nepovažujem to za nič zvláštne, pretože pri presunoch prekonávame kvôli rozmanitosti Etiópie veľké výškové rozdiely, čo nepôsobí veľmi dobre. Po čase však zastavujeme pri vysokej stene z kameňov a v tom momente sa moja znudenosť zmení na zaujatosť. Obklopenie ľuďmi z kmeňa je samozrejmosť, my však pokračuje dovnútra. Celé to ale začína sklamaním, pretože desiatky ak nie stovky detí sa nám snaží niečo predať. Miestny mladík, ktorého sme si prenajali ako sprievodcu nám napokon vysvetľuje, že deťom nemáme dávať peniaze priamo do rúk a to čo nám chcú predať sú výrobky, ktoré si vytvorili v školách, aby neboli naučené nato, že stačí pýtať a turista im dá čokoľvek si vypýtajú. Opäť sa teda mení emócia z negatívnej na pozitívnu a hneď nato si kupujem malý obraz vytvorený z listov. Odmenou mi je úprimný úsmev od chalana, ktorému sa podarilo predať svoju prácu, na ktorú je patrične hrdý.
Prechádzame skrze spleti uličiek, ktoré lemujú vysoké kamenné múry a množstvo detí na nich. Opäť sme atrakcia pre celú dedinu a po čase sa dostávame až do úplného stredu, kde sa nachádzajú kmene. Usudzujem, že osadenstvo bolo založené už dávno, pretože nedokážem ani spočítať koľko kmeňov je tam zakopaných. Všímam si však, že kúsok vedľa sa nachádza spomínaný kameň, ktorý pre miestnych ešte aj dnes znamená vstupenku do manželstva. Popri prechádzaní miestnych „bulvárov“ som sa stal kamarát s našim sprievodcom a pri tejto príležitosti sa na mňa len pousmeje a ja viem, čo sa mi snaží naznačiť. Smerujem preto ku kameňu a už pri pohľade viem, že toto asi nedám. Postavím sa nadeň ako vzpierač a všetky deti okolo vytvoria obrovský kruh, pričom ma burcujú aby som už šiel nato. Chytám preto teleso do rúk a len veľmi ťažko ho dostávam kúsok nad zem a po značnom úsilí si ho vykladám na ramená. Prichádza najťažšia časť a celá dedina len mlčky sleduje moje snaženie. Kvôli strachu z privalenia sa kameňom ho však zhadzujem a okolie sa zmení na zmes sklamania a vtipu. Užívam si to a len trpko zhodnocujem, že dnes sa ženiť ešte nemôžem.
Odchádzame z kmeňa, aj keď to ešte nechcem. Pohľady ľudí, ktorí majú tak málo, ale zároveň oveľa viacej ako ja sám sú zvláštne a prichádza mi myšlienka, že cestovanie znamená žiť. Z tohto odchodu vznikajú pre mňa jedny z najsilnejších momentov a pocity z tohto celého sa mi určite vryjú do pamäti.
Opúšťame našu dnešnú výpravu a pomaly sa poberáme do Addis Abeby na letisko. Pri posadení sa do lietadla, ktoré smeruje do Frankfurtu začína ten zvláštny pocit, ktorý dostanem po každej ceste. Nedokážem ho ani rozpoznať, pretože cestovanie je veda, ktorá človeka dovedie k sebe samému, ale viem, že vedátor tejto oblasti nie som. Cesta vás zmení – mala by. Zanecháva stopy na vašej pamäti, na vašom vedomí, na vašom srdci a na vašom tele.
Veni, vidi, amavi Etiópia!
Prvá časť cestopisu „Kmene povodia rieky Omo“ si môžete prečítať tu
Chceli by ste navštíviť Etiópiu? Hľadáte itinerár, rady a tipy? Pozrite sa sem
Autor
Čítať viac článkov