Sedím vo vlaku uháňajúcom po trati Košice – Bratislava. Vlak Slovenských železníc nabral už pekné meškanie. Na jazyku mám uštipačnú poznámku, že železnice sa vlastne snažia, aby som do hĺbky precítil a spoznal krajinu. Veď ako by som dokázal vnímať detaily prostredia, keby vlak okolo nich len tak prefrčal? Kedy budeme mať vlaky ako v Japonsku?

Vlastne mi ani neprekáža, že naše najrýchlejšie vlaky stále dosahujú rýchlosť ako pred 30 rokmi a nevidno žiaden progres. Ani nežiadam, aby železné tátoše fujazdili rýchlosťou vyše 300 kilometrov za hodinu. Vážne to nechcem, lebo si uvedomujem, že nás na tom našom malom Slovensku nie je tak veľa a naša krajina by to nezaplatila. Hnevá ma len, že sa nevieme správať. Aj vás obťažujú hlasné rozhovory spolucestujúcich? Vyzváňanie telefónov? Prečo si vo vlaku nemôžem odpočinúť alebo v tichosti pracovať? Namiesto toho počúvam nejakého Jožka, ktorý rozpráva svojmu kolegovi nekonečnú „veselú príhodu z natáčania“.  Prečo si vo vlaku po sebe nevieme upratať? Stále sa spoliehame, že to niekto urobí za nás. Prečo tie nešťastné toalety nevieme zanechať v pôvodnom čistom stave?

Kedy budeme mať vlaky ako v Japonsku
Železničná stanica v Kyote

 

Už dlho sa mi v hlave nevynorilo toľko otázok ako po príchode z Japonska, kam som sa opäť vybral po kovidovom období. Bol som tam azda dvadsaťkrát,  ale až teraz ma niektoré veci naozaj zasiahli. Táto krajina patrila na konci druhej svetovej vojny medzi dve desiatky najchudobnejších, bola totálne vojensky zničená a nikto jej nedôveroval. Za necelých 15 rokov sa úspešne zaradila medzi najvyspelejšie ekonomiky sveta, a to pritom nemá žiadne veľké surovinové zásoby. Musí toho extrémne veľa dovážať – vrátane jedla – a je závislá od mnohých vecí. Za 15 rokov sa krajina vychádzajúceho slnka dokázala vyhrabať z bahna a odštartovať veľmi úspešný príbeh, ktorý začali kopírovať aj iné štáty. Čo sme dokázali my za 15 rokov?

Kedy budeme mať vlaky ako v Japonsku
Meškanie? Niečo nepredstaviteľnné

Som nesmierne negatívne naladený, hnevám sa na spoločnosť, ktorá sa stále vyhovára na politikov a spolieha sa, že páni a dámy v oblekoch a róbach všetko vyriešia. Lenže kto si tých zástupcov zvolil? Kto uveril jednoduchým riešeniam bez potu, námahy a odriekania? Prečo sme ako spoločnosť dopustili, že dnes svorne veríme konšpiráciám a rôznym hoaxom? Môžeme za to my ako spoločnosť. Výhodou demokracie je, že sme si za všetko zodpovední sami. Otvorili sa nám neskutočné možnosti, na ktoré sme sa zjavne vykašľali. Neúspechy sme si nedokázali priznať,  namiesto toho sme hľadali vonkajších nepriateľov. Akoby za všetko mohol niekto iný – nie my sami. A potom sa čudujeme, že sa nám ten sen, ktorý snívame, neplní.

Nikdy sa vám nestane, že neviete, kde má zastať ten váš vagón. Všetko je presne vypočítané

V Japonsku mi to celé došlo. Tu sa ľudia pustili do vízie, ktorej v 50. rokoch nikto neveril. Len sa skúsme premiestniť v mysliach do čiernobieleho obdobia. Keby vám niekto povedal, že budúcnosťou sveta budú čipy, mikrotechnika a tranzistory? Ako by ste sa naňho pozerali? Ako na blázna? A s čím si dnes spájame Japonsko? Nie sú to práve tie spomínané slová? Ľudia tam uverili, začali makať a vytvorili krásny príbeh, ktorý sa nám zdá ako neskutočný a nedosiahnuteľný sen. Dokonca si myslíme, že Japonsko bolo také vždy.

Dovoľte mi predstaviť krajinu vychádzajúceho slnka cez mojich dvadsať rôznych návštev. Práve tá posledná bola pre mňa ako studená sprcha a aj nastavenie zrkadla, kam by sme sa raz mohli dostať. Že sa vám to zdá neskutočné? Pred 70 rokmi začali Japonci pomaly uskutočňovať svoj sen, ktorý im dnes nejeden človek závidí.

Začnem práve vlakmi, ktoré poznáme pod označením šinkansen. Sú synonymom rýchlosti a hlavne presnosti. Japonsko bolo prvou krajinou na svete, ktorá vybudovala železnicu určenú výlučne pre rýchlu osobnú dopravu. Bol to dôsledok stavu japonskej železničnej siete po skončení druhej svetovej vojny, keď už tamojšie úzkorozchodné trate svojou kapacitou nepostačovali rastúcemu dopytu.

Kedy budeme mať vlaky ako v Japonsku
Aj takto môže vyzerať ponúkané jedlo do vlaku. Vždy čerstvé

Pôvodné plány zo 40. rokov 20. storočia počítali s úplnou prestavbou časti štátom vlastnených tratí na normálny rozchod koľají, ale pre finančnú náročnosť k tomu nedošlo. Namiesto toho v 50. rokoch vznikol projekt na vybudovanie separátnych tratí na rýchlu osobnú dopravu električkového charakteru. Jeho výsledkom bola vysokorýchlostná spojnica dvoch najväčších japonských veľkomiest, Tokia a Osaky, ktorú sprístupnili verejnosti 1. októbra 1964 pod názvom Tókaidó-šinkansen. Udialo sa to pred letnou olympiádou v Tokiu. Táto trať bola okamžitým úspechom, už tri roky po začatí prevádzky prepravila sto miliónov cestujúcich. Chápete? V roku 1964 už vlaky uháňali rýchlosťou 200 kilometrov za hodinu. Nikto nechcel veriť, že Japonci to dokázali. Keď sa rýchlosť zvyšovala a popularita rýchlostných vlakov naberala na obrátkach, začali tento model kopírovať ďalšie krajiny. Dnes máme rýchlostné vlaky nielen v Japonsku, ale aj v Číne, na Taiwane, v Južnej Kórei, ale aj v takom Uzbekistane, Francúzsku, Nemecku… Stačilo stlačiť ctrl c a ctrl v.

Pozrite sa na celé video z cesty

Ako som spomínal, nežiadam rýchle vlaky. Myslím si však, že nielen mne prekáža to časté šialené meškanie. Do Japonska chodím už niekoľko rokov, šinkanseny som využil vari päťdesiatkrát a nikdy sa nestalo, že by meškali čo len minútu. Pardón, raz meškal vlak na trase Tokio – Hirošima 48 sekúnd, lebo prišlo zemetrasenie a potrebovali skontrolovať trať. Prísť načas je pre japonskú kultúru niečo extrémne dôležité. Ešte teraz si pamätám, ako autobus vyrazil na cestu z Osaky do Tokia nie na minútu, ale na sekundu presne. Vodič nám oznámil, že do cieľovej destinácie prídeme o 6.30 ráno. Stala sa však veľká galiba. Prišli sme o 6.28 a vodič sa ospravedlnil všetkým cestujúcim: „Dúfam, že som vás mojím včasným príchodom nedostal do nepríjemnej situácie.“ Možno pozeráte na tieto riadky ako včela do cukrárne – presne tak ako ja v tom rannom autobuse. Vysvetlenie? Ak vás v Japonsku niekto príde čakať, tak príde načas. Lenže ak ste vy prišli skôr, druhá strana si mohla pomyslieť, že mešká. A to je veľmi nepríjemná situácia. Teraz si predstavte, že by tam niekto vážne meškal. Viete, o koľko peňazí by prišla japonská ekonomika, keby každý meškal čo len minútu? Celá tá šialená železničná sieť, ktorá na mape vyzerá ako nelogické bludisko, je exaktne prepojená časovými súradnicami, ktoré do seba geniálne zapadajú.

Koniec prvej časti.

Máte otázky na článok „Kedy budeme mať vlaky ako v Japonsku“? Dajte do komentu a radi odpovieme

Chceli by ste ísť s nami do Japonska? Pridajte sa na jeden z mnohých termínov viď

Zdieľaj tento článok