Marcel Fronko alias Marcel El Mundo si cestuje po svete nejaký ten piatok. Ak sa ho spýtate, kde nechal kus seba, odpovie vám bez rozpakov – Južná Amerika. Aj preto sa v rozhovore „Južná Amerika sa dá precestovať aj bez španielčiny“ viac venujeme tomuto kontinentu.
Prečo práve Južná Amerika?
Prvou skutočnou exotikou na mojich cestách bolo Peru. Strávil som tam kvôli peruánskej priateľke takmer pol roka. Po odchode akoby tam časť zo mňa ostala a keď sa dá, vždy sa rád vrátim. Južná Amerika vo mne evokuje nespútanosť, divokosť, chaos, temperament, nebezpečie a hlavne nádhernú prírodu. Na tomto kontinente nájdete absolútne všetko. Trojmesačná cesta z Limy do Punta Arenas bola doposiaľ mojou najdlhšou a rozhodol som sa pre ňu po vzhliadnutí filmu 180°South.
Z krajín Peru, Bolívia a Chile, ktorá najviac zachutila?
Každá z nich je zaujímavá, no s odstupom času najviac spomínam na Čile. Krajina veľmi rozmanitá. Od najsuchšej púšte sveta Atacama na severe, cez úrodné polia v údolí Elqui až po skutočne divokú a nekonečnú Patagóniu. Čile je veľmi bezpečné, nie je sa čoho báť ani v prípade sólo cestovateliek. Čiľania ako národ sú veľmi srdeční, ochotní pomôcť bez nejakej protihodnoty. Niektorí ma pozvali na večeru, nechali prespať v ich dome, či zviezli aj ďaleko mimo ich trasu. Po troch dňoch bez sprchy som v meste Copiapó zabúchal na dvere hostela s otázkou či sa môžem osprchovať a čo za to. Odpoveď usmiateho majiteľa bola „Claro Amigo y quiero nada, somos Chilenos!“. Len ich španielčina by mohla byť zrozumiteľnejšia. Oni si často nerozumejú ani medzi sebou.
Kde sa podľa teba cestuje najťažšie a prečo?
Najťažšie sa cestovalo v Bolívii aj „vďaka“ vtedajším protestom proti prezidentovi Moralesovi a následnej blokáde ciest. Cesty sú rozbité, autobusy síce lacné, no nekomfortné. Chýbajú mosty takže sa autá a autobusy cez jazerá prepravujú zastaranými kompami, častokrát drevenými. Z diaľky to vyzerá akoby sa ich náklad vznášal tesne nad hladinou. Je to však zaujímavé a dobrodružné. Z mestečka Copacabana pri jazere Titikaka je do La Paz len 150 km no cesta trvá aj 6 hodín. Peru má ďaleko lepšie cesty a modernejšie autobusy. Výnimkou je hlavné mesto Lima, tam je doprava katastrofálna. Čile je zas organizované, len málo kedy v tomto smere prekvapí. Pozor si treba dávať najmä v Peru. Už štyrikrát ma okradli aj keď nijak neprovokujem, nenosím drahé veci, no hlavne taxikári vedia ako na turistov, ktorých s obľubou volajú „gringos“. Patagónia je absolútne bezpečná. Netreba sa báť ani ľudí a ani žiadnych zvierat. Komunikácia je v dnešnej dobe jednoduchá. Stačí kúpiť sim kartu za pár korún s celkom bohatým dátovým balíčkom. Situácia, že máte kopec dát no žiadny signál je normálna vec.
Ktorá pamiatka alebo prírodný úkaz v Južnej Amerike tebe najviac vyrazil dych a nevedel si o nej predtým?
Takým miestom je náhorná plošina Marcahuasi nachádzajúca sa neďaleko Limy vo výške 4200 m.n.m. Zaujímavé, mystické miesto opradené mnohými legendami. Vraj sa tu pravidelne zjavuje UFO. Takýmto teóriám neverím, ale pravdou je že tu skutočne cítiť zvláštne energie. Nachádza sa tu skala zvaná pamätník ľudstva. Jej profil z jednej strany pripomína dnešného človeka a z druhej profil tváre neandertálca. Pre mnoho Peruáncov je Marcahuasi najmystickejšie, najzáhadnejšie a najdôležitejšie miesto v Peru. Dôležitejšie než samotné Machu Picchu.
Veľa ľudí si myslí, že bez španielčiny sa v týchto krajinách nepohneš. Súhlasíš alebo potrebuješ vedieť španielsky?
Španielčina je určite výhoda, ale dá sa po Južnej Amerike cestovať aj bez nej. Na hosteloch, agentúrach, turistických miestach s angličtinou nie je problém. Ak však zájdete do malej „hospedaje“, teda miestnej reštaurácie, rozhodnete sa cestovať stopom, využívať couchsurfing, porozprávať sa s v dedinke s miestnymi obyvateľmi tak bez španielčiny to bude značný problém. V každej krajine je úroveň angličtiny iná. Argentínčania, Čiľania vedia anglicky, aj keď nie veľmi plynule. V Peru, Bolívii a Ekvádore to je ďaleko horšie. Iróniou je, že na mnohých miestach nestačí ani španielčina. Veľa obyvateľov, potomkov indiánov v Peru a Bolívii stále hovorí kečuánsky a ajmarsky. V Patagónii hovoria gaučovia svojou vlastnou španielčinou, ktorej som absolútne nerozumel. Pred návštevou Južnej Amerike odporúčam naštudovať aspoň základné frázy a slová.
Cestuješ sám alebo s niekým? Ak sám, koľko dokážeš vydržať sám so sebou? Ja osobne to mám tak, že po 2 týždňoch si vadím sám sebe.
Dlho som radšej cestoval sám. Hlavný dôvod bola neochota robiť kompromisy. Ak som chcel hodinu fotiť západ slnka, tak som nechcel nikoho zdržiavať a sám seba stresovať či sa na mňa nečaká príliš dlho. Cestujem dosť extrémne. Ešus, stan, stopovanie, kúpanie v ľadových riekach nie je pre každého. V marci som na Islande stanoval počas snehovej búrky o sile hurikánu. Ani Islanďania nechápali čo robím. Čím väčší extrém tým ma cestovanie baví viac. Posledné roky cestujem hlavne so svojou ženou. Tiež má rada hory a stanovanie v divokej prírode, miluje kúpanie v ľadových riekach no naše cesty sú kvôli nej ďaleko viac zorganizované a bezpečnejšie. Vo výbave nesmú chýbať vlhčené utierky, lekárnička, alumíniová fólia a iná výbava, ktorú som nikdy predtým nepoužíval.
Južná Amerika je asi srdcovka, ale kam sa ešte rád vraciaš, alebo by si sa rád vrátil?
Určite sa vrátim do Patagónie. So ženou a deťmi. Je len málo miest, kde je príroda skutočne nedotknutá a práve na juhu Južnej Amerike sa takéto miesta ešte dajú nájsť. Rád by som sa vrátil aj do Kanady, konkrétne do Skalistých hôr v Alberte. No a najradšej sa vraciam do Tatier, keďže pochádzam z Liptova sú tieto najmenšie veľhory prírodný skvost, ktorý by sme si my Slováci mali ďaleko viac vážiť a chrániť.
Ak by si mohol, ktorú vlastnosť by si rád priniesol na Slovensko?
Asi spontánnosť a radosť zo života. Slováci radi frfleme, napriek tomu ako dobre sa máme. Tiež som ten prípad. Myslím, že toto je problém celého západného sveta. V chudobných krajinách mi prídu ľudia šťastnejší, aj keď ich životy sú podstatne ťažšie. Možno práve preto nemajú čas riešiť malichernosti.
Doteraz nesplnený sen? Kam ťa to ťahá?
Priťahuje ma divočina, nebezpečenstvo a jednoduchosť. Rád by som navštívil Kamčatku, Altaj, Nový Zéland, Špicbergy a Grónsko. Tie najväčšie cestovateľské sny som si už našťastie splnil. O takej Antarktíde sa zatiaľ neodvážim ani snívať.
Ktorú časť Patagónie si navštívil? Kde si robil treky? Kde to je podľa teba naj?
Patagónia je obrovská, môžeš tu stráviť celé roky. Sú miesta, kde doteraz nevkročila ľudská noha. Začal som na severe v údolí Cochamó, ktoré obklopujú vysoké, kolmé žulové steny. Raj pre nadšencov skalného lezenia. Pokračoval ďalej po známej ceste Carretera Austral do oblasti zvanej Aysén, pre mňa najkrajšia oblasť Patagónie. Tu určite odporúčam štvordňovú túru v NP Cerro Castillo, výlet kajakom na druhom najväčšej jazere General Carrera. Zaujímavosťou tohto jazera sú mramorové jaskyne, ktoré môžeš navštíviť. V Argentíne v NP Los Glaciares rozhodne dobrodružnú 4 dňovú túru zvanú Huemul Circuit. Tu ťa pustia len s výbavou potrebnou k zľaňovaniu rieky. Odmenou sú výhľady na patagónske ľadové pole, druhé najväčšie po Antarktíde a západy slnka nad ľadovcovými lagúnami. Pre mňa bol tento trek vrcholom celej trojmesačnej cesty, dokonca prekonal aj svetoznámy NP Torres Del Paine. Veľmi sa mi páčila aj oblasť nad Patagóniu zvaná Siete Lagos s dominantnou sopkou Villarrica a NP Pumalín u ktorého vzniku stál zakladateľ športovej značky North Face, Douglas Tompkins.
Ľudia často hľadajú málo známe a krásne miesta. Vieš dať 5 miest, prírodných či iných zaujímavosti, ktoré by človek mal vidieť?
Z miest sa mi veľmi páči maličké Tulum v Mexiku. Pohodové, lenivé mesto s mayskými ruinami priamo na karibskej pláži. V Guatemale odporúčam jazero Atitlán a konkrétne túru na Indian Nose s výhľadom na oceľovomodré jazero a 7 sopiek. Jedna z nich menom Fuego chrlí dym každých 20 minút. V Mjanmarsku dvojdňová túra z dedinky Kalaw k jazeru Inle. Jordánsko je známe kvôli Petre, no mňa veľmi zaujala púšť Wadi Rum, krajina ako z Marsu. Môžete stráviť noc v beduínskych stanoch. Nikde som nevidel tak hviezdnatú oblohu ako tu. Jordánsko všeobecne veľmi prekvapilo. Posledným tipom je dedinka Puerto Viejo na karibskej strane Kostariky neďaleko panamských hraníc. Slovák Peter tu so svojou argentínskou ženou skúpil niekoľko hektárov pralesa, o ktorý sa teraz starajú. Jedinou stavbou v ich lese je dom na strome. Ten slúži ako observatórium pre pozorovanie života v korunách stromov.
Marcel Fronko – Cestovanie sa po škole stalo súčasťou môjho života. Dáva mi pocit slobody a jednoduchosti v dnešnom uponáhľanom svete. Moja srdcová záležitosť je Južná Amerika. O svojich cestách píšem na blogu www.elmundo.sk, na instagrame Elmundo či na Facebooku. V roku 2018 som absolvoval svoju najdlhšiu cestu z Limy do Punta Arenas a začiatkom budúceho roka o nej vyjde kniha. Zakúpiť si ju môžete aj prostredníctvom môjho emailu marcelfronko@gmail.com.
Máš otázky na rozhovor „Južná Amerika sa dá precestovať aj bez španielčiny“? Daj do komentu a odpovieme