Okrem abaje musí mať žena na hlave šatku. Afganistan je jedna z dvoch krajín na svete, kde to je regulované zákonom. Nemať šatku znamená riskovať, že vás môžu aj zavrieť do väzenia.
Po dvoch týždňoch, počas ktorých som nevidela ženské vlasy (okrem tých mojich večer v zrkadle), som začala chápať, prečo naše pasové fotky tak pútajú pozornosť medzi vojakmi na kontrolných stanovištiach. Naše bezšatkové fotografie musia byť pre nich rovnaký bizár, akoby sme v našich končinách videli na pasovej fotke niekoho v plavkách. Ja by som si to určite nedala ujsťJ
Z praktického hľadiska je abaja aj hidžáb super vynález. Nemusíte riešiť, ako vyzeráte – netrápia vás spľasnuté mastné vlasy ani to, čo si zajtra oblečiete, či je to vyžehlené, či vám náhodou nevytŕča kus poctivo našporeného sadielka na boku. Každý deň vyzeráte v podstate tak isto. Príjemná zmena po desiatich rokoch života s office dress code a každodenného dolaďovania sukne s blúzkou. Vyzeráte síce trochu neforemne, ale presne tak ako všetky ostatné ženy na ulici. Po tých pár týždňoch to však začína byť trochu nuda. Vaše možnosti, ako sa prejaviť či odlíšiť od davu, sú mizivé. Stávate sa anonymnou, a v tej anonymite opäť trochu neviditeľnou. Lebo prd.
Mejkap
Zaujímavé je pozorovať rozdielne prístupy ku konceptu krásy v rôznych regiónoch sveta. Keby ste napríklad zakázali Škandinávkam maľovať sa, na ulici by ste si pravdepodobne žiadnu výraznú zmenu ani len nevšimli. Určite by to dvihlo vlnu koncepčného pobúrenia, lebo v princípe majú ženy rovnaké práva a povinnosti ako muži. Čiže ak môžu chodiť muži navoňaní od hlavy po päty, také isté právo majú automaticky aj ženy. Ale keďže drvivá väčšina žien Škandinávie pristupuje ku skrášľovaniu s minimalistickým prístupom, veľká vizuálna zmena by sa na ulici asi neudiala.
To je v silnom kontraste s tým, ako to funguje na tejto strane sveta. Ak trochu poznáte Strednú Áziu a arabský svet, viete, že ak sa chcú ženy nahodiť, patrí k tomu „all in“ s nápadným mejkapom a účesom. Výrazná maskara, červený rúž, vyčesaná hriva a dokonalý hutný mejkap vytvárajúci súvislú pokrývku tváre. Čím trblietavejšie a žiarivejšie, tým krajšie. O prirodzených preferenciách a koncepte krásy v danom regióne vám tiež čo-to napovedia tradičné kroje a oblečenie, ktoré ľudia nosia, ak sú veľké oslavy. Zatiaľ čo v Dánsku, kde žijem, ide najčastejšie o milé, ale relatívne jednoduché ľanové šaty, v Afganistane sú to načuchrané krikľavo farebné kroje s trblietkami poprepletané ozdobnými zlatými a striebornými výšivkami. Je potom smutné vidieť pravidlá Talibanu, ktoré zakazujú ženám skrášľovať sa či maľovať. Sú teda v brutálnom kontraste s tým, k čomu tu miestne ženy prirodzene inklinujú.
Ak sa chystáte do Afganistanu
Takže ak sa ako žena najbližšiu dobu chystáte do Afganistanu, zlaté pravidlo je ísť na to minimalisticky. Doma nechajte umelé riasy alebo gélové nechty, zabudnite na rúže alebo voňavky. Rátajte s tým, že celú dobu bude vaše oblečenie zahaľovať neutrálna abaja a na hlave budete mať hidžáb. Jednak preto, že to káže zákon, ale aj preto, aby ste zbytočne nepohoršovali.
V reštaurácii
Ak pôjdete do menších alebo odľahlejších oblastí okrem Kábulu, ktorý je liberálnejší ako iné mestá Afganistanu, budete pravdepodobne jediná žena, ktorá sa bude stravovať v reštaurácii. A pritom môžete byť v relatívne veľkej reštaurácii, pokojne aj so šesťdesiatimi a viac ľuďmi.
Vrátim sa tu k prdovej paralele… Keď niekomu jeden ujde, darmo ste boli zahĺbení do super pútavého rozhovoru, pozornosť všetkých prítomných sa, prirodzene, prenesie na ten nevinný prd… Tak je to aj s vašou prítomnosťou v reštaurácii v konzervatívnejších oblastiach. Muži si večer vyjdú von v dobrej nálade osláviť ramadán s priateľmi. Ako každý deň vojdú do reštaurácie, posadajú si okolo stola a začnú sa rozprávať. Kým si nevšimnú, že pri stole oproti sedíte vy – žena. Všetky pohľady sa, samozrejme, presunú na vás ako na nejaký zvláštny úkaz. Nie sú to otravné ani chlipné pohľady. Sú to jednoducho pohľady prekvapenia. Akoby u nás muž vošiel do nechtového salónu. Prosto to nečakáte.
Prvé dotyky s Afganistanom
Momentálne najjednoduchší spôsob, ako dostať afganské víza, je požiadať o ne na afganskej ambasáde v Péšaváre (Pakistan). Nikdy neviete, či ich naozaj dostanete, ale na rozdiel od iných ambasád, kde proces trvá niekoľko dní až týždňov, ak motyka vystrelí, tu ich dostanete na počkanie, Je to tiež prvý dotyk s Afganistanom, ktorý vám zároveň potvrdí aj vyvráti vaše predsudky o krajine.
Keďže bezpečnostná situácia v Péšaváre je krehká a hlavným zdrojom bombových útokov sú práve afganské teroristické skupiny, ambasáda sa nachádza v takzvanej green military zone, kde sú špeciálne bezpečnostné opatrenia. Do tejto časti mesta majú prístup len autorizovaní taxikári a každé auto, ktoré vchádza a vychádza, musí prejsť cez niekoľko checkpointov. Jedna z vecí, čo vám pripomenie, aká situácia tu panuje, sú hodiny na kontrolných stanovištiach znázorňujúce momentálnu pravdepodobnosť hrozby útokov. Dnes to ukazovalo červenú, čo znamená možnosť útoku. Samotná ambasáda je obkolesená veľkým múrom a ostnatým drôtom, už na prvý pohľad tu berú bezpečnosť vážne a nenechávajú nič na náhodu.
Naša skúsenosť bola taká, že po príchode pred ambasádu nám najprv skonfiškovali mobily a zobrali pasy. Nie je to práve najpríjemnejší pocit, keď vám pas zoberie nejaký cudzí úradník a odchádza, ale vraj je to štandardný postup.
Potom nás ženy oddelili od zvyšku skupiny a zobrali nás do malej čakacej miestnosti, kde sa nás ujala miestna úradníčka s prekvapivo dobrou angličtinou a veľmi profesionálnym prístupom. Pôsobila erudovane, vystupovala rázne a vyžarovala prirodzený rešpekt. Niečo, čo som od miestnej ženy naozaj nečakala.
Urobila nám klasický bodycheck, aby sa uistila, že so sebou nemáme žiadne zbrane alebo mobily a usadila nás na jednoduché lavičky pozdĺž celej miestnosti. Samotná miestnosť bola ako z minulého storočia – tmavá a úzka. Vzduch v miestnosti ťažký a dusný. Na stene visela biela talibanská vlajka a staré nefungujúce hodiny, ktoré len potvrdzovali atmosféru, akoby sa tu zastavil čas. Unavený chlpatý koberec, ktorý už videl nejaké tie smradľavé či špinavé nohy, sa mi vďačne zarýval do bosej päty. Na opačnej strane sedeli miestne ženy od hlavy po päty zahalené v burkách a ich džavotajúce deti. Toľko vzájomných zvedavých pohľadov som si už dlho s nikým nevymenila. Ak bol pre nás pohľad na ne absolútna exotika, pohľad na nás musel byť pre ne úplný bizár. Asi sme vyzerali smiešne a neohrabane – uväzovanie hidžábu nám ešte veľmi nešlo, pramienky vlasov nám z času na čas vykukli spod šatky a ani s tým naším oblečením to nebola veľká sláva. V Dánsku mám kolegyňu, ktorá pochádza z Afganistanu, a tá je v kancelárii nahodená vždy tip top. Tento môj neohrabaný dnešný outfit by mi určite neschválila.
Mala som pocit, že tam čakáme celú večnosť. Toto sú situácie, keď si uvedomíte, akí sme navyknutí spríjemňovať si v takýchto čakacích momentoch čas pozeraním internetu… 45 minút sedenia na lavičke len so svojimi myšlienkami, bez mobilu, pekného výhľadu či knihy je zrazu nekonečne dlhá doba.
Víza sme nakoniec dostali relatívne bezbolestne. Po nejakej dobe nás prišla pani erudovaná úradníčka opäť vyzdvihnúť. Natiahla nás všetky do zatuchnutých erárnych buriek a pomohla nám prejsť do miestnosti, kde čakal zvyšok našej mužskej posádky. Prejsť tých pár metrov cez dvor bolo, akoby som sa znova učila chodiť. Dlhá látka burky sa mi pri chôdzi vzadu zamotávala pod nohy a zvyknúť si pozerať na svet cez malé pletené okienko burky je tiež výzva.
Ujo ambasádor veľa neriešil. Po zodpovedaní základných otázok (čo ideme robiť do Aganistanu a podobne) nám vystavil víza a zaželal šťastnú cestu.
Koniec druhej časti.
Máte otázky na článok „Každá žena musí byť zahalená alebo pohľad Slovensky na Afganistan“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Prvú časť si viete prečítať tu
Chceli by ste vycestovať s nami do bezpečných častí sveta? Pozrite si našu ponuku tu
Autor
Čítať viac článkov