Vo svojich 38 rokoch mám len štvrtý rok vodičský preukaz (nebol čas si ho urobiť) a mám viac najazdené po Afganistane, Kuvajte, Maroku (vždy sa čudujem, že keď poviem, že šoférovanie v Maroku je ok, ľudia na mňa divno pozerajú) a viac najazdené po ľavej strane (Austrália, Nový Zéland, Írsko) ako na Slovensku.
Zavolal som kamarátovi Milanovi, ktorý robí šéfa pre Mini Cooper https://www.mini.sk/sk_SK/home.html , či by sa nechcel zbaviť na jeden týždeň svojho čierneho autíčka v hodnote pár tisíc eur. Len som ho prosil. „Milan, pre tvoje a moje dobro, požičaj mi automat.“
Úprimne, neviem, prečo ľudia na Slovensku stále bazírujú na manuáli. „Vieš, musíš viac precítiť motor!“ povie mi kamarát a pozerám sa naňho ako na blázna, lebo dnes, ak nie som motoristický pretekár, neviem, ako by som ja „precítil“ motor auta pri manuáli.
A ako to dopadlo? Dostal som manuál a ihneď som sa spotil. Milan priam výchovne povedal, že sa to aspoň naučím na tomto krásnom takmer autíčku v hodnote 30-tisíc eur. Radšej by som naplánoval prechod cez zamrznutú Sibír, ako prejsť cez križovatku na Račianskom mýte. Prvých 24 hodín som sa pri všetkých križovatkách prežehnával, aby to dopadlo čo najlepšie.
Dostal som kľúčik, otočil ním a začal som stláčať plyn – spojku. Auto mi „skapalo“. Sláva, môj výlet sa začal skvele a Milan už pre istotu odišiel.
A prečo práve po Slovensku? Cestujem po svete, ale to naše Slovensko poriadne nepoznám. Jasné, že som prešiel hrebeňovku Nízkych Tatier, videl som Levoču a sem-tam som zavítal na východ, kde nič nie je. Zas taký kultúrny fašista nie som. Ale radšej by som tak dobre precestoval Slovensko ako Japonsko či Surinam. Dal som si za úlohu ísť na miesta, kde som ešte nebol a kde je to v niečom výnimočné.
1.deň: Vstávam o 5.00 (aby som sa vyhol dopravným kolapsom a nestrápňoval som sa na križovatkách) a vyrážam za kamarátmi do Vyšnej Boce, kde majú krásnu chatu na zelenej lúke. Kamarát Robo sa čuduje, že som to zvládol, ale jemne závidí, na čom som prišiel. Pýta sa na technické údaje auta, ale tieto otázky sa odo mňa odrážajú, akoby sa ma netýkali. Som vôbec rád, že viem, čo mám tankovať. Neskôr sa ma jeden Poliak pýta na typ motora a mojou odpoveďou je dlhé ticho, na ktorého konci poviem: „Neviem“.
V ten deň sa presúvam do Spišskej Novej Vsi, kde som to zdarne zaparkoval.
2.deň: Ešte nikdy v živote som nebol v Slovenskom raji! Vážne! Teším sa ako malé dieťa a s miníčkom – ako som si pomenoval autíčko (určite ho takto pomenúva ďalších 2 843 ľudí) – som sa presunul k vstupnej bráne národného parku. Pol dňa krásne pobehujem po všetkých rebríkoch, skalkách či útesoch. Som nadšený, čo tu všetko je a na akom malom priestore. Ak si tu ešte nebol (o čom pochybujem), tak ti garantujem, že budeš chodiť s otvorenými ústami.
V tento deň som ešte stihol chodník v korunách stromov v Tatrách. Musím zložiť všetkým architektom veľkú poklonu, lebo to vymysleli skvelo.
3.deň: Smer absolútny východ! Čierna nad Tisou. Tento deň sa presúvam 200 kilometrov po rôznych cestách a čím bližšie som k tomuto legendárnemu miestu, tým je premávka slabšia a moja istota na cestách väčšia ?
Jednej veci však nerozumiem. Ak je niekde napísané, že sa má ísť sedemdesiatkou, tak nechápem, prečo niekto ide deväťdesiatkou… a ešte na mňa nadáva. Tie dopravné značky tam nie sú len tak a majú svoje opodstatnenie. Nech niekto prekročí rýchlosť o 10 km v takom Nórsku. Uvidí, ako zaplače pri pokute. Priznám sa, že dodržiavam rýchlosť a neuznávam argumenty, že prekročenie rýchlosti o 10 – 15 km je ok a že je to „buzerácia“ zo strany policajtov. Kam sa ponáhľať?
Čierna nad Tisou – vybral som sa sem, lebo tento rok bude smutné 50. výročie dňa, keď sa tu Dubček snažil presvedčiť Brežneva, že uvoľnenie, ktoré nastalo v Československu, nie je namierené proti socializmu a už vôbec nie proti ZSSR. O tri týždne však do ČSSR vstúpili vojská ZSSR a Varšavskej zmluvy a vojaci ZSSR tu zostali 22 rokov a 11 mesiacov.
Čierna nad Tisou je také malé ospanlivé mesto pri ukrajinských hraniciach. Pár ulíc, jedno malé nákupné stredisko z čias budovateľských plánov a príjemná reštaurácia, kde sú ceny ako v parlamentnej reštaurácii. Za 2,50 eura sa naješ priam kráľovsky, ale veľa zákazníkov tu nie je.
Noc však strávim v príjemnej lokalite pri maďarských hraniciach. Tokaj. Prešiel som mnohé vinárske oblasti, ale Tokaj je topka medzi všetkými. Príjemné vinárničky, ľudia, hotelíky a aj s miníčkom som krásne zaparkoval na prázdnom parkovisku.
4.deň: Minulý večer v Tokaji padla fľaška, vlastne dve či tri skvelého vínka, ale vyrážam predsa len trochu neskôr, aby som nespôsobil kolaps na cestách. Úprimne, nechce sa mi odtiaľto, lebo niečo také svetové, ako je tokajská oblasť, sa musí hľadať. A vraj na východe nič nie je…
Tento deň je na pláne presun do Rožňavy.
5.deň: Dnes idem pozrieť niečo, o čom veľa ľudí nevie. Prvou atrakciou je lúka plná sysľov pri dedine Muráň. Keď som to prvýkrát počul od jednej dievčiny v hotelíku Kars v Rožňave, zmenil som všetky plány.
Tento rok som videl japonský ostrov, kde vládnu zajace, ale lúka, kde sú krotké sysle? To je také bizarné, až je to krásne! A skutočne! Len si predstav, že na lúke pobehujú tisíce syslíkov, ktoré len tak okolo teba hopkajú a kradnú ti mrkvičku. Sem-tam sa hrajú na schovávačku, ak ich chceš odfotiť, ale stačí vytiahnuť nejakú maškrtu a už ich máš?.
Po sysľoch som nabral čiernym tátošom smer cez serpentíny, ktoré tak neznášam, k Slavošovskému tunelu, ktorý patrí medzi najlepšie zachované a nepoužívané tunely. Zas niečo, o čom som nevedel a príjemne ma prekvapilo.
6.deň: V toto ráno som sa zobudil na krásnom zámku. Vždy bolo mojím snom prespať na zámku či hrade. Mám slušný prehľad o hradoch v Škótsku či v Anglicku, kde sa dá prespať, ale neviem, prečo som niečo také nehľadal aj na Slovensku. Kamarát Miki vlastní jeden takýto zámok v Haliči https://zamockyhotelgalicianueva.sk/ a musím povedať, že niečo také krásne a decentné som dlho nezažil. Žiaden gýč či prehnané vyumelkované detaily. Pripadal som si vyslovene ako na zámku. Mrzelo ma jediné, že som si nemohol dať na raňajky šampanské, lebo som zas šoféroval…:)
Odo mňa jedna malá rada. Zostaň tu aspoň dve noci, aby si si to stihol vychutnať. Zobrať dobrú knižku, ísť do vinotéky, prejsť sa krásnou záhradou. Za jeden deň totiž nič nestihneš…
7.– 8. deň: Smer Banská Štiavnica. Hoci som tu už bol, na ceste na Pohodu, kde som mal prednášku o svojich cestách, som sa predsa len šiel pozrieť na mesto.
Keď som prechádzal ulicami tohto významného baníckeho mesta, ďakoval som bohu, že som sa tu neučil robiť vodičák, lebo by som ho nikdy nespravil. Rozbiehanie sa v kopcoch dá zabrať, ale musím povedať, že už som išiel ako kráľ. Zapnutý britský rock, otvorené okná a vietor vo vlasoch.
Môj výlet po Slovensku hodnotím ako veľmi vydarený. Možno, že som tú krásu, čo máme na Slovensku, ocenil aj vďaka tomu, že som toľko precestoval po svete a viem to porovnať. Trochu ma mrzí, že sa nevieme tak dobre predať, ale je to lepšie ako pred 5 rokmi a postupne dobiehame svet.
A ako hodnotím svoje schopnosti ako šofér? Poviem tak – na dobré sa veľmi rýchlo zvyká. Mini Cooper sa šoféroval aj vďaka manuálu skvele a išlo to takmer samo. Keď som potom nasadol do trojročného mercedesa, cítil som ten veľký rozdiel. Mini je mini a som rád, že mi kamarát Milan dôveroval.
Alebo prejsť Slovensko na motorke? Prečo nie! Aj to som skúsil 🙂
Autor
Čítať viac článkov