Nejeden cestovateľ a turista vie, že máme jeden z najsilnejších cestovaných pasov na svete. Bez víz sa dokážeme dostať do vyše 140 krajín sveta, čo nám šetrí nielen čas, ale aj peniaze. Pripomeňme si však nedávne obdobie, keď sme potrebovali víza takmer všade, ako sa tie hodnotné farebné papieriky vybavovali a koľko stáli.
Po nežnej revolúcii sa nám otvorili hranice a my sme chceli vidieť okolitý svet naživo. Takmer všetkých nás pochytila šialená mánia cestovania a bolo jedno kam. Pamätáte sa na tie dlhé kolóny áut, ktoré sa ťahali od hraníc s Rakúskom až k dnešnému prezidentskému palácu v Bratislave? Už len taký Hainburg znamenal ťažkú exotiku a kto došiel až do Viedne, bol začiatkom roka 1990 v siedmom nebi. Verte, že aj ja som chodil s dokorán roztvorenými očami a všetko na mňa pôsobilo tak cudzokrajne, akoby som dnes prišiel napríklad do Japonska.
Lenže ja som nechcel cestovať len do Rakúska, túžil som vidieť viac a spoznať ďalšie krajiny. Najväčšou prekážkou boli vždy financie a hneď za nimi víza, ktoré boli len na malé výnimky aj finančne náročné.
Po roku 2007 som chcel navštíviť všetky stredoázijské krajiny – Kazachstan, Kirgizsko, Uzbekistan, Tadžikistan a Turkmenistan. Dnes máme s Kazachstanom, Kirgizskom, Uzbekistanom či Tadžikistanom bezvízový styk a aj ten Turkmenistan sa už znormalizoval. Pred 20 rokmi však trvalo vyše tri mesiace, kým ste vybavili víza. Minuli ste na to horibilnú sumu. V prepočte dnešných 500 eur za víza bola taká cifra, že by ste dnes za ňu mali nielen letenku, ale aj pokrytú časť nákladov na cestovanie. Dodnes si pamätám, ako som chodil do Viedne, vypisoval tam xy papierov a musel som sa prispôsobovať náhlym zmenám rozhodnutí pracovníkov na veľvyslanectve. Stačilo, že sa niekto zle vyspal a poslal vás domov, lebo sa mu nepáčila fotografia na formulári. Čo na tom, že pred týždňom to chcel takto. Dnes je to inak. Keby som spočítal všetok čas, ktorý som strávil cestami do Viedne na jednotlivé ambasády, čakaním a posedávaním na chodbách a vysvetľovaním, čo vlastne v ich krajine chcem robiť, vyšiel by mi výsledok možno aj v mesiacoch. Len si predstavte, že teoreticky ešte neexistoval internet. Museli ste sa trepať do Viedne, kde zistili, že vám vo vízových podkladoch niečo chýba. Vždy bolo treba niečo si vymyslieť, urobiť teatrálne gesto, ale všetko v pokornom móde. Bola to často hra.
Ale vráťme sa do 90. rokov, keď Slováci autobusmi križovali Európu a vyberali si krajiny, kde sme nepotrebovali víza. Lenže počas najtvrdšieho mečiarizmu nám aj také Fínsko z večera do rána zaviedlo víza a cesta do Škandinávie cez pobaltské štáty bola zrazu zarúbaná. To bolo smútku! Pol roka sme čakali, kým si to Helsinky rozmysleli. Najviac nás ranilo, keď nad vízami začalo uvažovať Švajčiarsko. Aj keď táto alpská krajina bola pre nás finančne nedostupná a príliš sme tam nejazdili, bolo to frustrujúce. Slovenský pas jednoducho patril medzi najhoršie pasy v Európe a my sme si vyberali destinácie podľa toho, kde bolo alebo nebolo treba víza.
V tom období sme ich potrebovali aj do Veľkej Británie. Pamätáte si na tie dlhé rady počas zimných rán? A netušili sme, či tie víza získame. Ja sa vlastne úradníkom ani nečudujem, že k nám pristupovali podozrievavo. Toľko vymyslených príbehov o rôznych vzdialených rodinách, ktoré išli Slováci navštíviť, ale nevedeli uviesť žiadnu adresu! Mali pocit, že to, čo zapôsobilo na socialistického úradníka, presvedčí aj Angličana. Prdky makové. Ale poďme sa pozrieť do ďalších krajín, kde dnes už našťastie nepotrebujeme víza, vtedy sme ich však vybavovali veľmi ťažko.
Thajsko. Krajina s cvengom brutálnej exotiky. Aj keď sme mali veľvyslanectvo v Bratislave, potrebovali sme nielen fotografiu, ale aj výpis z účtu, vyplnené tlačivo, rezerváciu hotela, preukázať, či máte dostatok financií, kúpenú obojsmernú letenku (prúser by bol, keby vám zamietli víza. Dvojmesačný plat, ktorý ste vrazili do letenky, by vyletel komínom). Celý tento proces trval týždeň. Ale Thajsko sme brali, že to je v kolónke „dá sa to“ a neobávali sme sa.
Horšie to bolo, keď ste chceli ísť do Číny, Vietnamu alebo nedajbože do Saudskej Arábie. Ešte v roku 2018 bolo toto kráľovstvo turistom najneprístupnejšie. Ak ste na ambasáde povedali, že chcete turistické víza, tak vám ukázali dvere. Saudská Arábia púšťala na svoje územie len tých, čo chceli robiť biznis s Arabmi.
Viete, ako ja neznášam, keď mi niekto povie, že sa niečo nedá? Akože sa nedá? Precestoval som takmer celý svet a teraz mi niekto povie, že ma nepustí? Koncom roka 2018 som si zaumienil, že tie prekliate zelené víza do svojho pasu dostanem. Tri mesiace som chodil do Viedne a pokúšal som sa nájsť štrbinu v celom tom zvláštnom systéme. Čím častejšie som narážal na „nie – nedá sa – je to nemožné,“ tým viac ma tá krajina priťahovala ako magnet. Ja som už taký, že ak ma vyhodia dverami, vrátim sa im tam oknom alebo komínom. A tak som ich unavil, až mi jeden zamestnanec ambasády povedal, ako to mám celé legálne spraviť. „Vybav si tlačivo, ktoré bude overené obchodnou komorou, že máš firmu. Ja sa už postarám, aby ťa niekto pozval,“ pozrel na mňa sprisahanecky – a ja som zbadal svetlo na konci tunela. Ani nie týždeň po tejto informácii som už opäť stepoval pred bielou ambasádou a pchal všetky potrebné dokumenty do rúk veľvyslanca. Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď som si po ďalšom týždni našiel magické víza v pase so slovenským dvojkrížom. Tajomstvo úspechu bolo v tom, že som nás zapísal do obchodnej komory na Slovensku na hlavičkovom papieri s prasiatkami. Tých príbehov je veľa a vždy cítim vďačnosť, že pri najbližšej ceste nemusím ísť na ambasádu, lebo to vybavím cez počítač. Ako napríklad teraz do Burkiny Faso či Indie. Juj, tie víza do Indie ako sa vybavovali!… ale o tom neskôr.
Máte otázky na článok „Fínsko nám tiež zaviedlo víza“ Dajte do komentu a radi odpovieme
Autor
Čítať viac článkov