Koľko z nás vie, že pri ceste z Bratislavy do Zvolena je pri Žiari nad Hronom zaniknutá dedina? Keď budete prechádzať autom po rýchlostnej ceste, po ľavej strane uvidíte známe hlinikárne a po pravej strane zas skládky odpadu. Nikto nevenuje väčšiu pozornosť okoliu a chce mať tento úsek čo najrýchlejšie za sebou. Ani sa netreba čudovať. Nielen nevábne prostredie, kedy vysoké komíny sa prsia v krásnej prírode, ale aj jemne zapáchajúce skládky odpadu, ktoré tu ostanú niekoľko desaťročí. A teraz si predstavte, že tu voľakedy bola dedina, ktorá existovala od roku 1075, ale ľudská túžba po zisku dokázala túto malebnú dedinku nielen zničiť, ale aj vymazať z povrchu zemského.
V 50. rokoch 20. storočia nastala divoká industrializácia Slovenska. Takmer v každej doline či v meste sa stavala fabrika, ktorá mala dať ľuďom prácu. Na tom by nebolo nič zlé, keby sa myslelo aj na zdravie ľudí. Určite si pamätáte, že na ekológiu sa pred rokom 1989 príliš nemyslelo. V bývalom Československu bolo známe, že priemyselné regióny mali veľmi veľký problém z čistotou ovzdušia. Sám pochádzam z Ostravy, kde pred rokom 1989 bol nielen samý popolček, ale ľudia mali vážne problémy s dýchacími cestami a boli často chorí. Zisk bol dôležitejší ako zdravie. A niečo podobné sa stalo aj pri Žiari, kde ležala dedina Horné Opatovce, kde žilo 1380 ľudí.
Keď sa postavila továreň SNP v Žiari nad Hronom, ľudia boli veľmi nadšení, že budú mať prácu. Bola tu výstavba, stavali sa cesty a dokonca aj nové bytovky. Lenže na konci 50. rokov sa začali diať divné veci. Miestni obyvatelia spomínajú, že čoraz častejšie sa stávalo, že čerstvo umyté okná na domoch boli na druhý deň čierne. Popolček, ktorý sa šíril vzduchom, bol ešte aj neuveriteľne mazľavý.
Deti, ktoré sa hrali na miestnom ihrisku, prišli domov čierne a kašlali. Mária Kadlecová, ktorá mala vtedy 10 rokov spomína, že keď sa išli hrať do inej dediny, tak nechápali, prečo tam nie sú deti ufúľané. Postupne sa začal zhoršovať zdravotný stav detí. Boli veľmi bledé, kazil sa im chrup, trpeli nechutenstvom a krivením chrbtice v dôsledku otravy fluórom.
Dobytok či ovce sa nedokázali udržať na nohách, včely hynuli a keď napadol sneh, na druhý deň bol čierny. Životu v Opatovciach škodil hlavne fluorovodík, polycyklické uhľovodíky, oxid siričitý, oxid hlinitý, arzén, uhlíkový prach a množstvo ťažkých kovov, ktoré vychádzali z miestnej hlinikárne. „Prečo sa postavila továreň na úrodnej pôde? Kto nariadil, že tu vznikne továreň?“ pýta sa Mária a nevie pochopiť rozhodnutia vtedajších súdruhov.
Na konci 50. rokov pristúpil miestny úrad k rozhodnutiu, že obec zrušia. Uvedomovali si, že nielen príroda je čoraz viac zničená, ale aj zdravie ľudí sa veľmi horší. Miestni na toto obdobie spomínajú, že nikomu sa nechcelo z rodnej dediny odísť, ale keď videli v akom prostredí by mali žiť, pristúpili ku kompenzácii, ktorá ani zďaleka nepokryla základné majetkové potreby. „Ľudia sa odsťahovali do Žiaru či do priľahlých obcí. Aj vďaka tomu sa popretŕhali veľmi silné rodinné a priateľské putá. Staršia generácia brala veľmi ťažko, že sa nevrátia späť do svojich rodných domov,“ spomína smutná Mária, ktorá nevedela pochopiť, prečo sa musí odsťahovať.
Obec začala byť vysťahovávaná v roku 1960 a v roku 1969 ju úrady zrušili. Proste po 894 rokoch dedina prestala existovať. A ako to tu dnes vyzerá?
Aj keď nájdete na internete rôzne reportáže o tom, že je to slovenský Pripiať pri Černobyle, dnes tu nenájdete veľa budov. Tie boli postupne strhnuté alebo zarástli trávou. Tie, ktoré ešte stoja silou vôle, sú však neprístupné a ohradené polovičatým plotom. Jediné, čo sa tu drží nad zemou s hrdosťou, je miestny kostol. Kostol svätého Vavrinca ako keby do tohto prostredia nepatril. Zvonku je krásne upravený, okolitý trávnik je pravidelne kosený a dokonca tu nájdete aj maličké infocentrum s maketou dediny pred vysťahovaním. „Bývalí obyvatelia dediny sa stále stretávajú a spomínajú na dávne časy,“ povie miestna sprievodkyňa. Neskôr sa dozvedáme, že najviac ich hnevá to, že tu namiesto bývalých domov stoja skládky s odpadom, ktoré je poriadne cítiť. Z dediny sa vlastne stala jedna veľká skládka a medzi jednotlivými obrovskými vrchmi odpadu stojí kostol.
Keď sa tu prechádzate a viete všetky tie skutočnosti, niekedy nechápete, čo všetko vieme nielen zničiť, ale aj ako necitlivo pristupujeme k nášmu prostrediu a histórii. Najväčšiu emočnú facku však dostaneme na miestnom cintoríne. Len si predstavte, že máte krásne kamenné náhrobné kamene, ktoré sú staré aj 100 rokov, a keď sa pozriete trochu doľava, uvidíte niekoľko desiatok metrov vysoké komíny. Viete si predstaviť, že by ste chodili na hroby svojich blízkych a namiesto tichého prostredia sa pozeráte na veľkú fabriku a vaše myšlienky vyrušuje intenzívny hluk? Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale nič také necitlivé sme na našich cestách v živote nezažili.
Nabudúce, keď pôjdete okolo Žiaru, všimnite si malú nenápadnú tabuľu „Horné Opatovce“ a príďte sa sem pozrieť. Bývalá obec patrí do regiónu Gron. Aj keď tu veľa neuvidíte, možno si skôr uvedomíte, že naša ľudská hlúposť je niekedy bezhraničná a ako sa necitlivo správame k našej krajine, histórii a tradíciám.
Máte otázky na článok „Horné Opatovce – dedina duchov, ktorú zničila ekologická katastrofa“? Dajte do komentu a odpovieme.
Zaujíma ťa skutočnosť Černobyľu? Prečítaj si náš rozhovor tu.
Autor
Čítať viac článkov