Ak radi chodíte na hory, Kaukaz je výborná voľba – ak by som to mal zhrnúť pár slovami, boli by to „Alpy za východoeurópske ceny“. V tomto článku „Gruzínsko – prehľad turistických trekov“ by som rád zhrnul všetko informácie, ktoré budete potrebovať na turistiku, alebo preferujete jednodňový alebo dlhší trek.
Ako sa tam dostať
Gruzínsko má dve medzinárodné letiská a to, na ktoré priletíte dosť ovplyvní to, kam sa najľahšie dostanete. Tbilisi na nachádza na východe krajiny a je dobrou základňou na výlety do Kazbegi, Tušeti či Chevsureti.
Nízko nákladové spoločnosti zasa lietajú do Kutaisi, odkiaľ sa dá dobre dostať do Svaneti a do Rače. Z Tbilisi do Kutaisi je to cca. 3 hodiny cesty, treba to teda zohľadniť pri výbere letenky.
Kedy cestovať
Na hory sa chodí tak od júna do prvej polovice októbra. Jún je fajn – je ešte málo turistov a všetko je neskutočne zelené (plus kvitnú rododendróny) . V porovnaní s neskoršími mesiacmi je ale daždivejší a okolo vyššie položených (3000+) horských sediel môže byť problém so snehom.
Júl/august je taká klasika, asi ako všade vrchol sezóny. Dni sú dlhé, teploty vysoké, prší tak primerane. September je tiež výborný na turistiku, hlavne prvá polovica – turistov rapídne ubúda, no počasie je stále stabilné. Akurát dni sa už viditeľne skracujú a večer a v noci už býva celkom sviežo.
Neskôr je to už hop alebo trop. Ak budete mať šťastie na počasie, aj v októbri môžete spraviť dáky fajn trek a obdivovať pritom lesy v jesennom kabáte. Stále ale nad vami bude visieť Damoklov meč v podobe počasia – stačí jedna riadna chumelica a na treking vo vysokých polohách môžete zabudnúť.
Kde zohnat mapy
Papierové mapy Kaukazu na Slovensku len tak nezoženiete – na niektorých poľských weboch sa dá kúpiť mapa Kaukazu od Terraquestu, tá ale nie je príliš podrobná. Mapy teda odporúčam kupovať až po prílete. Asi najpodrobnejšie vydáva gruzínsky Geoland – 12 máp turisticky najzaujímavejších oblastí v mierke 1:50 000. Tieto mapy sa dajú kúpiť jednak v ich sídle v Tbilisi a tiež v mestách s vysokou koncentráciou turistov ako sú Mestia či Stepantsminda (Kazbegi). Treba ale mať na zreteli že sú postavené na starých sovietskych „štábovkách“ a mnoho na nich zaznačených chodníkov už neexistuje.
V rámci prípravy tiež odporúčam stiahnuť si dopredu topomapu Kaukazu aj do mobilu, aby ste mali k dispozícii navigáciu aj keď budete bez signálu. Aplikácii je viacero, ja používam Locus Maps, mapy stiahnuté z openandromaps a dopredu si do nej nahrám trasy a waypointy. Veľa ľudí tiež chváli Mapy.cz od Seznamu – vyzerá naozaj prehľadne a mapy si pohodlne stiahnete priamo z appky, čo v prípade Locusu nejde. Nevýhodou je, že ich appka nepodporuje import vlastných .gpx logov, to ale vadí len vtedy, ak máte v pláne dáku menej chodenú trasy – tie populárne sú v Mapy.cz zobrazené.
Kde kúpiť plyn do variča
Ak plánujete kempovať, budete zrejme potrebovať aj kartuše. Do lietadla sa brať nesmú, budete ich musieť kúpiť po prílete. V Gruzínsku väčšinou predávajú klasické šrobovacie kartuše.
V Kutaisi je to jednoduché – predávajú ich priamo na letisku, v stánku Georgian bus. Polkilová kartuša tam stojí 25 lari a ešte som nepočul že by im dakedy došli. Ak by sa tak ale stalo, kartuše by sa mali dať kúpiť aj v niektorom z loveckých obchodov v meste ako napr. Westerni
Pokiaľ prilietate do Tbilisi, bude to trocha zložitejšie. Na letisku kartuše nezoženiete, budete musieť ísť do mesta a tamojšie obchody otvárajú tak o deviatej, desiatej. Kúpiť sa dajú napríklad v Geolande, MPlus ci Magellane (v tomto obchode mávajú inak v Gruzínsku veľmi ťažko dostupné CampinGaz kartuše).
Ak používate liehový varič (napr. Trangia), skočte do najbližšej lekárne a vypýtajte si „sameditsino spirti“, stojí len pár lari.
Internet na horách
S výnimkou neobývaných oblastí je pokrytie v Gruzínsku na veľmi slušnej úrovni. Odporúčam si hneď po prílete kúpiť gruzínsku simku aj s dátovým balíkom (5 GB stojí len nejakých 20 lari), dajú sa kúpiť rovno na letisku. Takmer všetky guesthousy sa síce pýšia wifinou zadarmo, no rýchlosť býva katastrofálna (hlavne večer, keď sa pripoja všetci sporivci). Ak dáta vyčerpáte, viete si doplniť kredit cez PayBoxy, ktoré sa dajú nájsť vo všetkých väčších mestách. Následne zavolajte na číslo dané operátorom, preklikáte sa cez menu v gruzínčine a dáta dokúpite (to už ale dosť zložitá operácia, kde odporúčam pomoc miestneho – a väčšinou sa preto oplatí radšej si pár lari priplatiť na začiatku, keď kupujete simku než absolvovať túto tortúru).
Pokiaľ ide o operátorov, v Gruzínsku sú traja – MagtiCom, Geocell a Beeline. Ak chcete stráviť veľa času na horách, odporúťam Magti, má najlepšie pokrytie. Potom Geocell a asi najhorší je (podľa toho čo počúvam od známych) Beeline.
Na čo si dať pozor
Turistika samozrejme prináša rôzne riziká, no Kaukaz v tomto ohľade nie je nejak výrazne nebezpečnejší než naše Karpaty. Blýska sa aj u nás, medveďov máme tiež, dokonca viac a odvážnejších – v Gruzínsku má každý bača pušku a to sa výrazne podpisuje na ich početnosti aj správaní. Netreba sa preto báť – počas ciest po Gruzínsku som sa väčšinou cítil ohrozenejší nie v horách, ale v taxíku či maršrutke cestou do nich.
Predsa by som ale vypichol tri veci, na ktoré si treba dávať na Kaukaze pozor. Tou prvou sú pastierske psy, ktoré strážia ovčie stáda najmä na východe krajiny. Vedia byť naozaj nepríjemné a už nejedného turistu pohrýzli. Neodporúčam sa príliš približovať ku stádam a to aj vtedy, keď psa nevidíte, on tam niekde bude a pokiaľ vleziete medzi ovce, bude vás musieť začať riešiť. Odporúčam preto stádo zoširoka obísť, prípadne pokrikom privolať baču.
Tiež si treba dať pozor na boľševníky. Táto invazívna pliaga má svoj pôvod práve na Kaukaze. Jej šťava je fototoxická – pri vystavení slnečnému žiareniu vie na nechránenej pokožke narobiť škaredé popáleniny. Pri prechode boľševníkovým poľom teda odporúčam rastliny nelámať, nekmásať a pri prvej príležitosti si potom pokožku umyť.
A nakoniec tu máme riziko, ktoré predstavujú prechody rozvodnených riek. Na odľahlejších turistických trasách by sme mosty hľadali márne a stačí len niekoľko silných dažďov a z jednoducho broditeľného potôčika sa vie stať nepreniknuteľná prekážka. A to si mnoho turistov neuvedomuje, snaží sa prejsť za každú cenu, lebo „však tade ide trasa“. Treba triezvo zhodnotiť situáciu, deň počkať, ak nejde, otočiť to. Prípadne zbaliť lano.
Gruzínsko a Covid
Gruzínsko momentálne púšťa plne zaočkovaných a bez testu. Nezaočkovaní sa musia preukázať negatívnym PCR testom a na 3. deň po prílete si dať spraviť ešte jeden test. Potom tiež môžu cestovať viac-menej bez obmedzení.
Samozrejme, podmienky sa môžu časom meniť – tie aktuálne sú väčšinou dobre spísané na webe americkej ambasády v Tbilisi
Kde trekovať
V Gruzínsku môžete trekovať vo Veľkom a Malom Kaukaze, pričom každé z týchto pohorí sa ďalej delí na rôzne historické regióny. Začnem Veľkým Kaukazom, od západu na východ, pričom separatistické republiky vynechám, keďže, ak nerátam výlet k jazeru Ritsa, som tam na horách nebol.
Samegrelo
Hoci je provincia Samegrelo väčšinou nížinatá, na severe zahŕňa aj predhoria Veľkého Kaukazu, a to predovšetkým horský masív Egrisi. Ním prechádza jeden z najkrajších gruzínskych trekov, ktorého highlightom je sústava ľadovcových jazier Tobavarčkili. Pomenovaných ich je asi desať a všetky ležia vo výškach okolo 2600-2800 metrov. Nech si už vyberiete ktorúkoľvek zo štyroch ciest, ktoré k najväčšiemu z jazier vedú, nebudete sklamaní. Len rátajte s tým, že toto je fakt o prírode, ľudí tu okrem pár pastierov veľa nestretnete, takže ak chcete vidieť napr. historické kamenné veže, ktoré sú pre Gruzínsko typické, mali by ste tento trek skombinovať s návštevou severne ležiaceho Svaneti.
Svaneti
Svaneti je historický región ležiaci hlboko v horách Veľkého Kaukazu, rovno pod jeho hlavným hrebeňom. Pozostáva z horného Svaneti, ktoré leží v údolí rieky Inguri a dolného Svaneti v povodí rieky Tskhenistskali – obe oblasti od seba oddeľuje Svanetský hrebeň. Drvivá väčšina návštevníkov mieri do horného Svaneti. Nemožno sa im čudovať, tunajšia. kombinácia vysokých hôr s početnými ľadovcami a jazerami a opevnených horských dedín je aj na gruzínske pomery unikátna.
Centrom oblasti je Mestia – toto niekoľkotisícové mestečko je zároveň výbornou základňou pre jednodňové výlety do okolia . Najviac turistickými túrami sú prechádzka k ľadovci Chalaadi či túra k jazierkam Koruldi, tí lenivejší sa vyvezú lanovkou na protiľahlý hrebeň Zuruldi. Náročnejší turisti prejdú cez priesmyk Guli do Mazeri, vylezú na hrebeň Chkhuti či hrebeň Koruldi, ležiaci ďalších 500 výškových metrov nad jazerami.
Milovníci dlhších prechodov môžu prejsť celé Svaneti od západu na východ – kombináciou existujúcich chodníkov vznikne trasa, ktorá kopíruje hlavný hrebeň Veľkého Kaukazu. Začína v Chuberi a pokračuje ďalej cez Nakru, Etseri a Mazeri až do Mestie, kde sa napája na obľúbený trek Mestia – Ušguli. Jej veľkou výhodou je, že nie je potrebný stan, trek prechádza dedinami a spanie je možné v miestnych guesthousoch.
Možný je tiež prechod na juh, do Dolného Svaneti. Najpopulárnejšia trasa stúpa z Ušguli na Svanetský hrebeň, odkiaľ nasleduje veľmi pekná hrebeňovka až do sedla Latpari, odkiaľ sa dá zísť po šotolinovej ceste do Chvelpi alebo náročným, zarastených chodníkom do Mami. Dá sa tiež ísť prašnou cestou cez Zagarský priesmyk, to ale neodporúčam – výhľady sú síce pekné a doprava minimálna, no zo strany Dolného Svaneti (za dedinkou Tsana) je cesta na dlhom úseku rozkopaná kvôli rozsiahlej, no pomaly pokračujúcej rekonštrukcii. Zvyšné sedlá Svanetského hrebeňa sú už skôr pre dobrodruhov – tie vo východnej časti sú nechodené (Lasil), v západnej časti, okolo najvyššej hory Laila (4000m) zasa vyžadujú výstroj na ľadovce.
Rača
Rača je ďalšia horská oblasť ležiaca v severozápadnom Gruzínsku. Hory sú tu veľmi podobné ako v susednom Svaneti, no chodí sem oveľa menej ľudí. Hlavným dôvodom je, že Rača nemá také pekné dediny ani kamenné veže (až na jednu výnimku v Ghebi). Dôvod je ten, že na rozdiel od susedného, mierne chaotického Svaneti bola Rača vždy pod priamou kontrolou gruzínkych kráľov takže nikdy nebol dôvod tu niečo podobné stavať. Obyvateľov Rače v Gruzínsku považujú za trocha „pomalších“ a existuje o nich kopa vtipov, no proste niečo ako naši Záhoráci🙂
Kvôli malému počtu turistov je návšteva Rače omnoho náročnejšia po logistickej stránke. Maršrutiek sem chodí len pár a zvyčajne končia v poslednom väčšom meste Oni, takže do dediniek ako Shovi či Ghebi, kde začínajú najznámejšie túry, si asi aj tak budete musieť zobrať taxi. Rovnako je to s ubytovaním. V Oni sa síce nachádza geniálny „Family Hotel Gallery“, no ďalej už úroveň guesthousov dosť kolíše.
Čo sa týka turistiky, hory sú tu vysoké, údolia hlboké – Rača v gruzínčine znamená niečo ako „íha, studňa!“ podľa pohľadu, ktorý sa vám naskytne z hôr do dolín. Trasy sú tu preto skôr kratšie, s veľkým prevýšením – z tých známejších je asi najkrajší dvojdňový okruh k jazeru Udziro z dedinky Shovi (tu tiež začína trojdňový okruh k ľadovcom Buba a Tbilisa). Ďaľšou dobrou základňou na preskúmanie Raše je dedina Ghebi, blízko ktorej začína túra na hrebeň Notsara či výstup k salašom pod Lagorou.
Čo sa týka dlhších prechodov, tu sú možnosti obmedzené kvôli blízkosti Južného Osetska. Chodí sa preto len do Dolného Svaneti – či už náročnou trasou z Ghebi do Zeskha, alebo cestami z viacerých dedín v Dolnej Rači (Uravi, Sadmeli, Liketi), ktoré sa spájajú pod Čutkarom, najvyššou horou Lečumského hrebeňa a prechádzajú cez sedlo Kelida do Dolného Svaneti.
Administratívne pod Raču patrí ešte menší región Lechkhumi. Ak tu na nachádza viacero pekných túr či trekov (túra k pilierom Sairme, trek okolo rezortu Akhalchala, masív Askhi, trek k jazerám Lebarde Toba s prechodom do rovnomenného rezortu), tie sú ale totálne mimo radar zahraničných turistov, či už kvôli nedostatku informácií alebo preto, že ak keď tie miesta majú svoje čaro, tá scenéria predsa len nie je tak prvoplánovo pôsobivá ako na tých najslávnejších trekoch.
Kazbegi
Región pod Kazbegom je zo všetkých horských Gruzínska najnavštevovanejší. Dôvodom je dostupnosť – od Tbilisi sem sú to len tri hodiny cesty. A nie hocijakej cesty – Gruzínska Vojenská Cesta pretína Kaukaz zo severu na juh a v súčasnosti je jedinou dopravnou tepnou spájajúcou Gruzínsko s Ruskom. Z toho vyplývajú ďalšie veci – toto nie je žiadny romantický zapadákov (aspoň teda kým nezájdete do bočných údolí), ale frekventovaná dopravná tepna, často lemovaná radmi neodbavených kamiónov. Napriek tomu má ale kraj pod Kazbegom svoje nespochybniteľné čaro a zájsť sem aspoň na pár dní sa rozhodne oplatí.
Centrom oblasti je Stepantsminda, ktorú všetci volajú starým menom Kazbegi. Tu aj začína výstupová trasa na Kazbeg. Tí lenivejší si vyšlapú (resp. sa vyvezú) k slávnemu kostolíku Tsminda Sameba, jednej z najfotografovanejších gruzínskych pamiatok. Tí zdatnejší pokračujú vyššie, k čelu ľadovca Gergeti – k ľadovcu a späť je to taká akurátna jednodňovka. Teoreticky sa dá prejsť až k meteostanici Betlemi hut čo zaberie ďalšiu hodinu, tak už ale treba prejsť kus ľadovca Gergeti a aj keď je to frekventovaná a v dobrom počasí pomerne bezpečná trasa, každý turista by mal zvážiť, či mu to stojí za to riziko.
Okolo Kazbegu sú ešte dve oblasti obľúbené u turistov. Jednou z nich je údolie Truso ležiace kúsok na juh. Chodí sa sem v rámci jednodňových výletov zo Stepantsmindy, je to taká nenáročná, no pekná prechádzka po prašnej ceste dnom údolia – človek cestou uvidí travertíny, železité pramene, takmer opustenú dedinku Ketrisi, kláštor a nakoniec aj ruini pevnosti Zakagori, kde vás otočí pohraničná stráž. Začína tu ale aj niekoľko náročných trekov. Jeden z nich mieri ďalej na juh, na vulkanickú plošinu Keli. Jej väčšia časť sa spolu s najväčším jazerom rovnakého mena nachádza v Južnom Osetsku, dá sa tu ale navštíviť jazero Kelitsadi a cestou vyliezť na pár vyhasnutýhc vulkánov. Ďalší trek mieri z údolia Truso na sever, do údolí tiek Mna a Suatisi, tu ale báva hlavne začiatok leta problém s brodením riek.
Ozajstnou metropolou peších turistov je dedinka Juta, ležiaca asi 25 km juhozápadne od Stepantsmindy. Je to ďalšie obľúbené miesto jedňodňových výletov hlavne vďaka výhľadom na zubatý masív Chaukhi. Začína tu ale aj veľké množstvo túr a viacdňových trekov. Obľúbené sú dve trasy vedúce na východ do dedinky Roshka, križujúce sedlá Chaukhi a Sadzele. Dá sa tiež vydať na severovýchod navšíviť odľahľé dedinky oblasti Arkhoti či prejsť horským sedlom na juh do regiónu Gudamakari. Na severe zasa leží divoké, ľudoprázdne údolie Khde.
Khevsureti
Khevsureti je horská oblasť ležiaca východne od Kazbegi. Obývali ju tajomní Chevsuri, ktorí dodnes v očiach mnohých Gruzíncov stelesňujú typické gruzínske cnosti. Udatní v boji, zruční v umení prípitkov a poézii a pritom všetkom plne oddaní korune – tak, ako majú Gréci 300 Sparťanov majú Gruzínci svojich „samasi Aragveli“. Bohužiaľ, za Stalina boli všetci miestni vysídlení do nížin a oblasť je dodnes veľmi riedko osídlená. To jej ale dodáva tajomno a svojské čaro.
Pozostáva z dolného Khevsureti, ktoré leží v údolí rieky Aragvi a horného Khevsureti na hornom toku Argunu. Obe oblasti oddeľuje hlavný kaukauzský hrebeň.
Centrom dolného Khevsureti je Barisakho, ktoré má celkom slušné spojenie s Tbilisi. Turisti ho ale berú hlavne ako poslednú šancu nakúpiť, keďže túr na okolí veľa nie je – v podstate len veľmi riedko chodené špecialitky ako napr. prechod na západ do údolia Gudamakari cez sedlo Pkhituri či hrebeňovka severovýchodným smerom k sedlu Datvisjvari. Veľa ľudí tu schádza z hlavnej cesty a mieri vyššie do hôr do dedinky Roshka, kde začína obľúbená túra k ľadovcovým jazierkam Abudelauri. Je to tak na tri hodiny, takže sa to dá otočiť aj za deň, príp. nie je vôbec zlá nápad pri jazierkach prespať a na druhý deň prejsť cez priesmyk Chaukhi do Juty. Z Roshky sa dá tiež vyraziť na sever preskúmať údolie Arkhoti, ale odkedy tam postavili prašnú cestu, už to ani zďaleka nie je taká sranda ako kedysi.
Centrom horného Khevsureti je opevnená dedina Šatili. Začína (či končí) tu obľúbený trek do Omala v susednom Tušeti, spojený s návštevou pevnosti Mutso, morových domov Ananuri či prechodom 3431m vysokého sedla Atsunta.
Khevsureti ale ponúka omnoho viac viacdňových trekov, medzi ktorými vyniká traverz hlavného hrebeňa Veľkého Kaukazu – v tejto oblasti má nadmorskú výšku 3000m a takmer po celej dĺžke Khevsureti (medzi sedlami Borbalo a Arkhotisghele) je pomerne slušne schodný. To isté sa dá povedať o bočných hrebeňoch, ktoré sa z neho odpájajú na juh smerom k oblasti Pshavi – čo hrebeň, to pekná turistická trasa, kde len tak dakoho nestretnete.
Tušeti
Ešte ďalej na východ leží Tušeti. Turisti si sem prichádzajú obzerať krásne kamenné dedinky a užiť si pohodovú, rozprávkovú atmosféru. Do oblasti vedie jediná, nepohodlná a nie zrovna bezpečná cesta cez 2900m vysoké sedlo Abano – aj z toho dôvodu sem nechodí toľko ľudí, koľko by človek čakal.
Pohyb po Tušeti ale vôbec nie je jednoduchý – verejná doprava tu neexistuje a na stopovanie sa tu spoľahnúť nedá, kedže áut tu jazdí málo a bývajú natrieskané. Preto návšteva Tušeti vyžaduje isté plánovanie a ideálne kontakt na miestneho taxikára.
Centrom oblasti je dedinka Omalo, kde začína niekoľko obľúbených turistických trás. Jedna z nich sa šplhá k jazierku Oreti – výstup do výšky 2600 metrov je ale pomerne výživný, takže ho veľa turistov absolvuje na koňoch. Ľahšia túra zasa vedie z Omala na sever, cez dedinky Shenako a Diklo až k rozvalinám pevnosti Diklo, ktorá kedysi chránila Tušeti pred nájazdníkmi z Dagestanu (a zároveň slúžila Thušom ako základňa pre ich vlastné nájazdy :)). Z Omala sa dá prejsť aj asi najlepšia jednodňová túra v Tušeti – prechod hrebeňa Pirikiti, ktorý oddeľuje dve najväčšie údolia v Tušeti, na návrat späť si ale budete musieť vybaviť taxík.
Veľmi pekným spôsobom, ako Tušeti preskúmať je peší okruh, kde spíte každú noc v inej dedinke. Začína v Omale a cez Diklo, Dartlo, Parsmu, Verkhovani a Gorgultu sa tam zasa vracia.
V Tušeti tiež začína pomerne veľa viacdňových trekov. Suverénne najobľúbenejší je prechod do Šatili v Chevsureti, jeho menej známou alternatívou je južnejšie vedúca trasa, ktorá do Chevsureti prechádza okolo hory Borbalo. Len málo ľudí sa vydáva na 4 dni trvajúce prechody do oblasti Pankisi, enklávy Kistov (v Gruzínsku žijúcich Čečencov). Jedna takáto trasa začína v Jvarboseli a vedie cez sedlo Sakorno do dediny Jokolo, druhá vedie z Vestomty cez sedlo Samkinvrostsveri do dedinky Omalo (akurát toto Omalo leží v Pankisi). Posledným väčším trekov začínajúcim v Tušeti je takmer neznáma trasa vedúca paralelne s ruskou hranicou – na asi 10 kilometroch traverzuje hlavný kaukazský hrebeň a potom schádza do dediny Artana.
Lagodekhi
Lagodekhi je národný park ležiaci v severovýchodnom Gruzínsku, na hranici s Ruskom a Azerbajdžanom. Zriadili ho pred vyše 100 rokmi ako prvú prírodnú rezerváciu na území Gruzínska – cieľom bolo ochrániť tamojšie subtropické lesy a tamojšiu faunu. Čo sa aj viac-menej podarilo a Lagodekhi ostáva jedným z miest Veľkého Kaukazu, kde je slušná šanca vidieť aj iné zviera ako ovcu, kravu či pastierskeho psa.
Park ponúka 5 turistických trás. Štyri z nich sú pomerne krátke a vedú údoliami k roznym vodopádom či rozvalinám. Ak si už ale turista dá tú robotu a docestuje sem, zrejme mieri vyššie – až na ruskú hranicu, k „Jazeru čiernych skál“ (https://www.caucasus-trekking.com/treks/trek-to-the-black-rock-lake) (Black Rocks Lake) vo výške 3000m. Trek je to veľmi pekný, behom troch dní človek prekoná všetky vegetačné pásma. Pôvodne sa chodil štýlom „tam a späť rovnakou cestou“, no 2 roky dozadu administrácia parku vyznačila novú návratovú trasu od jazera, čím z treku spravila omnoho zaujímavejší okruh.
Malý Kaukaz
Adžarsko
Adžarsko je autonómna republika ležiaca na juhozápade Gruzínska. Väčšina ľudí ju síce navštevuje kvôli Batumi, no sú tu aj početné možnosti na turistiku – veľkú časť republiky pokrývajú kopce. Veľkým lákadlom sú tiež návštevy tamojších dediniek a spoznávanie kultúry adžarských Gruzíncov, ovplyvnených blízkosťou Turecka a islamom. Treba ale pamätať na to, že počasie môže byť naozaj všelijaké – vďaka kombinácii hôr a Čierneho mora je Adžarsko najupršanejším gruzínskym regiónom.
Pokiaľ ostávate v Batumi, dobrými cieľmi jedno- a viacdňových výletov sú parky Mtirala a Machakhela, v oboch sa nachádza niekoľko pomerne krátkych turistických trás. S výhľadmi je to tam ale dosť biedne, trasy poväčšinou vedú subtropickými ďažďovými pralesmi. Trocha ďalej od Batumi leží národný park Kintriši, za tú cestu to ale stojí – medzi najlepšie túry v Adžarsku rozhodne patrí celodňový trek k jazeru Tbikeli, ležiacemu vo výške 2200 metrov (takže sa tam trekuje aj nad úrovňou lesa).
Borjomi-Kharagauli
Asi najvychytenejším miestom na trekking v gruzínskom Malom Kaukaze je NP Borjomi-Kharagauli. Človek si hneď všimne že je v národnom parku, všetko je to omnoho viac „manažované“ – park má slušnú sieť udržiavaných turistických trás, jedno- aj viacdňových, všetky popísané na oficiálnej stránke parku. Pri vstupe do parku sa treba zaregistrovať na rangerských staniach (a zaplatiť symbolické vstupné). A v samotnom parku sa môže spať len v/pri turistických prístreškoch.
Čo sa týka trás, asi najzaujímavejšie sú viacdňové prechody celého parku – St. Andrews trail ci Nikolay Romanov trail.
Tak zatiaľ toľko. Dalo by sa popísať aj viac, najmä na malom Kaukaze je viacero pohorí, ktoré som vynechal (Javakheti, Trialeti), neprišli mi ale až také zaujímavé z pohľadu slovenského turistu. A ani som tam nebol 🙂
Máte otázky na článok „Gruzínsko – prehľad turistických trekov“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Autor
Čítať viac článkov