V tretej časti cestovateľského denníka sme si vyrozprávali nástrahy s ktorými som sa stretol. V záverečnej časti „Grónsko – Artic circle Trail (4.časť) si priblížime dni posledné dni a príchod do civilizácie.
Mal som pred sebou posledný deň, musel som prejsť 25 kilometrov a na konci ma čakala civilizácia. Keď som čítal v návštevníckych knihách, ktoré boli v chatkách, ako sa ľudia tešili na tento úsek, uvedomil som si, že ja sa ho dosť obávam. Vonku zatiahnuté, vietor, snežilo. V tento deň som si vyžral všetky doterajšie nástrahy dohromady. Komáre, hmlu, blato, sneh, vyčerpanie, únavu, mokro. Dokonca som si na prste objavil menšiu omrzlinu. Nepríjemnosti sa pretekali medzi sebou, ktorá sa na mne najviac podpíše. Jednoznačne vyhralo brodenie sa snehom na šesťkilometrovom úseku, keď som si každú chvíľu chcel rozložiť stan a oddýchnuť si. Nedokázal som ani fotiť tie podmienky, aby som vyvrátil, že tento trek je vždy krásny a úžasný. Dvanásť hodín som bojoval so všetkým a aj sám so sebou. Vlastne ani neviem, ako ten deň prešiel, ale pamätám sa, že keď som videl v diaľke druhé najväčšie mesto Grónska, mal som pocit, že vidím to povestné svetlo nádeje na konci tunela. V sedle som zastal a žiadalo sa mi rozplakať sa od samého šťastia. Vyzeral som ako vojak 6. Paulusovej armády pri Stalingrade. Špinavý, prepotený a smradľavý, aj nohavice mi padali a roztrhali sa medzi nohami. Bolo mi to jedno. Chcel som si len dať sprchu, prezliecť sa do suchého a napiť sa pivka.
Ak prídete po niečom extrémne ťažkom do civilizácie, niekedy sú aj tie pocity extrémne krásne. Tešíte sa a uvedomujete si, že ste buď niečo dokázali, alebo ste sa prekonali. Zaplaví vás povznášajúci pocit šťastia, ale už chcete pocítiť a ovoňať civilizáciu. Pamätáte sa, čo som vravel na začiatku? Najprv som chcel ujsť pred civilizáciou – a teraz som sa na ňu tešil. My ľudia sme stále nespokojní a stále sa niekam naháňame. Ja som chcel sprchu, posteľ a sucho.
A potom mi zavoňalo mesto. Prvý pachový úder som dostal, keď som narazil na asfaltovú cestu a prešlo okolo mňa auto. Normálne ma naplo z výfukových plynov. Napriek tomu, že Sisimiut je krásne severské mestečko, spočiatku mi smrdelo a bolo hlučné. Podobný príchod do civilizácie, ale po omnoho dlhšej dobe som zažil pri návrate z Antarktídy. Tešil som sa na výdobytky moderného sveta, ale zrazu sa mi zdali hlučné a smradľavé. Spomenul som si na rozhovory s Čukčami alebo s národmi, ktoré žijú v súlade s prírodou. Na mesto si nevedeli zvyknúť, páchlo im. Oni v mestách nedokázali prežiť, radšej sa vrátili do prírody. My tiež nedokážeme prežiť v divočine celý život, a predsa sa hráme na dobrodruhov, ktorí do nej vyrazia na niekoľko týždňov. My len predstierame hrdinstvo, ale na sociálne siete píšeme srdcervúce statusy, že toto je ten skutočný život. Ak naozaj je, prečo nikto nezmení svoju životnú výhybku? Pritom je to také jednoduché. Ja sa prestávam hrať a som rád, že som chlapec z mesta, ktorý aspoň okúsil všetky nástrahy sveta. Kým nad tým rozmýšľam, prichádzam do hotela, kde si splním všetky sny o poľudštení. Musím nechať aj telo vydýchnuť, lebo mi začína ukazovať vztýčený prostredník a vyhlasuje stávku. Chce si odpočinúť. Zaspávam na dvanásť hodín. V tú noc sa mi sníva, že ma zasypala lavína. V skutočnosti som od toho nemal ďaleko. Ráno nad šálkou dobrej kávy pozriem nahor a poďakujem sa grónskym bohom. Aj keď sa so mnou nepekne zahrávali, dopriali mi, aby som cestu dokončil. Možno keby som im vždy nechal kúsok jedla, mal by som to ľahšie. Presne takýto zvyk majú miestni a možno aj preto vedia prežiť omnoho ťažšie podmienky.
Neskôr sa dozvedám, že tento rok som bol len tretí turista, ktorý to prešiel – a vraj v tohtoročnom rekorde. Nie, neteším sa z týchto informácií, lebo preto to nerobím. Len to sucho prijmem bez poznámok alebo víťazoslávneho úsmevu. Skôr ma mrzí, že takmer 20 ľudí sa obrátilo naspäť, lebo podmienky boli katastrofálne. „Počasie sa veľmi zmenilo. Nemal byť žiaden sneh a blato. Je jún a všetko je naruby,“ vraví miestny zriadenec v infocentre a pozrie na mapu miest, kde som sa pred pár hodinami trápil. Dokonca mi dáva nášivku Artic Circle Trail, ktorá zahreje pri srdci. Určite si ju neprišijem na batoh, skôr si ju doma odložím do nočného stolíka.
Mojich dvanásť dní v Grónsku bolo nezabudnuteľných. Fyzicky som sa zničil – to som aj chcel, ale nemuselo to byť až také brutálne. Prišiel som na iné myšlienky a napadli mi tipy na niekoľko ďalších expedícii. Ale na tie je čas. Z Grónska letím do Afganistanu, ktorý sa po roku vlády Talibanu na chvíľu otvoril. Balím batoh a letím do inej časti sveta. Mali ste vidieť tú pani na letisku, keď jej hovorím, že letím do Kábulu. „Tak toto sme tu ešte nemali.“ Nie, ja nemôžem byť normálny. Sadnem si do lietadla a odlietam do úplne iného sveta.
Chcel by si si tiež prejsť tento trek?
Chcel by si s nami ísť na nejaký výlet? Čo tak do Nepálu alebo…
Máte otázky na článok „Grónsko – Artic circle Trail (4.časť)“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Autor
Čítať viac článkov