„Alah je veľký,“ zborovo zaznie hlas niekoľkých tisícok ľudí. Všetci sú oblečení do čierneho a plačú. Plačú nad smrťou imáma Alího, ktorý je tu pochovaný v strede posvätného šiítskeho irackého mesta Najaf. Aj ja som sa obliekol do čierneho a spolu s kamarátmi vstupujeme do hrobky, nad ktorou sa týči veľká pozlátená kopula, privolávajúca veriacich z veľkej diaľky. Aj takto začína článok „Irak alebo najposvätnejšie miesta“.
Spolu s nami sa sem tlačí niekoľkotisícový dav pútnikov z celého moslimského sveta, ktorí vyznávajú šiítsku odnož islamu. Len pre vašu predstavu – saudskoarabskú Mekku ročne navštívi približne 6 miliónov pútnikov, kým Najaf, Karbalu a Samarru v Iraku niekoľkonásobne viac. Parkoviská sa denne zapĺňajú pútnikmi, ktorí s modlitbou na perách smerujú do epicentra svojej viery. Celé rodiny si spravili výlet, len aby sa dotkli miesta, ktoré je pre nich rovnako dôležité ako pre kresťanov Jeruzalem. V dnešnom Iraku to dáva ľuďom nádej na lepší zajtrajšok. Žiadne strhané tváre, ktoré by napovedali, že Irak trpel v dlhej občianskej vojne. Viera je to, čo drží ľudí nad vodou, viera však rovnako vtiahla krajinu do vojny.
„Irak je rozdelený na sunnitov a šiítov. Už v histórii sme si vzájomne ubližovali a napádali sa,“ priznáva Osama, ktorý zavrhol svoju vieru a stal sa neveriacim.
Prečo nastal rozkol v islame?
V pôvodne jednotnej islamskej obci veriacich už v polovici 7. storočia nastal rozkol v otázke nástupníctva, v chápaní najvyššej nábožensko-politickej hodnosti imáma a kalifa. Väčšina, neskôr nazvaná sunniti (sunna) uznáva právoplatnosť voľby prvých štyroch kalifov (Abú Bakra, Umara, Uthmána a Alího) aj ďalší vývoj za Umajjovcov a Abbásovcov. Podľa nich má na čele obce stáť kalif volený poprednými mužmi z radov mekkánskeho vládnuceho rodu Kurajš. Proti nim sa postavili stúpenci Alího, po arabsky nazývaní ší´at Alí – strana Alího (ší´a), podľa ktorých funkcia imáma prísluší iba prorokovej rodine. Tretiu frakciu ustanovila cháridža, ktorá tvrdí, že za imáma má byť zvolený vždy najzbožnejší moslim bez ohľadu na pôvod. Dnes predstavujú sunniti asi 90 % všetkých moslimov, šiíti (vrátane rôznych odnoží) asi 10 % a cháridžovci tvoria iba niekoľko menších enkláv
„Počas občianskej vojny sa vždy jedna alebo druhá strana postarala o to, aby pred mešitou vybuchovali bomby. Najviac si to užilo posvätné miesto Samarra, kde jedna časť mešity úplne ľahla popolom.“ Osamove slová potvrdzujú všadeprítomné kontroly. Každých 100 metrov narazíte na bezpečnostné prehliadky, ktoré sú prísnejšie ako na letiskách. Detektory výbušnín, psy, röntgeny a, pochopiteľne, aj ručná kontrola. Toto je realita dnešných dní a treba to akceptovať.
Nakoniec sa v podvečerných hodinách dostávame na hlavné nádvorie, kde sa všetko pekne zaplní nielen veriacimi, ale aj modlitbami. Naším cieľom je hlavná hrobka. Čím som bližšie k hrobke, tým je atmosféra elektrizujúcejšia. Ľudia vyvolávajú meno imáma a naťahujú ruky k hrobke. Každý sa jej chce dotknúť, veria, že má aj ozdravné účinky. Aj ja sa dostávam veľmi, veľmi blízko. Využijem maličký priestor, ktorý mi pomôže dostať sa o centimeter bližšie a aspoň špičkou ukazováka sa dotknem striebornej hrobky. Aký mám pocit? Zvláštny a elektrizujúci. Ani nie tak zo samotnej hrobky, ako z miesta, kde sa nachádzam. Postavím sa len tak nabok a pozerám na ľudí. Každý sa chce dotknúť hrobky, ale netlačia sa hlava-nehlava. Vedia, že príde ich chvíľa a sú k sebe ohľaduplní. Najviac ma fascinuje, keď niekto prednesie časť veršov z koránu, celá miestnosť to zopakuje a zborovo vyhlásia „Alah je veľký“. Tých 10 minút je takých intenzívnych, že ma priam nabili energiou. Idem na nádvorie a sadám si medzi veriacich. Je zaujímavé, že tu na vás nikto nezazerá ako na nemoslima. V Iráne som v najposvätnejšom meste Mashad musel zakrývať svoju identitu, ale tu je všetko povolené. „Toto miesto je síce sväté pre nás moslimov, ale každý má právo vstúpiť do tohto svätostánku. Nechápem Iráncov, ktorí to zakazujú. Je to proti Koránu,“ povie neznámy veriaci, ktorý si ku mne prisadol a hodnú chvíľu sa rozprávame o všetkom možnom. Vôbec nedebatujeme o viere a ani sa nesnaží stočiť rozhovor k tejto téme. Rozpráva o svojej rodine a situácii. Príjemný rozhovor, ktorý je zakončený pozvaním na čaj, však musím zdvorilo odmietnuť, pretože sa chcem ísť pozrieť na údajne najväčší cintorín na svete.
Hneď za hlavnou mešitou sa nachádza cintorín. Je taký veľký, že voľným okom nedovidím na jeho hranice. Každý deň tu pochovávajú desiatky, ak nie stovky veriacich. „Čím bližšie k mešite ťa pochovajú, tým skôr sa dostaneš na rad počas súdneho dňa,“ vysvetľuje Osama. „Je to zároveň jedno z najdrahších miest v Iraku. Za hrobové miesto sa platia veľké sumy a platí, že čím bližšie k hlavnej hrobke Aliho, tým je cena vyššia.
Počas svojej návštevy Iraku som navštívil všetky najposvätnejšie mestá, Samarru, Najaf i Karbalu – a musím povedať, že tieto miesta dávam na popredné miesta vo svojom pomyselnom cestovateľskom rebríčku.
Máte otázky na článok „Irak alebo najposvätnejšie miesta“? Dajte do komentu!