„Prečo máte lyže?“ pýta sa ma na recepcii hotela sympatický starší Rakúšan. „Veď tu sa teraz vôbec nedá lyžovať!“
Pozriem naňho očami unavenými po dlhom lete na trase Viedeň – Barcelona – Santiago de Chile a Punta Arenas. „Idem na Južný pól,“ vravím zachrípnuto. To slovo zaznie ako zaklínadlo a už sa rozbiehajú rozhovory na recepcii. Príde ku mne pár ľudí a chcú si podať ruku s niekým, kto ide ešte južnejšie, než je toto miesto. Neviem, prečo to ľudí tak udivuje, ale musím priznať, že toto nebola jediná pozitívna reakcia. Už na letisku v Santiagu sa ma zamestnanci letiska pri pohľade na lyže v puzdre pýtajú, kamže to len idem, veď v Čile ešte nie je sezóna!
Pre obdiv to určite nerobím. Idem za seba a pre svoj pocit. Skôr som nervózny z toho, že dnes sa stretnem s celým tímom. Pri slove tím si každý predstaví dákych päť či osem ľudí. My sme však traja. O pár dní sa zapriahneme do saní a vyberieme sa na 1 100-kilometrovú trasu. Budeme si rozumieť? Nebude nám niečo prekážať? Toho sa obávam viac, než či to celé zvládnem. Ešte si pamätám, ako som vravel, že mi je to jedno. Avšak nie je. Som napätý a o pár minút dostanem odpoveď. Hádžem veci do izby a idem na stretnutie s mojimi spolupútnikmi. Stoja pred istou reštauráciou a keď sa zjavím, nastane krátke ticho. Preruší ho Nórka, ktorá sa predstaví ako Katika. Podáme si ruky a hneď nato sa na mňa naširoko usmeje Rob, ktorý je z Anglicka.
„Poďme na obed, tam sa predstavíme a povieme si niečo o sebe,“ navrhne Katika a odporučí pečené bravčové mäso v žemli. K tomu si objednáme kávu. Sympatická Nórka ma vyzve, aby som o sebe povedal pár viet. Nemám problém s rozprávaním, ale nikdy som nevedel opísať sám seba v pár vetách. Habkám ako školáčik, ktorého prekvapili pri nesplnenej úlohe. Oveľa lepšie túto úlohu zvládol Rob, ktorý prezrádza, že hovorí plynule japonsky, a nielen to. Má 52 rokov a bol aj na severnom póle. Nórka zasa pracuje ako účtovníčka a robí expedičnú sprievodkyňu v polárnych oblastiach. „Viete, chcem, aby sme sa čo najrýchlejšie spoznali a aby to medzi nami čo najlepšie klapalo,“ vyhlási Katika a zahryzne do skvelého upečeného mäsa. „Máme päť dní, aby sme si pripravili všetky veci, roztriedili jedlo, naložili sane, skontrolovali výbavu a presne spočítali kilogramy.“ S týmto mám skúsenosti už z prechodu cez Beringov prieliv, ale tu to bude niečo iné. Tentoraz budeme prechádzať inú vzdialenosť, odkázaní len sami na seba. Čo ma však prekvapuje a zároveň nás zblíži, to je pár skvelých rád, ktoré sa zdajú prirodzené, ale nenapadli nám.
„Viete, prečo Nóri dobyli južný pól skôr ako Angličania?“ položí Katika rečnícku otázku a podpichovačne pozrie na Roba. „Mysleli pozitívnejšie! Preto vás žiadam: ak niekto povie niečo negatívne, trikrát obíde stan a ospravedlní sa. Zároveň sa každé ráno usmejete, lebo v tom bielom pekle je to vážne strašné. Dobrý recept je, ak si každý boží deň poviete: „Toto je môj najlepší deň“. Je to maličkosť, ale uvidíte, ako to pomôže.“ Pri káve Katika pokračuje: „Ak sa niekto bude cítiť zle, povie to a my sa prispôsobíme. Nebudeme robiť preteky a ani si nič dokazovať.“ Upije si z kávy a navrhne, aby sme vymysleli názov pre náš tím. Neviem prečo, ale mám chuť dať mu atypický názov. „Dobyvatelia severného pólu (áno, je to naschvál, lebo ideme na južný) alebo „Rekreanti útočia.“ Rob sa zasmeje, že to sa mu veľmi páči, ale potom si sľúbime, že zajtra odhlasujeme ďalšie návrhy. Dnes nás ešte čaká balenie potravín. Zaplatím za obed a zabehneme do skladu, ktorý je od nás vzdialený len tri ulice. V tom sklade strávime najbližšie dni, v ktorých musíme všetko precízne zbaliť. O tom si povieme neskôr. Teší ma, že medzi nami je vážne dobrá atmosféra, a to sa poznáme len pár desiatok minút. Začínam sa viac usmievať na svet a ručička, ktorá určuje, či budeme alebo nebudeme úspešní, sa nakláňa na tú správnu stranu.
Vaše najčastejšie otázky ohľadom expedície nájdete tu.
Máte otázky na článok „Južný pól – zápisky (1.časť)“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Autor
Čítať viac článkov