Dávame priestor aj iným cestovateľom a ich pohľadu na svet cez cestopis. Aj my sme nejako začínali a chceli sme nejakú radu, podporu, pekné slovo, spätnú väzbu, publicitu… Preto každú stredu uverejníme jeden cestopis od vás. Dnes sa pozrieme na Etiópiu očami Vladimíra Macka
Do cestopisov nezasahujeme
Južná Etiópia je pravdepodobne najdostupnejšou krajinou Afriky, kde môžete stretnúť kmene žijúce pôvodným spôsobom života. V regióne Omo žije 12 rôznych kmeňov, ktoré sú od seba odlišné zvykmi, spôsobom života, ale i odevom či skarifikáciou (jazvenie). Kmene sú roztrúsené i v okolí tohto územia. Môžete sa stretnúť s rôznymi skupinami čo i len pri odľahlej ceste, naopak niektoré kmene (Suri) sa nachádzajú na opačnom brehu rieky Omo v ťažko dostupných častiach džungle a blízko hraníc s Južným Sudánom, pričom cestovať za nimi znamená naozajstné dobrodružstvo.
Naše auto sa blíži k dedinke. Po pristátí v hlavnom meste Etiópie nás čakal 9 hodinový presun po cestách, ktoré porovnávať s cestami v Európe by nebolo ani možné. Každá jama znamená nadskočenie a otrieskanie hlavy o strop. Sledujem krajinu, ktorá sa nekonečne rozprestiera predo mnou a postupne v kontraste so západom slnka sa zjavuje dedina, v ktorej prespíme. Dorazili sme do Arba Minch.
Spadli sme do postele a pri ohromnej únave som zabudol aj na sieťku, ktorá by ma mala chrániť proti malarickým komárom. Ráno sa prebúdzam na zvuky prírody, ktoré počuť z okolia, keďže okno je vo väčšine prípadov nahradené sieťkou. Prišli sme na raňajky, ktoré lepšie situované ani nemohli byť. Takéto prírodné kino vám neponúkne ani najdrahší hotel v Tatrách.
Po raňajkách sme však už konečne nasadli do auta a vybrali sa cestu za naším cieľom- návšteva kmeňov povodia rieky Omo na východnom brehu.
Dassanech
Po pár hodinách jazdy od Arba Minch sa dostávame na hranicu, kde sa stretáva Južný Sudán, Keňa a Etiópia. Kontrola pasov je v tomto prípade povinná jazda, ktorá nám bráni pustiť sa do spoznávania. Colník, ktorého kancelária sa skladá z Piaggio auta nám skontroluje pasy a kebyže chceme, môžeme sa (len v teoretickej rovine) vydať do hociktorej zo spomínaných krajín.
Polhodinová jazda autom po cestách, na ktorých sa asfalt postupne strácal. Číňania síce postavili cesty, nestará sa však o ne ani jedna strana a postupne sa to dostáva do nepoužiteľného stavu. Zastavujeme v tieni stromov, pretože vonku je príjemných 42 stupňov a celkom v diaľke matne už vidíme dedinku. Po ceste na juh Etiópie, sa vždy keď sme zastali vynorili deti. Nešlo o to, či to bolo mestečko alebo rozsiahle územie nikoho, tieto deti sa vždy nejako „spawnli“. Inak tomu nebolo ani v tomto prípade. Deti nás sprevádzali po celý čas 20 minútovej prechádzky do dediny.
Dorazili sme do dedinky. Hneď po príchode sa zhúkli azda všetci obyvatelia kmeňa okolo nás. Ľudia tohto kmeňa majú veľa mien- Dassanetch, Daasanach, Geleb,… Nežijú len na území Etiópie, ale sčasti na územiach Južného Sudánu a Kene. Sú pastieri, no kvôli konfliktom s inými kmeňmi prichádzajú o dobytok a tak sa živia aj poľnohospodárstvom, avšak rieka im ponúka taktiež zdroj obživy- ryby. Ako prvé som si všimol, že ich domy už stihla zasiahnuť modernizácia. Rieka im častokrát naplaví veci z miest, ktoré využívajú na stavbu príbytkov, preto plechové domčeky boli už viac bežné, ako tie pôvodné.
Hľadám niekoho, kto by mi pomohol rozprávať sa s miestnymi. Po neúspešných pokusoch mi ostáva len chalan, ktorý prišiel z niekoľko kilometrov vzdialenej dediny a ovládal akú takú lámavú angličtinu. Pri vysvetľovaní toho, čo potrebujem cítim, že jeho ochotu pre mňa niečo urobiť budem musieť niečím povzbudiť. Nenápadne mu preto dávam do rúk 200 Birrov , pričom chalan s úsmevom vstane a vydá sa mi na pomoc. Najskôr nadväzujem rozhovor so šamanom kmeňa. Rozpráva mi o bojoch medzi klanmi či o jeho poslaní pre danú spoločnosť, zatiaľ čo je obvešaný predmetmi, ktoré si zvedavo obzerám. Spozoruje môj záujem a začne mi vysvetľovať, načo každý predmet slúži. Nepatrne si všimnem, že nás počúva žena pri jej domčeku. Môj prekladateľ ma varuje, že s ňou by som radšej konverzáciu začínať nemal. Neuposlúchnem, avšak hneď zisťujem, prečo nechcel aby som sa s ňou bavil. Žena si po celý čas len niečo nezrozumiteľne mrmle popod nos a ja nadobúdam pocit, že moja prítomnosť ju rozrušila. Šaman mi neskôr tlmočil jej nezaujatosť. Opísal mi ju ako šialenú, pretože voľakedy mala dvoch synov, avšak obaja zahynuli v bojoch medzi kmeňmi. Poďakujem za všetky konverzácie a poznačený smutným príbehom sa poberám ďalej. Pripájam sa späť k svojej skupinke, ktorá zvedavo stojí okolo jedného z domčekov. Žena vnútri nás síce trocha nerada, ale i tak pozýva k sebe dnu. Vstupujem po štvornožky a ocitnem sa v malom priestore 1,5×1,5 metra a do očí mi ihneď spadne batoľa, ktoré leží na špinavej zemi. V tom momente si uvedomujem, aký sme vlastne všetci rovnakí a opakujem si heslo Drewa Binskeho (we are all the same). Po mne vstupuje do stanu ďalší člen výpravy. Jediné čo počujeme je bolestné zastonanie, pretože si nevšimol, že v strede domčeka je ohnisko so žeravými uhlíkmi, pričom jeho ruka skončila priamo v ňom. Po týchto chvíľach nastal čas, aby sme sa postupne presunuli do ďalšieho kmeňa. Som celý špinavý od červenej hliny a piesku, zároveň celý zhorený od slnka, avšak viem, že každý moment, ktorý som strávil v tomto kmeni mi dal naozaj veľa a len o tomto jednom dni by sa dala napísať kniha.
Na hoteli po celom dni sa stalo to isté, čo deň predtým pri presune z Addis Abeby na juh. Padol som do postele s úpalom, novými potencionálnymi malarickými štípancami a oddal sa spánku. Na ďalší deň nás čakal nový kmeň, nové zážitky a ďalší ľudia, kvôli ktorým sme toľko cestovali.
Koniec prvej časti „Kmene povodia rieky Omo“
Chceli by ste navštíviť Etiópiu? Hľadáte itinerár, rady a tipy? Pozrite sa sem
Autor
Čítať viac článkov