Keď sa však povie Japonsko, každý si predstaví filozofujúceho deduška pri bonsajovej záhrade cvičiaceho tajči a ako popíja šálku zeleného čaju. Alebo si predstavíte, že sa prejdete historickými drevenými uličkami ako hlavná hrdinka vo filme Gejša. Niekto sa pre zmenu teší na hypermodernú spoločnosť s pretechnizovanými vecičkami v rukách Japoncov. Japonsko je iné a šokuje vás! Môžete mať precestovaný celý svet, ale Japonsko vás dostane. Napriek tomu, že o krajine samurajov vieme relatívne veľa, budete šokovaní ako málo viete a ako vás vie pozitívne prekvapiť.
Baseball?
Národný šport v krajine vychádzajúceho slnka je baseball? Nie sumo? Ako mohol tento americký šport opantať krajinu, kde si tak potrpia na tradíciách? Takmer každý deň je zápas v Tokiu, kde sa zaplní krytý štadión do posledného miestečka. Tieto najrýchlejšie šachy ako ich nazval Hemingaway, sú tu vyslovene náboženstvom. 55 tisíc fanaticky skandujúcich fanúšikov je zážitok, o ktorom veľa turistov netuší a nezažije ho. Dnes je derby medzi Tokiom a Osakou. Hostia prichádzajú k štadiónu najrýchlejším vlakom šinkanzenom, aby podporili svoje tigre z osackého zálivu. Ak by ste však čakali, že sú tu ťažkoodenci, ste na omyle. Tradičná japonská úcta je aj na zápase o všetko. Pre mňa bolo nepochopiteľné, že keď útočilo domáce mužstvo, hostia sa zdržali akéhokoľvek hlasného prejavu a nechali domácich zafandiť si. To isté aj v opačnom garde! Každé mužstvo na tribúne má svoju kapelu. Hlavý dirigent oblečený sťa vojnový samuraj dá pokyn v bielych rukavičkách a štadión začne naučené pokriky. Od malého dieťaťa až po storočného starčeka. Všetci dobre vedia, čo kričať, ako skandovať a vy máte celú japonskú kultúru na najväčšom krytom štadióne len pre seba. Čo ma však úplne šokovalo, bolo to, že keď si chcete dať dobré pivko Sapporo, nemusíte vstať a ísť k bufetu, ale stačí len zdvihnúť ruku a krásne usmiata Japonka so sudom na chrbte vám naleje orosené pivko s penou. Toto keby videla nejedná európska feministická spoločnosť… Na štadióne namiesto našich párkov a klobás dostanete suši či slíže. A čo sa podáva k pivu? Predsa kapustové listy alebo mrkva. Skúste to doma ponúknuť vašim kamarátom.
Šinkanzen
Ideme ako fanúšikova vyskúšať ich super rýchly vlak Šinkanzen, ktorý keď vyskúšate, už nebudete hovoriť presný ako švajčiarske hodinky, ale presný ako japonský vlak. Každých 5 minút na vzdialenosti Tokio – Kyoto ide vyše 400 metrová súprava a zaplnená do posledného miestečka. Vlak sa premáva popri pobreží Tichého oceánu rýchlosťou niečo cez 300 kilometrov a na tých pár staniciach zastaví na 1,5 minúty. Vedeli ste, že keď šinkanzen mešká viac ako 3 minúty, japonské železnice vám vrátia 60 percent ceny vášho vlakového lístku? Už sem chodím 8 rokov a meškanie som nezažil! Keď sa pýtam môjho japonského kamaráta, čo mu na Slovensku najviac prekážalo, odpovedá, že keď niečo mešká na Slovensku, nikto sa mu neospravedlní a nepovie sa presne, aké veľké je to meškanie. To približné meškanie ho veľmi rozčuľovalo! Keď som dával rozhovor do jednej slovenskej televízie o prebiehajúcom hurikáne a informoval som, že vlaky majú meškanie 10 minút maximálne, nik mi nechcel veriť! Nastupujeme do súpravy a napriek tomu, že v Japonsku sa bojuje o každý centimeter, mám nielen neskutočne veľa miesta na svoje nohy, ale aj neuveriteľné pohodlie. Našinec fotí interiér ako keby ešte vlak nevidel a Japonec sa čuduje, čo je tomu bielemu mužíkovi. Výpravca vstupuje do vozňa. Krásne čisto upravený ako na vojenskej prehliadke cisára. Ukloní sa a povie svoje meno. Len raz skontroluje lístok na 500 kilometrovej trati a už vás nevyrušuje. Nnajviac ma šokovalo, že žiaden cestujúci vôbec nehovorí do telefónu, aby neobťažoval spolu sediacich. Prešiel som tisíce kilometrov od indických cez ruské až po americké železnice, ale taký komfort a čistotu som ešte nezažil. Japonec si váži presnosť a čistotu a už chápem, keď vycestuje von z ostrovnej krajiny.
Suši? Nie, rezeň!
Japonsko to nie je len suši. Ak máte predstavu, že tu budete jesť len kúsky surovej ryby, ste na omyle. Vo veľkej obľube sú aj ,,naše“ jedlá ako rezeň v kari omáčke alebo úžasné slížové polievky. Len si objednať… Podľa môjho názoru je táto krajina najhoršia na dorozumenie sa v angličtine. Prekvapuje vás to? Jedálny lístok buď v znakoch, ktoré nejednému pripomínajú rozsypaný čaj alebo personál, ktorý na všetko povie jediné známe slovíčko YES… Moja prvá reštaurácia bola moja prvá úsmevná historka a prienik do japonskej duše. Objednal som si polievku Udon. Čašník mi však oznámil, že moje jedlo mi môžu priniesť až o 3 minúty. Moja reakcia bola ,,Prosím?“ skôr vyznela pre miestneho ako pobúrenie a nie ako prekvapenie Slováka zvyknutého na čakanie aj 30 minút. Hneď ponúkol drink zadarmo a začal som stopovať, za koľko príde moja polievka. 2 minúty a 32 sekúnd a hlboký úklon od obsluhy. Príjemne sa zvyká na takéto služby. Už keď si myslíte, že všetko dokonale poznáte, príde zase niečo, čo vás vráti na začiatok. Objednávať cez automat? A ten automat s vami komunikuje? Rýchlo niečo postláčať a sadnúť si na miesto, ktoré vám elektronický hlas určil. A nie, že budete rebelovať! Chceme dať sprepitné na konci, ale tu sa tento zvyk nenosí. Ja mám však najradšej predsa len to suši a keď je pred vami pohyblivý pás s čerstvými surovými rybami, máte o gurmánsky zážitok postarané. Keď sa dostanete do Tokia do štvrte Shibuya, je tam reštaurácia, kde vám suši prinesie robotický systém. Komunikujete s obrazovkou ako najväčší autista a ďakujete robotovi. Divné!
Pozor na hlavu
Je známe, že v krajine vychádzajúceho draka je všetko malé. Keď si sadnete do reštaurácie, máte pocit, ako keby ste boli v detskom kútiku Ikea a keď idete podchodmi, tie sú veľmi úzke a malé. Hotelové izby sú extrémne malé napriek tomu, že sú 4*. S mojou výškou 192 centimetrov sa napríklad nevystriem v kúpeľni a sprchujem sa v takej divnej polohe. Nejeden Slovák pri tejto skutočnosti zalomí rukami, ale keď vidíte s akými priestormi bojujú, nemáte im čo vyčítať. Hotely majú všetko a sú najčistejšie na svete. Japonci cestujú naľahko, a preto napríklad zubná kefka, pasta, zubná niť, či čiapka sú samozrejmosťou. Len si predstavte Japonca ako musí byť prekvapený, keď príde k nám. Len mydlo… Internetová prípojka, papučky a hlavne kimono. I keď je na japonské rozmery a ja v ňom vyzerám ako transvestita v minisukni. Čo je však hightech, je záchod. Áno, záchod. Tá keramická miska, ktorú každý využije na dovolenke. Lenže táto keramika s vami aj komunikuje. Zas ste sa nezbavili robota a musíte otáčať rôznymi páčkami a gombíkmi. Aby ste vašimi telesnými zvukmi neobťažovali svojich blízkych, tak si zvolíte či už príjemnú symfóniu alebo tvrdý rock od Deep Purple. Veď uznajte, necítite sa niekedy divne, že vás môže niekto počuť? Alebo aké to je, keď nemusíte použiť toaletný papier? Stlačíte opäť jeden gombík a jemný vodotrysk sa postará o očistu. Chcete teplejšiu vodu? Stačí stlačiť ten gombík naľavo. A vysušiť zadoček? Japonská technika vás prekvapí aj pri tejto najintímnejšej chvíľke.
Oddych na japonský spôsob
Ak oddych, tak potom do kúpeľa! A nie hociakého. Miestny svoje oddychové zóny volajú onseny, kde okrem sauny nájdete bazéniky s rôznou teplotou vody. Viete ako sa máte správať v našich kúpeľoch? Nejedna zvedavá otázka Japonca a niekedy priam výstraha. Inokedy vie japonská kultúra prehliadnuť naše prehrešky, ale tu teda nie! Napríklad žiadne tetovanie! Vraj to znamená, že patríte k japonskej mafii. Ani jedno malé na predlaktí? Nie! Kým vojdete do sauny, treba sa poriadne umyť, nie len na seba pustíť sprchu, ale minimálne 10 minút sprchovania a japonský národ vás musí vidieť pod mydlovou penou. Ak toto nespravíte, ani nevstupujte! Vedeli ste, že my Aziatom tak trochu páchneme? Nie je to tým, že by sme sa neumývali, ale máme iné pachy na ktoré Aziati veľmi prekrucujú svoje nosy. Keď splníte všetky predpisy a pravidlá pod neustálym skúmavým pohľadom, potom s veľkou úľavou si viete vychutnať ich kúpeľovú kultúru.
Videli ste film Stratený v preklade? Presne tak sa cítite.
Autor
Čítať viac článkov