Dávame priestor aj iným cestovateľom a ich pohľadu na svet cez cestopis. Aj my sme nejako začínali a chceli sme nejakú radu, podporu, pekné slovo, spätnú väzbu, publicitu… Preto každú stredu uverejníme jeden cestopis od vás. Dnes sa pozrieme na Etiópiu očami Vladimíra Macka.
Do cestopisov nezasahujeme
Južná Etiópia je pravdepodobne najdostupnejšou krajinou Afriky, kde môžete stretnúť kmene žijúce pôvodným spôsobom života. V regióne Omo žije 12 rôznych kmeňov, ktoré sú od seba odlišné zvykmi, spôsobom života, ale i odevom či skarifikáciou (jazvenie). Kmene sú roztrúsené i v okolí tohto územia. Môžete sa stretnúť s rôznymi skupinami čo i len pri odľahlej ceste, naopak niektoré kmene (Suri) sa nachádzajú na opačnom brehu rieky Omo v ťažko dostupných častiach džungle a blízko hraníc s Južným Sudánom, pričom cestovať za nimi znamená naozajstné dobrodružstvo.
Budík nám zazvoní skoro ráno a len mlčky sa začneme chystať nato, čo nás dnes čaká. Po raňajkách a pobalení všetkých vecí nasadáme do áut a čaká nás presun do dediny Jinka, ktorá je vstupnou bránou ak chcete navštíviť najexotickejší a zároveň najznámejší kmeň snáď celej Afriky.
Mursi
Ak ste videli legendárny dokument od Pavla Barabáša – Omo cesta do praveku, kmeň Mursiov sa v ňom skloňuje asi najviac. Ich agresívna povaha skoro zapríčinila, že skupina takmer skončila s prepichnutým člnom. Majú charakteristické črty ako výrazná skarifikácia, odevy, ale najmä u žien je známy tanierik (labreta) v spodnej pere. Dnes je labreta už znakom krásy, ale jej pôvodný význam bol presne opačný. Ženy boli častokrát unášané inými kmeňmi a tak sa „zohavili“, aby ich únosca nechcel. Teórií o tomto skrášľovaní je samozrejme viacej, táto je však najznámejšia. Ich jazvy sú na tele sú veľmi výrazne, pretože do nich pridávajú prach, aby ich zvýraznili. Hovorí sa, že jazvy sú znakom zabitia nepriateľa, čo však nie je úplne pravda, pretože na tele si ich tvorí každý sám. Ich obživa spočíva v pastierstve, pričom kravy sú častokrát pre nich celý majetok a pokiaľ si chcete nájsť nevestu, musíte jej rodine odovzdať desiatky kráv. Tieto tvory však využívajú ako prostriedok výmeny za zbrane (napríklad dve kravy za jeden AK-47) alebo iný majetok. Dneska sú už tieto kmene viacej civilizované ako pred 20 rokmi. Stále však nemajú prístup častokrát ani k základnej zdravotnej starostlivosti a preto umierajú aj na bežné choroby.
Na ceste sme už niečo vyše hodiny, keď v tom na prašnej ceste spozorujem chlapa so zbraňou pokojne sediaceho v tieni. Zastavujeme pri ňom a Ermi (náš miestny sprievodca) k nemu podíde a spytuje sa na polohu kmeňov (kmene neostávajú na jednom mieste stále, ale presúvajú sa podľa potreby dobytka). Z toho čo nasledovalo som pochopil, že miestny „ranger“ ide s nami. Len ticho nasadol k nám do auta a pohľad mi hneď spadol na jeho zbraň zo Sovietskej éry.
Cesty sú čoraz viac rozbité a my sa dostávame do dedinky Mursiov. Ako prichádzame si uvedomujem, prečo je práve tento kmeň v mnohých cestopisoch opisovaný ako vrchol celého dobrodružstva. Pri vystúpení sa okolo nás zhŕkne celé osadenstvo podobne ako pri Dassanechoch. Ženy s krásnymi labretami, náušnicami, naopak muži s veľmi výraznými jazvami, pri ktorých si spomeniem na ich možný význam a nenápadne počítam koľko nepriateľov eventuálne zabil chlap predo mnou. Jeho výraz je však na počudovanie veľmi priateľský a dokonca mi dovolil odfotiť si ho, z čoho vznikla najlepšia fotky z tejto cesty.
Pokračujem ďalej malou dedinkou v strede ničoho. Okolo pobehujú deti, ktoré sa silou mocou chcú dotknúť mojich vlasov. Na deke pred domčekom zase leží batoľa zafúľané od svojho prostredia a jeho matka vyrába niečo z hliny hneď vedľa neho. Aj keď o tom ešte neviem, prežitie malého infarktu na mňa čaká hneď za rohom. Všímam si, že pre Mursiov nie sme tak zaujímaví, ako sme boli včera pre Dassanechov. Naša prítomnosť ich vyrušila len z počiatku, ale neskôr už neriešili, prečo tam sme a len pokračovali vo svojej každodennej práci zaobstarávania si obživy. Rozmýšľam, prečo v dedine nie sú skoro žiadni muži, ale hneď zisťujem, že majú prácu s dobytkom o kúsok ďalej. Zastavujem sa pri dievčine, ktorá mi ukazuje výrobu labrety a je vidieť, že tvorba nového kusu je pre ňu rutinou. Nie všetky ženy, ktoré labrety nosia ich v tejto chvíli aj majú na sebe a narezaná spodná pera im len visí. Je to kvôli tomu, že s tanierikom v ústach sa každá činnosť robí ťažšie a pri jedení to platí dvojnásobne.
Najznámejšie fotky Mursiov sú asi tie so zbraňami, ktoré vymieňajú so Sudáncami za kravy a využívajú ich na ochranu dobytka a svojho územia. Moja nezodpovedná túžba spozorovať zbraň a obyvateľa kmeňa v jednom asi nebude vypočutá, keďže muži ich potrebovali na svoju prácu. Pri prechádzaní však odrazu skameniem. Pár metrov odo mňa je malé dieťa. Nebolo by to tak zvláštne, kebyže toto dieťa nedrží v rukách Kalašnikov, ktorým na mňa nechcene miery. Netuším čo robiť, ale ako ma to už spoločnosť naučila- vyťahujem mobil. Aby som nevyvolal konflikt, len nepatrne zapínam kameru a nenápadne natáčam, čo sa deje predo mnou. Dieťa však našťastie nemalo nejaké úmysly a vidím, ako sa mi stráca z dohľadu v kríkoch. Ostávam stáť na mieste, pretože zážitok tohto kalibru (doslova) sa nedeje každý deň a premýšľam, či vôbec chcem aby sa niekedy zopakoval. Náš čas v kmeni sa kráti, aj keď odísť nechce nikto. Mám veľkú chuť ostať a zažiť to, čo zažíval Pavol Barabáš so svojou skupinou 20 rokov dozadu. Snáď sa mi to podarí niekedy nabudúce.
Ľudia si častokrát myslia, že kmene automaticky nemajú predstavu o čase, svete, vzdelaniu,… Pri mnohých to je pravda, ale záleží na akú dedinku natrafíte. Nám sa podarilo dostať do takej, kde sme im nedokázali vysvetliť, čo je to Etiópia a akou formou sú jej súčasťou, ba čo viac, ako hovorí Martin Navrátil- „Afrika nemá hodinky, Afrika má čas“ a toto motto sme zažili na vlastnej koži, keď sme sledovali ako členovia kmeňa nechávali čas plynúť pri poobednej nečinnosti. Aj napriek nevedomosti o okolitom svete boli však títo ľudia veľmi šťastní a aj keď sme nehovorili rovnakou rečou, našou komunikáciou bol úsmev, keďže každý sa smeje rovnakým jazykom.
Prvá časť cestopisu „Kmene povodia rieky Omo“ si môžete prečítať tu
Chceli by ste navštíviť Etiópiu? Hľadáte itinerár, rady a tipy? Pozrite sa sem
Autor
Čítať viac článkov