Chcela som ísť ďaleko, ďaleko na sever. Ďaleko za polárny kruh. Do zimy, ľadu a polročného svetla a tmy. Tam, kde sa vietor zarezáva až do kostí a človek si za kratučký okamih uvedomí, akým úbohým stvorením v porovnaní s prírodou vlastne je. A tak som sa vybrala na miesto, ktoré je bližšie k severnému pólu než polárnemu kruhu. Na miesto, ktoré starí Nóri nazývali „chladný okraj“, či chladné pobrežie – Svalbard. Názov Špicbergy, ktoré týmto ostrovom dal Wiliam Barents, sa dnes používa len pre najväčší z troch obývaných ostrovov Svalbardu.
Ako sa sem vlastne dostať?
Na Svalbardské letisko denne lieta SAS a Norwegian, a to buď z Tromsø alebo z Osla. Zaručujem Vám, že už len pohľad pred pristátím na pristávaciu plochu Vám doplní týždňovú dávku adrenalínu. Dráha sa totiž zdá akási prikrátka a z oboch strán je tesne obklopená ľadovým morom. Pre mňa je to jednoznačne jedno z najúžasnejších letísk a pristátie na ňom bolo naozaj zážitkom. Najmä to brzdenie … Pre predstavu som si musela požičať obrázok u Wikipédie:
Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/34/Svalbard_Airport,_Longyear_overview.jpg
Pred budovou letiska mi padne zrak na smerovník. Kým ostatní turisti húfne nastupujú do pristavených autobusov, čítam si, že od severného pólu sa nachádzam už iba 1309 km a od toho južného úctyhodných 18692 km. Konečne som so svojou severnou polohou celkom spokojná.
Mestskú dopravu tu nečakajte, preto odporúčam expresné Flybuss autobusy z letiska nezmeškať. Inak sú tu už len predražené taxíky, špeciálne pre turistov. Miestnym ani viac ako tých 46km asfaltových ciest, čo tu majú, vôbec netreba, oni radšej používajú snežné skútre. 🙂
Prvé dojmy – ťažbou uhlia zjazvená tvár Arktídy
Prší. Ocitám sa tak v chladnom, pochmúrne šedom svete plnom čierneho blata. O veľkej baníckej histórii Svalbardu okato svedčia všadeprítomné banícke stavby, železné konštrukcie a haldy uhoľného kalu. Aj keď zlatá éra baníctva je už dávno preč a zo všetkých tých pôvodných podnikov, amerických, britských, holandských, či švédskych tu zostali len nórske a ruské, no ťažba uhlia Svalbardu významne poznačila. A to nenávratne.
Oproti iným miestam s porovnateľnou zemepisnou šírkou má Svalbard omnoho miernejšiu klímu, vďačí za to Golfskému prúdu a umožňuje to ľuďom prežiť tu po celý rok. No predsa je tu dosť chladno na to, aby bola zem aj tak permanentne zmrznutá – takzvaný permafrost. Chlad tak chráni staré drevené konštrukcie, ktoré tu zostali po ťažbe uhlia, neumožňuje totiž prežitie mikroorganizmom, ktoré by drevo rozkladali. Navyše je Svalbrad v podstate púšť, nerastie tu takmer nič, iba občas nejaký ten mach. Toto všetko dovedna spôsobuje, že aj tie najstaršie stopy po ľudskej činnosti sú veľmi viditeľné a zostávajú dobre zachované. Navyše, všetky artefakty, ktoré tu vznikli pred rokom 1946 sú podľa nórskych zákonov považované za kultúrne dedičstvo a sú prísne chránené.
Aj keď sa vám môže zdať, že to pohľad na krásnu arktickú prírodu úplne špatí, časom si uvedomíte, akú jedinečnú atmosféru tým toto miesto naopak získalo. Akoby tu úplne zastal čas. Lepšie povedané, čas tu proste zamrzol. Môžete tu nájsť staré budovy, bane, rôzne banícke nástroje, zničené lode, pasce na zvieratá, či dokonca ľudské hroby s kosťami a lebkami. Všetko v unikátne zachovanom stave.
Môžete tu dokonca vidieť na drevených vežiach zavesené tulene, ktoré mali slúžiť ako potrava pre záprahové psy, či baníkov. Avšak nikdy neboli spotrebované a keďže sú zavesené dostatočne vysoko, mimo dosahu ľadových medveďov, nízke teploty ich budú ešte dlhé roky chrániť pred akýmkoľvek rozkladným procesom. Nikto presne nevie odkedy tam vlastne visia a nikto ani len netuší dokedy ešte budú.
Longyearbyen, najsevernejšie mesto sveta
Longyearbyen má len zhruba 2000 obyvateľov, no má vlastnú malinkú nemocnicu. Ale nie hocijakú, je to predsa najsevernejšia nemocnica na svete. A majú tu taktiež najsevernejšiu lekáreň na svete, najsevernejšiu knižnicu, kultúrny dom, bar, univerzitu, či vlastné múzeum, ktoré určite tiež stojí za návštevu. Nielen preto, že je najsevernejšie. 🙂 Zrazu je všetko akési omnoho jedinečnejšie. Ako fotograf som si užila najmä fotogalériu WildPhoto, ktorú ochotne radi otvorili len kvôli mne!
Ceny na Svalbarde sú ešte vyššie ako v Nórsku, zaplatíte si tak citeľne viac aj za ubytovanie, potraviny a najmä výlety a turistické atrakcie. O pivečku a večeri v reštaurácii ani nehovorím. Jediné pozitívum možno je, že Svalbard je „tax free“ zónou a niektoré oblečenie, či športové potreby možno kúpiť za lepšie ceny ako v Nórsku.
Návštevu som si naplánovala v polovici októbra. Na mieste som s prekvapením zistila, že som trafila presne posledný deň, kedy ešte dopadajú na mesto priame slnečné lúče. Po tomto dni sa do mesta slnko nedostane až do začiatku marca, kedy sa veľká časť miestnych zhromaždí pri kostole, aby spolu pozorovali a oslávili prvé slnečné lúče, ktoré dopadnú spoza hôr práve na kostol. Samozrejme najsevernejší na svete. 🙂 Majú tu aj cintorín, no iba historický, od roku 1950 je totiž zomrieť na Svalbarde zakázané zákonom. Jednoducho zistili, že telá pochované na cintoríne sa kvôli okolitému chladu vôbec nerozkladajú. Ľudí, u ktorých sa predpokladá blížiaca sa smrť, transportujú na pevninu.
Domy v meste sú veľmi jednoduché, mnohé z nich sú ale aspoň pekne farebné, aj keď sa to nedá porovnať s rozkošnými domčekmi v Nórsku. Kanalizácia je v meste vedená nad zemským povrchom, kvôli permafrostu. Pozostatky po ťažbe uhlia sú aj priamo v meste: štôlne, drevené veže voľakedajšej „taubane“, ktorou sa dopravovalo uhlie alebo takéto čudesné plechové domy na koloch:
Pred príbytkami domácich nájdete pre nás možno neobyčajné veci: parohy sobov, sánky a bicykle spolu so snežnými skútrami.
No z „hlavnej pešej zóny“ je krásny pohľad smerom k zálivu na hory na opačnom brehu Adventfjorden.
Globálne úložisko semien (Global Seed Vault)
Na svete existuje množstvo genetických bánk, avšak Nóri postavili tú svoju na naozaj dokonalom mieste. Na polceste medzi Nórskom a severným pólom sa totiž permafrost sám postará o ochranu a zmrazenie semien ešte dlho po tom, ako by sa banka ocitla bez prístupu elektrickej energie. Cieľom uskladnenia semien je ich ochrana, aby si krajiny mohli v prípade katastrofy, živelnej pohromy, či vojny, svoj genofond plodín opäť obnoviť. Za históriu jej činnosti zatiaľ došlo len k jedinému výberu vzoriek. Jednalo sa o vojnou zničenú Sýriu.
Aj keď sú jej brány zhruba 350 dní v roku zatvorené a žiadne exkurzie pomedzi regály so semienkami sa tu nekonajú, stojí za to prísť sa na ňu aspoň pozrieť. V Nórsku platí zákon, že každá stavba, ktorá slúži na verejné účely musí mať na sebe nejaký prvok umenia. A tak aj vchod do banky krášli nádherná svetelná inštalácia, vďaka ktorej je po zotmení už z diaľky vidieť, že sa tu nachádza niečo jedinečné.
Kvôli polárnemu pivu prelomili zákon
Nórska piváreň Mack, ktorá vyrába pivo v meste Tromsø sa hrdí na svojich etiketách nápisom „verdens nordligste bryggeri“, teda „najsevernejšia piváreň na svete“. Od roku 2015 však najsevernejšou už nie sú, pretože zakladateľom Svalbard bryggeri sa vtedy konečne podarilo presvedčiť úrady, aby zrušili vyše 80 ročnú prohibíciu alkoholu. Tá mala v minulosti udržiavať baníkov triezvych. Ak sa pýtate čo je na tomto pive také výnimočné, keď je potrebné aj tak takmer všetky suroviny od niekadiaľ priviezť, tak je odpoveďou predsa to, čo doviezť nemusia. Voda. Tá totiž pochádza z 2000 rokov starého ľadovca Bogerbreen.
Vždy ozbrojený
Pri výjazde z mesta na vás čaká takáto milá dopravná značka, ktorú nikde inde na svete určite nenájdete. S hranicami mesta opúšťate aj „bezpečnú zónu“, mimo nej je človek zo zákona povinný pohybovať sa ozbrojený. Dôvod je viac než presvedčivý – prítomnosť polárnych medveďov je celoročná a ich počet dosahuje zhruba polovicu k počtu obyvateľov.
Ja by som len dodala, že hádajte kto je tu vlastne naozaj doma? Treba si uvedomiť, že na rozdiel od svojich hnedých príbuzných, môžu aj človeka považovať za svoju korisť. Navyše, v posledných rokoch sa stáva, že útočia jedince, ktoré sú mimoriadne vyhladované. Ľad sa im totiž vytráca priamo pod labkami a mnohé si už nemajú kde zaobstarať svoju prirodzenú potravu.
Trekovať a stanovať na Svalbarde je umožnené iba v „oblasti 10“ (Forvaltningsområde 10), do iných území je vstup možný len so špeciálnym poistením a súhlasom guvernéra. Na medveďa je možné strieľať jedine v nutnej sebaobrane a to až po zlyhaní všetkých opatrení, ktoré by mohli zastreleniu predchádzať. Zákonom chránený je tu ľadový medveď, nie vy.
Nórske autority pri každom jednom usmrtení medveďa dôkladne preverujú jeho opodstatnenie. Pred dvoma rokmi sa o tom presvedčili aj českí turisti, ktorí sa tam vydali pozorovať zatmenie slnka. Ľadový medveď v noci napadol tábor a postrelili ho v momente, keď už útočil na jedného zo spiacich mužov. Chalanisko mal šťastie, že prežil. A môže šetriť na pokutu, pretože ju prvý krát v histórii naozaj za zastrelenie medveďa udelili. Aj napriek tomu, že to bolo v sebaobrane. Česi totiž zanedbali preventívne opatrenia, vďaka ktorým by k incidentu nebolo nedošlo.
V meste sú dve požičovne zbraní, jednu z nich som objavila priamo v športovom obchode. Pre požičanie zbrane je však potrebné predložiť platný zbrojný preukaz.
Nezabudnite však, že do banky je vstup so zbraňou zakázaný. 🙂 Na odkladanie zbraní majú dokonca pre obchodmi špeciálne nádoby.
Kam teda bez zbrane?
Ak zbrojný preukaz nemáte, môžete sa pripojiť k inej skupine turistov, ktorí zbrane požičané majú. Tak som urobila aj ja, pretože som si sem z Osla na predĺžený víkend odskočila sama.
Inak som plánovala ísť na jeden z organizovaných výletov, ktoré teraz nájdete pod novým názvom „Hurtigruten Svalbard“ (www.spitsbergentravel.com). Okrem teplej kávičky počas túry tam totiž máte istotu, že s vami ide ozbrojený sprievodca, ktorý vie, čo má robiť. Na vzdialenejšie lokality sa navyše často chodí aj v sprievode psov. Nájdete tu rôzne foto-výlety po meste a okolí, trek na horu Sarcofagen, či Platåberget alebo prechádzku po ľadovcoch nad Longyearbyen. No a rozhodne stojí za to ísť do údolia Adventdalen, kde sa nachádzajú staré opustené bane.
Do Adventdalen sme zamierili aj my; ja, moji poľskí „ochrankári“ a ďalší sólo cestovatelia, ktorých som stretla na hosteli. 🙂
Opustené bane sú všade navôkol
Okrem výletov so záprahovými psami, pozorovaní polárnej žiary, či exkurzie do ľadovej jaskyne je možné zakúpiť si aj výlety loďou. Tie sú samozrejme o niečo drahšie, no ale o to zaujímavejšie. Môžete sa totiž dostať ďaleko od mesta a máte aj veľkú pravdepodobnosť vidieť divo žijúce zvieratá, či už veľryby, tulene, alebo dokonca ľadového medveďa. Aj keď bieluhy sa nám podarilo vidieť aj priamo v zálive.
A tak som sa jedného mrazivého rána, s obrovskou zvedavosťou, čo ma na tých „Pyramídach“ môže čakať, ocitla na lodi aj ja. Ale o tom až v druhej časti článku.
Text a foto: Veronika Sivová
Veronika Sivová
Veronika Sivová je farmaceut, momentálne študuje na doktoráte na Lekárskej fakulte v Martine. Jej zameraním je síce farmakológia, no špecializuje sa viac na prírodnú medicínu a venuje sa liečivým rastlinám, najmä z Indie. Hory, chlad a polárna žiara – to je to, čo ju na jej cestách láka najviac. Preto je Škandinávia, najmä Island a Nórsko, jej najobľúbenejšou destináciou. V nórskom Osle, mimochodom, absolvovala aj 6-mesačný výskumný pobyt v rámci doktorandského štúdia. Avšak očarenie Ayurvédou jej cesty čoskoro určite nasmeruje aj na Ázijský kontinent. Amatérsky sa venuje fotografii už dlhé roky, mnohé z jej fotografií nielen z jej ciest, ale aj potuliek po prírode, či fotografie kvetov si môžete prezrieť aj na http://veronikasivova.com/ alebo sledujte Veronikin profil na Instagrame.
Autor
Čítať viac článkov