Najhoršie obdobie v dejinách Kambodže bolo za vlády Červených Kmérov medzi rokmi 1975 až 1979. Práve v tomto článku vám chceme priniesť svedectvo, ako vyzeral každodenný život obyvateľov medzi týmto rokmi, kedy zomrelo na popravy, vyčerpanie z práce, či na choroby až 1,5 milióna ľudí. V článku sa nebudeme venovať, čo vláde Pol Pota predchádzalo. O tom už bolo napísané veľké množstvo prác.
17.4. 1975 vstúpili jednotky Červených Kmérov do hlavného mesta Phnom Penh. Bol to zároveň deň, kedy skončila občianska vojna medzi vládnymi vojskami Lon Nola a komunistami. Na obrázkoch z toho dňa uvidíte aj obyvateľstvo, ktoré víta komunistické jednotky. Ak by ľudia vtedy tušili čo ich čaká, asi by sa všetci pridali na stranu neobľúbeného Lon Nola.
Následne Červení Khméri vyhlásili, že nielen Phnom Penh, ale aj ostatné mestá majú byť vysťahované. Pri hlavnom meste sa argumentovalo, že USA sa chystá zbombardovať najväčšie kambodžské mesto. Ľudia mali opustiť svoje domovy do 72 hodín. Bolo jedno, či to boli klasické domy, nemocnice, školské internáty… Nikto nesmel zostať v meste okrem 40 000 vyvolených ľudí, ktorí mali zostať na ministerstvách a zabezpečovať chod štátu.
Obyvateľstvo krajiny bolo vysťahované do rýchlovybudovaných dedinských gulagov, kde mali realizovať utopickú ideu agrárneho komunizmu. Všetci sa mali venovať viac menej pestovaniu ryže a iných poľnohospodárskych plodín.
Červení Kméri takisto uzavreli štátne hranice, zrušili peniaze, mená, noviny, rozhlas, televíziu, právo na informácie, alebo politické strany. Bola povolená len jedna strana a to komunistická.
Vtedajšieho princa Norodoma Sihanuka prinútili podpísať rezignáciu. Tým skončila monarchia, ktorá trvala takmer 2000 rokov.
4 ročný plán
Po tom, ako boli vyprázdnené mestá a obyvateľstvo bolo vyhnané na vidiek, všetci sa mali venovať pestovaniu poľnohospodárskych plodín. Popritom sa zrušil všetok súkromný majetok. Nikto nesmel nič vlastniť. Ani dom, auto, bicykel, fotografie, ale ani príbor. Všetko patrilo štátu, ktorý dostal nový názov – Demokratická Kampučia. Mala sa realizovať dokonalá utopistická myšlienka komunizmu.
Červení Kméri systematicky likvidovali inteligenciu (učitelia, lekári, umelci, proste VŠ vzdelaní ľudia). Lekári boli popravovaní a na ich miesta boli menovaní nevzdelaní roľníci. Trest smrti bol vykonávaný aj za nosenie okuliarov. Známe sú prípady, kedy boli na uliciach prvé dni strieľaní ľudia len za to, že mali okuliare. Boli rušené rodiny, ľudia boli nútení žiť v skupinách, spoločne pracovať, spoločne sa stravovať a spoločne sa po práci politicky školiť.
Čize všetci sa mali stať jednoduchými roľníkmi a prinavrátiť sa ku koreňom ľuďstva, ako to hlásala ideológia.
V rámci 4 ročného plánu mala nová spoločenská trieda vypestovať 3 tony ryže na hektár. Toto bolo vyslovene nemožné aj z dôvodu, že krajina bola zničená po dlhej občianskej vojne, absencii poľnohospodárskych zvierat a techniky, ktorá by pomohla obrábať pôdu. Všetko sa malo robiť ručne. Aj keby mali obyvatelia všetky vymoženosti vtedajšej najvyspelejšej krajiny, nikdy by toľko ryže nedokázali vypestovať. Preto sa stalo, že lídri jednotlivých fariem a provincií hlásili splnenie plánu, aj keď boli ďaleko od cieľa. Popritom uberali potraviny miestnym obyvateľom, čo malo za následok, že ľuďom brali jedlo. Ako sme už spomínali, všetko bolo štátne, nikomu nič nepatrilo a keď niekto bol hladný a bol prichytený ako je suchú ryžu mimo stravovacích hodín, dostal v najlepšom tvrdý trest, ale často krát sa to všetko trestalo smrťou.
V novej krajine všetci museli pracovať. Od veku 14 rokov každý robil ťažké práce 7 dní v týždni a minimálne 12 hodín denne. Dokonca ak bol spln mesiaca, pracovalo sa pri svite aj do polnoci. Ak dieťa malo menej ako 14 rokov, robilo menej náročnú prácu, ale muselo takisto robiť. Starší ľudia zas robili práce ako pletenie košíkov či vyrábali poľnohospodárske nástroje.
Keďže školy boli takisto zakázané, po práci všetci museli chodiť na povinné politické prednášky, kde sa učili základné myšlienky novovzniknutej Kampučie. Deti boli niekedy odobraté rodičom a politickí činitelia z nich vychovávali nových súdruhov, ktorí mali byť lojálni k novému režimu. Učili sa, ako donášať na ľudí (aj na svojich rodičov), ako narábať so zbraňou (vznikali detské armády), ako klásť míny. Mali to byť noví obyvatelia Kampučie.
Nová spoločenská trieda
Aj keď komunizmus hlása rovnosť medzi ľuďmi, tak boli vytvorené dve základné triedy.
,,Starí ľudia” – boli tí, čo žili na dedinách do 17.4. 1975 a mali správny triedny pôvod. Ak predtým nepracovali pre predchádzajúcu vládu, mali právo aj voliť (voľby sa uskutočnili len raz a to 20.3. 1976).
“Noví ľudia alebo ľudia 17.4.” – boli tí, čo boli vyhnaní z miest alebo pracovali pre predchádzajúcu vládu. Boli prezývaní aj ako paraziti a práve z tejto triedy bolo zabitých najviac ľudí.
Dokonca vláda kontrolovala aj osobný život. Nikto si nesmel vyberať partnera ako chcel. Miestne komunistické združenia vyberali manželov a manželky. Keďže aj náboženstvo bolo zakázané, tak obrad bol veľmi jednoduchý. Žiadni príbuzní, žiadna oslava. Proste len krátka svadba pod taktovkou miestneho lídra a išlo sa späť na pole pracovať.
Popravy
Ako sme už spomínali, za vlády Pol Pota zomrelo takmer 1,5 milióna ľudí. Milión ľudí zomrelo na vyčerpanie, podvýživu, nedostatočnú lekársku starostlivosť (povolanie lekár bolo zakázané a tí, čo boli lekármi, boli popravení. Proste mať VŠ bolo buržoázne) či na rôzne choroby. Ďalších 500 tisíc ľudí bolo popravených za údajné sprisahnanie proti štátu. Keď sa totiž nedarilo dosiahnuť potrebné kvóty na ryžu, tak sa musel niekde nájsť vinník. Takmer každá spoločnosť si nájde vnútorného nepriateľa a v tomto prípade to boli zahraniční agenti z USA alebo Vietnamu. Ľudia boli obviňovaní za spoluprácu s danými štátmi a bez súdu boli buď zastrelení, alebo ubití mačetou. Stačilo, že niekto vzniesol obvinenie, že niekto mal nevhodnú poznámku… Boli prípady, keď sa človek sťažoval na neľudské pracovné podmienky a bol zastrelený ako agent USA. Tieto popravy sa uskutočňovali mimo miest na takzvaných vražedných poliach, kde dodnes sú masové hroby.
V ďalšom článku si priblížime, ako to celé skončilo a prečo vládli Červení Kméri v severnej Kambodži.
Autor
Čítať viac článkov