„Ak chcel niekto vidieť Kandahár, priletel sem len na pár hodín a hneď musel odísť. Hrozilo, že ho zahliadne Taliban a mohlo by sa to skončiť veľmi zle,“ oznámi môj sprievodca pri vstupe do hlavnej bašty Talibanu. Kandahár je cesta do pekla.
Druhé najväčšie mesto v Afganistane sa stalo symbolom tohto hnutia, ktoré sa tu zrodilo v roku 1994. Tu sa začali uplatňovať všetky tie bizarné zákony, ktoré do 21. storočia nepatria. Ešte aj v roku 2022 sme videli podobné zábery ako z dokumentu medzi rokmi 1996 až 2001. Všetky ženy zahalené podľa prísnych pravidiel, nebolo im vidieť ani kúsok pokožky, muži s hustými bradami – a keď zaznela modlitba, všetci bežali do mešity. Náš vodič vypol rádio a zmĺkol. Bál sa: „Ešte si pamätám na to obdobie, keď Taliban mlátil ľudí za každý malý prehrešok.“ Dopovedal to a skontroloval si svoje oblečenie.
Aj tu sme najprv museli získať povolenie od Talibanu. „Vy ste turisti? A to je čo?“ začudoval sa mohutný chlap s čiernym turbanom. Koncept turizmu tu neexistuje vyše 40 rokov a ešte veľmi dlho potrvá, kým sa tu toto slovíčko udomácni. „Ja vám neverím. Určite ste špióni a Američania,“ dôrazne povie šéf polície a ukazuje nám na prstoch, koľkých vojakov už zabil. Stojím tam ako obarený a pokúšam sa nadviazať rozhovor. Nie, nedarí sa mi. Dúfam len, že nám uverí.
Po dvoch hodinách dostávame povolenie s upozornením, že mesto je pre Afgancov bezpečné, ale pre cudzincov to môže byť problém. „Viete, doteraz sem prichádzali len špióni a vojaci. Vždy sa môže stať, že niekto vytiahne zbraň a vystrelí na vás.“ Keď sa pozriem von, vidím mnoho mužov so zbraňami prehodenými cez plece. Mám pocit, že sme sa dostali do osieho hniezda. Onedlho sa to potvrdí na miestnom trhovisku.
V iných mestách sa ľudia zastavovali a pýtali sa, odkiaľ sme, sem-tam nás pozvali na čaj, ale tu panuje veľký odstup. Cítim nielen zvedavé pohľady, ale aj nedôveru. Pozerajú na nás, akoby sme spadli z vesmíru. Na koho sa pozriem, hneď sklopí oči. Len deti sa odvážia priblížiť a ich zvedavosť je silnejšia ako obava. Doteraz som si myslel, že deti nemajú žiadne predsudky, no hlboko som sa mýlil. Niekoľko detí vedelo pár anglických výrazov. Po pár minútach jedno povedalo: „Smrť“, ukázalo imaginárnu pištoľ v rukách a vystrelilo mi na hlavu. Potom sa osmelili ďalšie deti a zopakovali to po svojom staršom kamarátovi. Schoval som mobil a začal som cúvať k autu. Cítil som, že tu nemám čo robiť, nechcel som vzbudzovať ešte väčšiu pozornosť. Vtom však pribehol tajný a začal sa dožadovať môjho mobilu. „Určite si odfotil ženy!“ Talibánec, ktorý schvaľuje, aby ženy nemali žiadne práva, bojuje o ich hrdosť. Jasné, že som žiadnu neodfotil, ale rázne mu ukazujem, že žiadne ženy vo fotoaparáte nemám. Keď sa presvedčí na vlastné oči, tak ma po minúte požiada, či by som sa s ním neodfotil. Chápete? Tajný sa chce odfotiť a zvečniť svoju podobizeň. V duchu sa smejem, ale tentoraz odmietam lákavú ponuku. Dokonca mi ukazuje na zbraň, že si ju môžem na chvíľu požičať. Aj keď som pretekársky strieľal a pred 20 rokmi som patril medzi veľmi dobrých strelcov, odmietol som zbraň. Zahalil som sa do mlčania a odišiel odtiaľ.
Kandahár je z nášho pohľadu čudné mesto. Cítite, že tu nie ste vítaní a dlho to tak zostane. Mesto, ktoré patrí medzi najstaršie na svete a v staroveku a stredoveku tadiaľto prechádzali všetky dôležité obchodné trasy, sa zahalilo do neprehľadného plášťa. Kontakt s vonkajším svetom nechce a ani nepotrebuje. Tu vládnu zákony, nad ktorými drží Taliban ochrannú ruku. Dokonca sme sa dozvedeli, že starosta Kandaháru kritizoval iné afganské mestá, pretože sa nedržia nariadení podľa talibanského zákona.
Ako to v meste vyzerá? Pozrite si krátke video
Máte otázky na článok „Kandahár – cesta do pekla“? Dajte do komentu a radi odpovieme
O mnohých cestách do rôznych kútov sveta som napísal 5 kníh
Autor
Čítať viac článkov