„Keď odstránili Saddáma, brali sme to pozitívnejšie ako dnes,“ začne Osama. Dlhý čas žil život bežného Iračana. Prosto taká normálna rodina, ktorá si žila v jednej krajine. „Saddám bol diktátor, o tom niet pochýb. Keď sa stal prezidentom, vnímali sme ho veľmi pozitívne, lebo peniaze z ropy dával do škôl, ciest, jednoducho sme videli výsledky. Celé sa to začalo meniť, keď vyhlásil vojnu Iránu a Kuvajtu – len preto, že chcel viac ropy a kontrolu nad dodávkami čierneho zlata. Ďalší článok „Irak alebo čo si ľudia myslia o Saddámovi“, ktorý vám priblíži bývalého prezidenta Saddáma Husseina.
Vnímali sme, že tá vojna je z našej strany nespravodlivá a sme agresori. My nie sme hlúpy národ, cítili sme, že toto nemôže trvať večne. Preto v nás jeho zosadenie vyvolalo malú nádej, ale predsa len nádej,“ dopovie Osama, napije sa silného čierneho čaju a pokračuje vo svojom rozprávaní. „Avšak náš svet sa zmenil. Nikto si nemyslel, že sa to všetko stočí do víru občianskej vojny. Američania urobili toľko chýb, že to až pravda nie je. Preto tu nikto na nich nepozerá ako na záchrancov, ale ako na niekoho, kto tej vojne pomohol. Nikdy by som si nemyslel, že mi bude tak smutno za obdobím Saddáma – napriek tomu, že bol diktátor a vraždil Kurdov.“
Je pochopiteľné, že som sa nerozprával so všetkými Iračanmi a nevypočul si všetky príbehy, ale tých pár mi napovedalo, že silná nostalgia za starými časmi tu stále existuje. Irak je dnes veľmi slabou krajinou, stratil pozíciu regionálnej veľmoci. Jeho susedia ako Irán a Saudská Arábia pozerajú na Iračanov ako na menejcenných. Dokonca aj Irán zasahoval a vlastne stále zasahuje do vnútorných záležitostí Iraku a robí si tu svoju politiku. Ich cieľom je nielen oslabovať Irak, ale aj si nakloniť šiítske obyvateľstvo. Irak je rozdelený na sunnitov a šiítov a každý rok sa počas najväčších šiítskych sviatkov uskutočnia silné bombové útoky. Keď sme navštívili sväté miesta ako Samarra, videli sme v šiítskej mešite stopy po silných explóziách. Nikto nevie, kto to bol a aká organizácia stála za útokmi, ale vtedy sa zrodila nenávisť medzi týmito dvomi veľkými vetvami Islamu. „Ja sám som neveriaci, lebo vidím, že viera vie nielen spájať, ale aj priniesť silnú nenávisť,“ vysloví Osama v mešite. Na najsvätejších miestach sa vôbec nemodlí.
Samarra je chránená silnými šiítskymi jednotkami. Všade sa na nás z plagátov upiera orlí zrak miestnych predstaviteľov oblečených v čiernych rúchach. Iracká armáda dnes drží pokope, ale nie vždy to bolo tak. Jedna skupina neverila druhej a myslela si, že keď pôjde do boja proti ISIS, druhá to využije vo svoj prospech. Dalo by sa povedať, že Kurdi, ktorí dnes majú svoju autonómnu časť, sa najviac pričinili o vyslobodenie Iraku spod nadvlády ISIS. Dnes všetky sunitské, šiítske a kurdské jednotky viac-menej spolupracujú. Chcú mier, ktorý je taký krehký. Vláda dáva nemalé peniaze do armády a každý vojak dostáva za svoju službu niekoľko stovák dolárov. Ak vezmeme do úvahy, že v Sýrii má bežný vojak plat okolo 100 USD, tak sa nemôžeme čudovať, že sýrsky vojak sem-tam zavrie oči pred tamojšou situáciou. Tu to tak nie je a všetci sa snažia dodržiavať prísne pravidlá. Aspoň ja mám taký pocit. Dúfam, že im to vydrží veľmi dlho.
Ale späť k Saddámovi, ktorý si žil svoj život bohatého diktátora. Stojíme pred jedným z jeho palácov, ktorý sa týči na starovekým Babylonom. Koľko mal Saddám palácov? Nikto presne nevie. Niekto tvrdí, že 28, niekto ti zaručene povie, že ich bolo sto. Dalo by sa povedať, že takmer v každom meste mal nejaké sídlo. Zatiaľ čo v hlavnom meste bol jeho palác zbombardovaný spojeneckými náletmi, tento v Babylone je len opustený a stal sa miestom pre irackú mládež, ktorá sa sem chodí zabávať. Stojím pred bránou, na ktorej je Saddám zobrazený ako hrdina. Raz ukazuje šťastnému národu smer, inokedy ho zobrazili ako odvážneho veliteľa a ešte inde ako milujúceho otca národa. Bojoval proti zbožšťovaným autoritám, ale sám sa pasoval do pozície kráľa. Už len to, že si postavil väčší palác, ako bol samotný Babylon, o niečom napovedá. Bývalá krása ligotavého sídla je však už minulosťou. Keď vstúpim do paláca, všade sa na mňa škeria grafity, zničený inventár a rozbité sklo. Skúšam si predstaviť, ako to tu vtedy vyzeralo. Treba povedať, že nemal zlý vkus; palác odráža nejaký starý stavebný sloh. Musel to však prejavovať takto okázalo? V roku 2003, keď bol zosadený, jeho paláce vzali ľudia útokom a zničili ich. Človek, ktorý napadol Kuvajt a priviedol krajinu na pokraj záhuby, si staval také krásne sídla. Asi aj vás by to naštvalo.
Stojím pod monumentálnou maľbou, ktorá odzrkadľuje slávne chvíle irackých dejín. Kam smeruje Irak? Ako ho budeme hodnotiť o pár rokov? Budú obyvatelia šťastnejší a jeho politickí predstavitelia múdrejší? Nikto nevie. Saddám mal veľkú príležitosť a začal dobre. Uveril však svojej božskej prozreteľnosti a dopadol, ako dopadol.
Pokračovanie nabudúce. Pozrieme sa na pamiatky a ako dnes vyzerajú.
Ako sa do Iraku dostať? Prečítajte si základné cestovateľské informácie
Máte otázky na článok „Irak alebo čo si ľudia myslia o Saddámovi“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Autor
Čítať viac článkov